Rumbelle, ROZMRVENÉ II., 28. kapitola

 

ROZMRVENÉ II

28. kapitola

 

     Sedela nad kávou a smoklila. Zaprisahala sa, že to čítať rozhodne nebude, ale sľuby dané samej sebe sa porušujú najľahšie a najrýchlejšie a najlepšie hneď, ako je to možné. Nech to máme čím skôr za sebou. Strana za stranou bola polepenejšia ako upatlaná šálka s nekvalitnou napodobeninou kávy vo vnútri, ktorú si šetrila, lebo druhú takú by tento týždeň už do seba nedostala. Káva ako komodita u nej melie z posledného a to ju kedysi mala rada. Kedysi mala rada viacero vecí. Aj osôb. Stále má rada...

  Prevrátila ďalšiu stránku, pritlačila ju, aby lepšie sedela, smrkla, fňukla, povzdychla, načiahla sa za šálkou, ale po prvých vetách omilostila svoje útroby a vrátila ju na podšálku. Hlava milosť nedostala. Zvedavosť je prisilná...  káva.

 

  Stál opretý o stĺp a díval sa na toto maličké divadielko jedného herca, takmer so zatajeným dychom. Na koncertoch sa netlieska. Aj tak nemôže. V ruke má jej kávu.

  Ešte ju nechal, nech sa natiahne ako mačka, zahrabne roztiahnutými pažami do sena, zaborí doň všetky prsty a...waw...vypnutá hruď a zaklonená hlava sú na nevydržanie nenormálna kompozícia. To by boli fotky...prúžkované, ako jeho EKG, keby mu ho teraz robia. Bzzzúúúm...čistá rovná čiara. Ona sa nadôvažok zas vykoptala spod kožušiny...

  Hľadal, kam odložiť sprostú rozmykanú šálku, ale tým sa len prezradil.

  - Dúfam, že je to biela káva...- pomykala lačno nozdrami a trochu sa snažila obliecť. Ozaj len trochu, lebo trafiť do rukávov jeho v noci prirýchlo vyzliekanej košele, nebolo zas tak jednoduché. Dobre, môže byť aj vyvrátená.

  - Biela si tu iba ty a vonku deň. A na cukor som tiež nemyslel, môžem poslúžiť iba sám sebou...- žmurkol, pohol sa k nej, podal jej šálku, ale drzo si natočil k sebe tvár obrúbenú strapatými, kde-tu aj zachumlenými vlasmi s ozdôbkami kadejakej trávy, aby jej stihol dať bozk, než si ústa zanemrósi odpornou horkou žbrndou, ktorú naivne nazvala káva.

  Naozaj, keď si odpila, tvár sa jej začala miesiť všetkými možnými smermi a radšej k nemu rovno našpúlila pery, pre ďalšiu dávku sladšieho dopingu.

  - Na to zabudni! Zuby neumyté, teraz už aj jazyk horký. A nehnevaj sa, páchneš dosť podozrivo, srdiečko...-  prevalil sa, zaprel o lakeť a čakal útok. Nežný útok. Okamžitý. Prudký...Nech seno dostane zas zabrať, sníval s otvorenými očami.

  - Už ani v Taliansku sa dvakrát neponúka! – odvrkla mu, vstala a v dvoch prstoch nesúc šálku, krútiac náročky holým zadkom, vytackávala sa z kopy sena smerom k východu.

  - To by som neriskoval... – ledva vyjachtal, vidiac dve oblé polky, teraz skoro za svetla, nielen po hmate, ako v noci. – Neal síce protestovať nebude, ale tvoja priateľka ťa...- nedopovedal a zvážnel.

  Aj jej sa šálka rozkývala v ruke, až ju musela zachytiť aj druhou a radšej položiť na zem. EKG zas bez odozvy...Pohľad pre Bohov! Nie je vhodná chvíľa. Akááá škoda...

  Rýchlo vyskočil a podišiel k nej, uzavrúc jej vydesenie v náručí.

  - Zabudla som... – zašepkala mu kdesi do kľúčnej kosti.

  - To...je v poriadku. To je dobre. Tak je to dobre...- mrmlal si len sám pre seba a jej do vlasov, nevediac zrazu, čo viac povedať. A potom zrazu vedel...

  - Veď som ti vravel, že priveľa sexu zhoršuje pamäť... ale ty si to zrejme nepamätáš. – skúsil položartom, odtiahnuc jej tvár z hrude a oprúc si čelo o to jej, zatriasol sa na ňom, až ich skryli jeho vlasy.

  Pacla ho po pleciach, čo najsilnejšie vládala a odstrčila od seba.

