Mr. GOLD Obchodné tajomstvá X., kapitola 102, RAMENÁ

...tak som tu zas...

...vraciam sa k pôvodnému FANFIKU pod názvom Obchodné tajomstvá...je to už desiata séria, tak pokračujeme tam, kde sme skončili...a mám aj pekný podnadpis :

I see Love in your eyes !

Dúfam, že sa vám pokračovania budú páčiť...:-)

Obchodné tajomstvá

kapitola 102

Ramená...

   Kráčali pomaly z nohy na nohu, akoby to bola len obyčajná nedeľná posiestna prechádzka, nie cesta do nemocnice. On zámerne spomaľoval a jeho zbytočné otázky pôsobili ako nedokonalé retardéry na ceste. Ona pridobre vedela, že po každom kroku by sa najradšej zvrtol s výhovorkou, čo si ešte doma zabudol a prečo práve dnes zas nemôže ísť.

  Držala ho pevne pod pažu a trpezlivo vysvetľovala a odrážala všetky pokusy.

  Pochopil, že to myslí vážne, napriek tomu nedokázal ovládať svoju vnútornú rozorvanosť.

  - Belle, srdiečko...- začal opatrne. – Potrebujem, aby si so mnou šla najskôr do obchodu. –

  Pozrela na neho zboku, so zhovievavým úsmevom a zastala. Pohladila ho po líci, aby sa otočil tvárou k nej, lebo tá odvrátená jej pripadala, že niečo pred ňou tají.

  - Urobím všetko preto, aby si ...znova videl. Ak bude treba, začnem opäť čarovať, napriek sľubu, čo som ti pod nátlakom nerozumne dala, že už to nikdy neskúsim...-

  - Belle, to nesmieš ! To neboli len prázdne slová, keď som ťa pred tým varoval ! – zhrozil sa a nervózne začal prestupovať z nohy na nohu. Palica v jeho ruke sa mu roztriasla.

  - Dobre...ale už nebudeš strečkovať a dobrovoľne sa necháš vyšetriť odborníkmi a podriadiš sa ich radám. Pokiaľ je to možné a je to v silách vedy, prehltneš svoju ješitnosť a vložíš sa jej pokorne do rúk ! Rozumel si ? ..- požiadala tónom, ktorý bol napriek jej jemnosti dostatočne rázny na to, aby ho každý jasne pochopil.

  Každý možno...Pán Gold –ťažko.

  - Jediné ruky, do ktorých chcem byť vložený, sú tieto...a sľubujem, že v nich budem „pokorný“ ako šteňa pred, pred...- nevedel si spomenúť na žiadne patričné dostatočne veľké zviera, aby ju neurazil, tak radšej vzal jej dlaň z hrude do svojej, priložil si ju k perám a pobozkal každý prst zvlášť. – A ešte druhú si prosím...- pokúsil sa žartom odložiť ďalšie presviedčanie.

  - Ja nie som lekárka ! Pochop to, prosím ťa ! ...Nedokážem ťa bez mágie vyliečiť a ak odmietneš ponuku lekárov, tak ti naozaj zostane len to šteňa nejakého slepeckého psa a môžeš rovno začať s výcvikom ! – vytrhla si ruku a smutná cúvla od neho o kus ďalej zastanúc a hľadiac na bezmocnosť, akou tápal rukou okolo seba, mysliac si, že je niekde blízko a chytí ju.

  Jeho slepota ju bolela viac, ako si ju on pripúšťal, hoci trpel rovnako.

  Spustil ruku, sklonil hlavu, až mu dlhé vlasy padli do tváre a celú ju prekryli. Ruka na palici sa triasla.

  Dobre tušila, že keby nie je na ulici, prejaví sa jeho cholerickosť a rozbije nejaké tie vitríny či iné kusy nábytku a doplnkov, čo by boli na nešťastie v dosahu.

  Videla, ako bojuje sám so sebou. Ako sa ovláda...kvôli nej.

  Pobehla zas k nemu a mocne ho objala uložiac sa mu na hrudi.

  - Všetko bude dobré, všetko...sľubujem láska. Ľúbim ťa, tak veľmi ťa ľúbim a budem stáť pri tebe vždy. Navždy... – šepkala a slzy jej tiekli.

  Oprel si hlavu o jej a chvíľu mlčky stáli, každý so svojou vlastnou a teraz už i spoločnou bolesťou na duši.

  - Neplač, prosím...Ako budem vyzerať u lekára s mokrou košeľou ? Ešte si pomyslí, že sú to gebriny a už ma totálne odpíše. Krivý, slepý, sliny mu tečú...Ešteže v našej nemocnici nemáme geriatrické oddelenie, kam by si ma raz-dva šupla. – kruto žartoval.

  - Si otrasný...- utrela si slzy.

  - Som ťa varoval, že s tou mokrou košeľou to tak dopadne...a teraz sa musím ísť domov prezliecť... – otočil sa.

  Zľakla sa, že to myslí vážne a zdrapla ho za rameno. Vidiac jeho široký krásny úsmev upokojila sa.

  - Poďme, láska... Vieš, že si ma pripravila o záber na naše deti z predchádzajúcich sekúnd ? Teraz sú zas o dobrých desať minút väčšie a už mi to nikdy nikto nevráti...- zdvihol prst a vykročili.

  Aj tak žiaden „záber“ na ultrazvuku sona vidieť nebude...Aké kruté... prešlo jej mysľou, že dosť nevhodne žartuje na vlastnom nešťastí, ale už aj maličký posun, že pôjde k lekárovi bol lepší, ako nič...Hoci do nemocnice je to ešte kus a má dosť času, aby si zas niečo cestou vymyslel.

  Nevymýšľal. Mlčal už.

  Bolelo to, ale bola rada, keď sa pred nimi otvorili lietačky Storybrook Hospital.

domiceli