  - ...si jeden nemožný, arogantný chlap, bez štipky galantnosti v sebe! – vyprskla, ale nemyslela to celkom vážne, vidiac, ako sa aj sám usmieva.

  - ...a ešte bez morálky. Lolita...Skromnosť sa mi vyhla, dobrota a láskavosť ma netrápia. A ani pekný teda nie som, tobôž nie múdry... – proklamoval, robiac úklony raz na jednu, raz na druhú stranu.

  Pritakávala.

 -  Aj tak ťa...asi...ľúbim. – odpovedala mu vážne.

  Zvážnel i sám. Trochu dosť zranený. Aspoň jeho ego celkom určite. „Asi...“

  Vrátil sa k zóne epicentra nočného výbuchu a dal sa zbierať ich veci. Niektoré doslova vyhrabávať. Priniesol ich k nej,  zamestnávajúc sa radšej oberaním sena z nich, než by sa jej mal pozrieť do očí.

  - To „asi“...si si mohla aj odpustiť. – podal jej ich sklamaný a dal sa na ústup.

  - ...ako aj ty... tú „Lolitu“...- vrátila mu rovnakým tónom.

 

  Ako môže mať niekto toľko šťastia a niekto... mŕtvu kávu, ktorú si musí navyše sám kúpiť, aj zaplatiť, aj... sám vypiť! Vrazila päsť pod bradu a zapozerala sa von oknom kaviarničky, v ktorej sedela. A čakala. Tvár sa jej začala odliepať od ruky, ústa viac otvárať. Zhrozením!

  „Nie, tohto tu ... nie! To je omyl... chyba v matrixe! Nie... ten, čo tu robí...?! Ten sem nemal prísť... rýchlo, čo teraz?!"

  - Hej, hej, zaplatím... rýchlo, hej, kde ste kto?! – spanikárila a skúsila sa stratiť aspoň za závesom na toalete.

   Dvere na kaviarničke cinkli. Záves sa ešte triasol, ale inak tu bolo úplne mĺkvo. To má rád. Procesy akejkoľvek socializácie obmedzoval odjakživa. Preto sem aj kedysi chodieval. Ale dnes tu chcel niekoho predsa len prekvapiť. Alebo chcela ona prekvapiť jeho? A on prekvapí ju... To bude prekvapení! Ocení to, Belle miluje prekvapenia... Miluje jeho. Síce v posledných dňoch vyhľadávala aj samotu, ale akceptoval jej to. Každý potrebuje byť raz za čas aj sám. Ale dnes nie. Dnes chcel byť s ňou... Hneď a zaraz.

  Kaviarnička však bola prázdna...

   Postával nerozhodný pred preskleným vysvieteným pultom, nakláňal hlavu raz na jednu, raz na druhú stranu a čakal, kým na neho niektorý zo zákuskov žmurkne. Ktovie, ktorý z nich by mu dnes z prechádzky priniesla. Žmurkol však len odniekiaľ zrazu vykvitnutý čašník. Očividne obdivne. A ani trochu sa nepoošíval.

  - Vítam vás, dlho sme sa nevideli, pán G. Kedysi ste tu boli pečený-varený a teraz. Čím sme si to zaslúžili, že sme prišli o takého výnimočného zákazníka?  Viete, že som prestal objednávať tie vaše koláčiky? Neviete. Tak a teraz viete. – pleskol si zloženou utierkou čašník po dlani a zarazil ruky vbok, aby aj celotelovo dal najavo, že sa hnevá na stáleho kunčafta, čo bol v posledných mesiacoch taký nestály...

  - Držal som diétu. To viete, ženy sú dnes veľmi náročné na vonkajší vzhľad nás pravých mužov... – zahlásil mäkko, ale aby bolo jasné, kto za koho kope.

  - Pch! Ženy! Áááále, čo to nepočujú moje uši...Vy a množné číslo?! Tsc, tsc, tsc... Nejako sme sa rozkokošili, pán G.! Ale, áno, áno, pamätám si, ako sa tu skoro o vás pobili také dve samičky. Nechápem, čo ste na nich videli. Vy, taký distingvovaný postarší pán a také bláznivé ťapše. Ani si vtedy nič poriadne nedali, ani tringelt nenechali...a ...a ani teraz nezaplatila! – zhrozil sa čašník a vykráčal spoza pultu k stolíku, pri ktorom ešte pred chvíľkou sedela jediná dnešná zákazníčka.

  Stála tam len nedopitá káva s hladinou roztrasenou o svoj biedny život, čo o chvíľu aj tak skončí vo výlevke.

  - Tak, aha! Máme to my ale zákazníčky! No, povedzte, pán G. Objednajú len kávu, sedia hodinu, študujú tu dačo... smoklia nad tým, plačú, smrkajú... musel som normálne odísť radšej do kuchyne! Nedalo sa počúvať, ako tu plakala a plakala... – nadvihol zo stolíka ledabolo zviazané papiere a s očividným znechutením nimi mával. – Určite ušla, keď ste vy vošli. Vy ste ju videli?! Vy ste ju vypustili! Vy, vy, vy, pán G... Ale vám to odpúšťam, – plieskal vo vzduchu utierkou a hľadal, kam odhodiť zviazané papiere.

  Zaujalo ho to. Nie, nikoho nevidel odchádzať. Nikto nevyšiel... Ale vedel, kto sem mal namierené a koho tu chcel nachytať aj sám.

  - Dovolíte, smiem sa pozrieť, čo si tu zabudla... tá tajomná, uplakaná... žena, predpokladám, keď ste taký namosúrený, že to bola... žena... – skúsil profi úsmev a načiahol sa za zviazaným exemplárom „čohosi“.

  Prečítal si jedinú vetu na prebale. Na skrvanom a znovu narovnanom papieri stálo, ako nadpis celej dajakej  ságy, napísané: „Ľúbim ťa, Adam Gold...“

  Napísané na písacom stroji.

  Z tváre mu zmizla farba.

  Položil na pult bankovku. 

  Zruloval papiere a vytrielil bez pozdravu von z kaviarne.

  - Prečo ste mu dali moju knižku? Ako ste si to mohli dovoliť?! Práve jemu?! Bola... bola som len na wecku, kým príde moja ... priateľka... Belle... mali sme sa tu stretnúť... – habkala a dívala sa na odchádzajúcu siluetu muža.

  - Zaplatil za vás... všetko je v poriadku, – fľochol po nej čašník.

  - On nemal platiť! On nie! - 

 

 

Rumbelle, ROZMRVENÉ II., 27. kapitola

 

ROZMRVENÉ II

27. kapitola

 

     Našiel ju v kuchyni sedieť na dlážke, s nohami stiahnutými k telu, jeho košeľa prilepená o telo, telo o skrinku. Hlava medzi ramenami. Mierne sa pohupovala, ale inak bola duchom neprítomná. Snažil sa nerobiť paniku. Čo najtichšie podišiel, sklonil sa a podal jej dlaň. Nechcela vstať. Asi. Nezareagovala na dlaň, ani na neho celkovo. Prisadol si k nej. Ruky, ako ona, vyložil na holé kolená. Ešteže má aspoň aké-také pyžamo na zvyšku tela. Musí kúpiť koberček k linke. Bez diskusie. Chytiť vlka vo vlastnej kuchyni, to by ťažko vysvetľovali obvodnému.

  - Bolo to zlé? – skúsil pošepky.

  - Ako vždy... – odpovedala so stále sklonenou hlavou.

  - Môžeme po raňajkách zájsť do kníhkupectva, vraj vyšlo nové vydanie Kámasútry... – pokúšal sa odľahčiť situáciu.

  Podarilo sa. Konečne nadvihla hlavu. Bola krásna aj taká vykoľajená.

  - Myslela som...si, že... sa pýtaš... na moje nočné mory... – zahabkala. 

  - Veď... sa aj pýtam... Ale možno, ...keby to najbližšie skúsime cez deň, nie v noci, nemuseli by sme kupovať tú knižku. Len aby to potom neboli popri nočných morách, aj denné mory... to by moje úbohé ješitné ego asi nezvládlo... to radšej vyzvem na súboj tú učebnicu, budem viac precvičovať... - filozofoval.

  - Bavíš sa dobre?! -

  - Myslel som si, že sa na túto tému nemáme baviť... – nadvihol pobavene obočie, ako ju nachytal.

  Pochopila. Drgla do neho plecom, nezadržala úsmev a preventívne sa následne odula. Trafila presne, zapotácal sa a radšej vstal. Tentokrát ponúknutú ruku už prijala. Vytiahol a pritiahol si ju.

  - Samozrejme, že sa pýtam na tvoje nočné mory. Bolia ma rovnako, ako teba, srdiečko. Pokojne sa vyrozprávaj, ak ti to pomôže. Sľubujem, že si nasadím brnenie a vydržím každý útok... chobotničiek. – pošimoril jej špičkou nosa nos.

  Kývala záporne hlavou.

  - Budeš si musieť vziať aj prilbicu a stiahnuť priezor na oči. To nechceš vidieť. Ver mi. – naťahovala jeho zvedavosť.

  Až teraz zvedavý začal byť. Alebo skôr ani nie... Toto nevyzerá na fantasmagorickú nočnú show s atakmi smiešnych háčkovaných príšeriek, toto bude...

  - ...stále som v tom hroznom dome. Blúdim tam, nič a nikoho neviem nájsť.  Neviem ani vyjsť von. Je tam tma. Také neurčité príšerie. A ticho. A potom... potom klopkanie... Zo všadiaľ počuť klopkanie. Ako starý písací stroj. Mal tam písací stroj...videla som ho. Písala som... na ňom.  A klopkanie neustáva, prenasleduje ma. Nemám kam ujsť.  Zrýchľuje sa. Naháňal ťa niekedy zvuk? Strašidelný zvuk, zrýchľujúci sa, stále hlasnejší... trhalo mi to uši... – už nešepkala, už tiež kričala, akoby sen pokračoval a ona sa ho snažila prekričať.

  Priložil jej prsty opatrne k ušiam a hladkal ich. Zakladal za ne pramienky vlasov a keď boli obnažené, vybral si to ľavé. Zašepkal doň otrepané: „Stále som s tebou. Vždy a všade. Ľúúúbiiim ťaaa...“

 

Prekvapilo ju, že ho našla stáť pred nemocnicou.

  Neprekvapilo ho, že je prekvapená.

  - Kázanie od „pána otecka“ úspešne zvládnuté? – usmial sa spod cez tvár spadnutej ofiny a ruku vo vrecku zaťal trochu tuhšie.

  - Hej. Spoveď bola podrobná, ale rozhrešenie som zatiaľ nedostala, lebo hriechy sú nezlučiteľné s vyššou morálkou a tým pádom neodčiniteľné. – naskočila na jeho slovné hračky.

  - Chvalabohu...- chcel uzavrieť.

  - Amen. – rozhodla sa mať posledné slovo.

  Dodržať to dané Hookovi bude ťažšie, ako si myslel.

  Chlad sa vtieral pod kožu a súmrak padal pod nohy s priamou úmerou.

  Šli mlčky. Mesto takmer vyľudnené, unudené, letargické ako náprotivok dvom zatratencom vedúcim si v hlavách svoje vlastné etudy jedného herca. Dvoch hercov...

  - Som rád, že si neodmietla, tam so mnou ísť, napriek tomu, že to šlo úplne mimo teba.  – začal.

  Tak pekne začal, už cítila ruky na krku a druhou časťou vety ich zas zakvačil a začal škrtiť. Keby bol radšej ticho. Stačí, že tu je. Kráča, pekne vedľa, po boku, vidí jeho ostro rezaný profil a môže si bábke v denníčku dopísať vlastné sladké repliky a klišéovité frázy a vôbec. Nech mlčí. Nech radšej úplne mlčí...

  Nevydalo.

  - Nechcem ťa zaťahovať do svojich súkromných záležitostí. Ani nikomu v triede nevrav, že sme spolu...že som tam bol s tebou...že...- hľadal slová, ktorými by ju priveľmi nezranil, ale ako natruc, každé zabíjalo sakramentsky presne.

  - Nemôžete prestať ? – nevydržala a zamračila sa.

  - Nie, nemôžem. A ty to vieš lepšie ako ja, Belle. – vyslovil tak inak.

  Tak ticho. Tak nežne...

  Došlo jej, že neodpovedá na jej otázku, ale na tie svoje.

  Nečakala to.

  Siahol do vrecka a vylovil z neho odtrhnutú hlavičku gerbery. Už bola odkväcnutá na miniatúrnej stonke, čo jej nechal, zoslabnuté lupienky sa ohýnali k zemi, len žlté očko vzdorovalo a rovnako sviežo pozeralo rovno jemu do očí.

  - Chcel som sa jej pýtať, ľúbi-neľúbi, ale prišlo mi to trápne, zvlášť pred nemocnicou. Skús to ty. Tebe to lepšie pristane. – zastokol jej ju za ucho.

  Pristúpil bližšie a špičkou nosa prešiel od jej sánky ku kútiku oka a odtiaľ k uchu s kvetom.

- ...a nie som „studený psí čumák“...naozaj, nie som... – zašepkal, prudko sa oddialil, zvrtol a mizol v tme.

 

 

  Prikývla. Vedela, že tento muž ju nenechá tápať v tme. Len či vie zastaviť aj ten hrozný zvuk. Postavila sa na špičky a natiahla sa k jeho uchu.

  - Už si môžeš dať dolu to brnenie. Ty rytier. Nemienim čakať do rána. Ani na deň. Mám svoju teóriu. Žiadne spanie... žiadne mory. Ani nočné, ale ani denné...– šepkala a vážne sa začala zhovárať s gombíkmi jeho pyžama. - Povoľujem voľný štýl... -

  - Vidím, že zajtra cez deň bude slnečno...v noci ojedinele... - 

 

 

  Od dverí sa ozval lomoz. Napriek tomu, že tu bývala pomerne dlho, stále neodhadovala, ako veľmi môže pootvoriť dvere, aby do niečoho nevrazili a aké veľké môže dať kroky, aby o niečo nezakopla. Oba pokusy o reštart vulgárneho systému komentov v ústach platné, dokonca duplicitné. Ak nie aj viac. Aspoň vedel, že je konečne tu.

  - Mám! Máme to! V kopírke som síce minula posledné peniaze, odpálila USBčko, ale mám to aj s obalom. No, je to síce len hrebeňová väzba, bola najlacnejšia, ale... účel to splní. Tak, čo... Dúfam, že si si to nerozmyslel. Po toľkých dňoch makania. Veď si mi totálne skoro zadrel laptop... – ovievala sa  Lacey pomerne hrubou buxou zviazanou ako kalendár.

  Muž oproti nej, v polosede, v poloľahu krížom cez jej posteľ nejavil priveľké nadšenie. Akoby ho vypísanie tých niekoľkých desiatok stránok vycicalo o všetku energiu a ešte urobilo dlh aj na tento týždeň. Ledva sa poskladal. Zatiaľ len zvonka. Zvnútra mal pocit, že už to nikdy nepôjde.

  - Si si istá, že je to dobrý nápad, Lacey?! – pošúchal si niekoľkodňové strnisko oboma dlaňami. Všetko ho svrbelo, najviac jazyk, ale doteraz rozprával len klávesom laptopu. Veľa, veľa... všetko vyrozprával, všetko, čo pokladal za dôležité.

  - Jasnééé.  Keď to niekomu nedochádza z rozprávania, tak mu to treba spísať, nech číta! Veď aj v Biblii sa píše, že na začiatku bolo SLOVO! –

  - Sorry, nechcem ťa sklamať, ale Biblia sa mýli. Na začiatku bol sex... – cmukol ako geroj, čo objavil teplú vodu.

  - Nezízaj po mne ako lekvár, čo ho buchta vyhodila z podnájmu! Neblázni! Keď to vyšlo so Štvrtou... a to bol že aký šit! Tak toto bude bomba! Musí si spomenúť... Inak, trochu som sa začítala, nedával si si servítku pred... klávesy. Také detaily... bola by som sa aj červenala... – začala sa ovievať rýchlejšie.

  - Ani sa nečudujem. Po suchotách s pánom profesorom vyzeráš, že sa odbavíš aj z mojej zubnej kefky... – pozrel na ňu zdola, či je kompletná. Pohladkané ego sa našuchorilo.

  - Fuj, ty humusák! Už prestaň! Si nefandi, donchuan, vieš figu borovú o pravej láske! – vrátila mu obdobne. Kýbel ľadovej vody. Perie spľasklo. – A drž mi radšej palce. Nech sa to podarí... – popľula vrchný prebal, potom fóliu utrela o zadok.

  - Ty, Lacey, aký sme tomu...tam tomu... dali vlastne názov?! – načiahol sa, aby sa ešte raz mohol dotknúť svojho diela.

  - Trikrát hádaj, pán spisovateľ! – skryla šalabastre za chrbát a vypadla skôr, ako by mala riskovať nejakú inzultáciu. Aj slovné jej už liezli na nervy. Tento človek by si na jazyk mal vybaviť zbrojný pas. Hulvát! Jeden...

 

 

Rumbelle, ROZMRVENÉ II., 26. kapitola

 

ROZMRVENÉ II

26. kapitola

 

     Mlčanie im pristalo. Ak bolo len pár centimetrov medzi nimi, prípadne žiadne centimetre. Lenže teraz šlo o dobrý meter. A tento ležérny, nepriliehavý strih vyvolával skôr ošívanie sa a nepokoj. Neboli vo svojej koži. Kráčali spolu alejou od nemocnice. Vedľa seba, každý sám.

  Stromy nad hlavami boli staré, obrovské, človek musel prižmúriť oči, aby im dovidel do korún. Jedno však videl presne. Rozložité konáre sa nikde nepreplietali. Každý narástol len potiaľ, pokiaľ neuvidel iný konár. Ďalej už nie. Takto zospodu to tvorilo akúsi sieť natiahnutú pod nebom. Sieť, v ktorej sa zachytí všetko, čo bude padať z neba. Alebo tou sieťou prepadne... a rozbije si to na zemi hubu. Huby...

  Krkvala v ruke papierik z cukríka, čo potiahla ešte v ambulancii. Bol kyslý, asi preto, aby ich druhýkrát nikto z malých pacientov nebral. Ani po ponúknutí. Veľkým už nikto nič neponúka, tak si vzala sama. Oľutovala.

  Ponúkol jej pažu ešte na schodoch sanatória.  Len kmitla perami na znak úsmevu, ale odmietla. Dala sa zostupovať dolu po schodoch sama.  Akceptoval. 

  Oľutovala. Videla mu z tváre, keď sa obzrela, či ju nasleduje, jej smerom pozerať smútok.

  Stačilo mu, že sa obzrela, bral to ako pokynutie, aby šiel. Za ňou kedykoľvek. Za ňou kdekoľvek. 

  Šiel vedľa nej. A to bolo ešte krajšie.

  -  Nemlč na mňa týmto tónom, prosím... – začala po chvíli a zastala. 

  Zaošívala sa. Šušťanie papierika prestalo plniť antistresovú pomôcku, strčila ho do vrecka, aby mohla voľne rozhadzovať rukami. 

  - Musím to zo seba dostať! Musím ti to povedať. Povedať to nahlas a priznať sa a... Zdám sa ti detinská. Hlúpa. Paranoidná. Nedospelá a čo ja viem, čo všetko ešte ti vidím v tvári, keď sa správam... tak, ako ...sa správam. Však? - nedala mu možnosť sa napojiť, hoci videla, ako sa nadychuje, rýchlo pokračovala. -  Myslela som si, že čím menej budem na to myslieť, čím menej budeme o tom hovoriť a vracať sa k tomu, tým... lepšie to bude pre mňa. Pre nás dvoch. Mysli si o mne, čo chceš, že som zbabelá, že sa bojím, že... -

 - ...že ťa budem ľúbiť stále rovnako, – usmial sa naozaj.

  Priložil jej prsty jemne pod bradu a prinútil ju pozrieť sa mu najskôr do očí. Ale tlak pokračoval. On už hľadel dohora, do korún stromov. Ona ho nasledovala.

  - Počula si už o hanblivosti korún? Je to úžasný prírodný fenomén. Vieš, tak ako každý človek má svoj intímny priestor, do ktorého nerád púšťa iných ľudí, tak ho majú aj stromy. Vidíš? Nikto nevie, prečo sa niektoré stromy nechcú dotýkať iných svojimi konármi. Možno sa boja, že sa niečím nakazia od toho druhého, budú pod vplyvom jeho škodlivého pôsobenia a možno, len nechávajú slnko, aby presvietilo všetko rovnako optimálne. Nechcú kradnúť všetko slnečné žiarenie len a len pre seba... – usmial a s úľubou pozoroval, ako prechádza po cestičkách, čo hore pod oblohou nechali konáre ako hráči tetrisu. - Ale hanblivosť nie je vlastná všetkým stromom, - vztiahol dlane k jej tvári a opatrne prešiel bruškami prstov po  jej obvode od spánkovej kosti, cez sánku až k brade.

  Prižmúrila oči. „Ešte“, zapriala si v duchu, hoci ňou prešli zimomriavky. Zo vzrušenia. Z jeho pritajeného šepkajúceho hlasu. Z jeho dotykov. Z celej jeho prítomnosti. Nevedela sa jej nasýtiť....

  Zložila pohľad z ostýchavých konárov do jeho neostýchavých očí.

  A prstov...

  A dlaní...

  A pier... čo sa nežne dotkli tých jej. A dotýkali sa znova a znova. Nevedel sa jej nasýtiť.

  Nerád, ale odtiahol sa, len si jej krásnu tvár podržal v dlaniach.

  - Belle, ak nechceš, aby som sa ti miešal do života... toho, na ktorý si nevieš spomenúť, budem to akceptovať. Budem ako tie hanblivé konáre. Medzi mnou a tebou v tomto prípade zostane hrubá biela čiara a ja ju nebudem prekračovať. Nemusíme chodiť na kontroly, ani sa nebudeme vracať na miesta, ktoré s tým obdobím boli spojené. Nebudeme sa o tom zhovárať, ani na to spomínať. Necháme tam skrátka voľné... prázdne... biele miesta. Ak.... si to praješ.... Budem si držať odstup a budem si bahniť len v prítomnosti. Budeme... – pozrel trochu zospodu, nakloniac hlavu k plecu.

  - Ale...? – naklonila hlavu na druhú stranu, – Vždy príde nejaké ale... Čakám na to tvoje. Ale... príbeh to bol pekný. - žmurkla. -  To o tej hanblivosti stromov, – uznala aj prikývnutím a zošpúlila pery, či jej neostýchavosť tých svojich nepredvedie zas.

  Usmial sa ešte trochu viac. Prekukla ho. Predviedol.

  - Áno, máš pravdu. Ja nie som z tých prvých stromov, – jemne jej prikladal pery na čelo, lícne kosti, prižmúrené chvejúce sa viečka.

   Nehanbil  sa dotýkať sa. Na okamih ale urobil pauzu... Počkal si, kým sa zas žmurkaním prebudí a spýtavo sa očami spýta, prečo prestal...  

  - Nie, že by som nechcel... akceptovať tvoj osobný priestor, nie že by som ti nedovolil voľne dýchať a sa slobodne rozhodovať, to nie. Ale... nedokážem ťa nechať ísť... inou cestou. Niekam, kde ja nemôžem a nesmiem. Prosím, dovoľ mi stáť vedľa teba. Nech ťa smiem držať za ruku, nech sa ťa smiem sebecky dotýkať a ak už má na náš ďalší život svietiť slnko, nech svieti na jedno jediné miesto, nie na každého osobitne... – už sa usmial len letmo. Tak trochu s obavami.

   Musela sa mu hodiť do náručia. Oviť sa mu okolo krku, pritiahnuť sa a nedbať na to, že ho vlastne dusí.

  Vrátil jej objatie. Rovnako sebecky a mocne.

  Možno prepadli tou sieťou rovno z neba. Ale práve v tomto okamihu mali úplne opačný pocit. Akoby sa odrazili od siete. A tá ich vystrelila k nebu.

 

 

Rumbelle, ROZMRVENÉ II., 25. kapitola

 

ROZMRVENÉ II

25. kapitola

 

     Už bola na odchode. A predsa zas sedela na rozheganej posteli s batohom na kolenách, s rukami na batohu a hlavou v rukách. Malíčkami utierala produkty zaslzených očí a nekvalitného make-upu. Stíkrát si zavyčítala, že nemala utekať z jeho bytu a už vôbec nie tajne. Stíkrát si to odpustila a asi deväťdesiaty ôsmykrát sa rozhodla, že sa vráti. Medzitým sa zopárkrát vybalila, čo v praxi predstavovalo vysypanie ruksaku na posteľ a o jeden krát viac sa pobalila. Už-už chcela deväťdesiaty deviatykrát vstať a vydať sa na cestu, ktorú si ešte presne v hlave nevygúglila, keď jej niekto zaklopkal na dvere.

  V hlave sa jej  v dvadsiatich sekundách nastavilo niekoľko sladkastých seriálov, polepených rádiových odrhovačiek a motivačných citátov z denníčka o „olvejs aj lavju“.

  S nadšením vybehla. Batoh sa zrútil na dlážku a z jej naštartovaného playlistu vyvracal väčšinu z ledabolo nahádzaných vecí.

  Nebola  nadšená, potešená, ale ani veľmi prekvapená a už vôbec nie pripravená. Skrátka a dobre,  keď už, čakala inú návštevu.

  - Zase som to...posral, Lacey, – pozdravil svojsky a znelo to previnilo.

  - Chyba, ktorú urobíme dvakrát, už nie je chyba, ale voľba! – drgla do dvier, až im stojan na kabáty, čo nič netušiac stál za nimi, dal nechtiac cez hubu. – Ty hňup! – vrátila mu pozdrav.

  Ľutovanie hriechov?! Výraz strateného šteňaťa?! Pokus odľahčiť situáciu?! Nič z toho jej nezabránilo vyštartovať po ňom, chňapnúť ho za košeľu a zatrmácať ním tak, že prepadol cez prah rovno do jej manzardky, potom o veraje, o skrinku pri nich, o vešiak, čo schytal druhýkrát, zhodil nejaké zvršky, nádobu na dáždniky, kde dávala papuče a posledný kvetináč, našťastie s vyhynutou obyvateľkou.

  Nechal ju, nech sa mlčky vyrozpráva, rád debatu prehrá kontumačne, trochu si chránil len tvár pred nechtami jej veľavravného preslovu.

  - Máš pravdu, Lacey... – načal druhé kolo v ringu maličkej miestnosti, ktorej vravela byt, nastavil druhé líce,  lebo aj sám mal pocit, že si toto kickboxerské tsunami zaslúži.

  - Ty... ty prašivý sviniar! Ty... ty máš ešte odvahu sa mi ukázať na oči, po tom všetkom, čo si... čo si mi... ty nemáš Boha pri sebe?! Ako si toto mohol dopustiť?! ...si ty vôbec chlap?! – buchnátovala ho, kam zasiahla veľkými oblúkmi. Akceptoval jej voľný štýl.  Žiaden rozhodca toto neodpíska. Je v práve... Držal, až kým posledné slová nevenovalo jej koleno jeho rozkroku.

  To už neustál. Prehol sa a odtrhol ju od seba. Zaznel zvonec, súboju je koniec. Dúfal.

  Strčila do neho naposledy, potom bezmocne dupla, zaťala päste a vrážala ich do vzduchu pri svojich bokoch, akoby sa hnev dal vytriasť. Už len vrčala.

  -  Pomáha to?! – neodpustil si, okomentovať jej  gymnastickú zostavu, ale pozoroval ju už z bezpečnej vzdialenosti.

  - Tam si sadni! ... a začni rozprávať, o tom, ako si sa konečne zobudil! Konečne sa spamätal! ...a... a ideš o ňu bojovať! – vytasila ešte ukazovák smerom k rozbordelovanej posteli. Aj dlážke. Na prvý pohľad mal pocit, že si má sadnúť práve tam. Stiahol chvost aj uši. Ale popravde, si nemal kde sadnúť.

  Odhrnul opatrne zopár vecí, aby aj jej urobil miesto. Ešte opatrnejšie dosedal. Sadla si hlučne k nemu a oprela mu hlavu o rameno. Tento chmat neočakával, ale akceptoval rovnako, ako predošlé. Menej bolel. Nie, bolel viac. Bola na tom zrejme rovnako, ako on sám... A čo si čakal?!

  - Ako... ako si mi to mohol urobiť? Po tom všetkom, čo som pre teba urobila ja?! Há?! Taká pekná čítačka to vtedy bola... To že si ty poserieš život, že si nevieš udržať jedinú ženu je tvoja vec, si totálny debil, vymletý magor, hovädo neokrôchané, ale prečo si ho musel posrať aj mne?! Prečo si... mi to urobil? Prečo ja?! Konečne som bola šťastná... Vieš ty vôbec, ako veľmi som bola šťastná? ...s  ním musí byť každá šťastná! Doriti! To všetko kvôli tebe! – búchala mu päsťou do stehna. Nie, že by to nebolelo, a to v nej nemala britvu, ale nemal odvahu ho odsunúť. Úbohé stehienko pofúka neskôr.

  Utrela si sopel do jeho košele.

  - Predpokladám, že máš plán. Keď si... keď si prikvitol! – buchla si ešte raz. A ešte raz. Do tretice jej zaťatú päsť radšej chytil. Naberala druhý dych.

  - Myslel som si, že ho budeš mať ty. Ja som... ja to už viac nedávam, Lacey... Ja už neviem čomu veriť. Na čom vlastne som... – vypustil päsť. Dopadla presne.

  - Nie na čom, ale načo vlastne si?! Ty trpák! Ako vôbec môžeš zniesť sám seba?! Máš manželku a máš syna! A?! A kde ich akože máš?! Prečo nie si s nimi? Prečo nie ste jedna veľká tučná šťastná rodinka niekde v Prčiciach, hlavne ďaleko odtiaľto a nežijete si svoj trápny nudný rodinkovský život?! V tej vašej sluji, s posratými plienkami, prihorenou večerou, pokazeným digestorom...a tááák. – fňukla a zmraštila tvár znechutením.

  Aj by sa bol zamyslel, ako môže vedieť všetky tieto detaily, lebo jej predstava takmer plne zodpovedala tomu, čo bola jeho každodenná tvrdá realita.

  - Ty nič nepovieš? – odlepila sa mu z pleca a odtiahla sa, aby si ho pozornejšie obzrela. – Len mi nehovor, že piješ alebo na niečom fičíš... – privoňala si k nemu. -  Nezdáš sa mi... respektíve, keď to tak vezmem, odkedy ťa poznám, už od prvého stretka vtedy na stanici, vždy vyzeráš rovnako hrozne a vždy  lietaš v nejakom... prúsere.

 

 

Ako sa za ňou zabuchli dvere kancelárie železničnej polície, kde sa dnes dvere nezatvárali, aj keď buchotali, okamžite pochopila, čo mu sedelo na  nose. Kto...

   Práve podpisoval ešte nejaké správy a dodatky k prepusteniu.

  - Mrzí ma to. Bolo to veľmi zlé?! - stiahla by aj chvost, takto sa len previnilo dívala zboku.

  - Nič tak nerozžiari miestnosť, ako neprítomnosť niektorých ľudí. - úslužne vracal príslušníkovi pero. - Žiari to tu už odkedy mi pán nedotknuteľný, pán osvietený, najvyšší  medzi nami nízkymi dal veľkoryso najavo, aké malé... nič ráčim v porovnaní s ním byť. -

  - A nie?! Vy ani keby zožeriete magnet už nebudete príťažlivejší! - strelila mu baba, ktorú už nepotrebovali ani ako korunnú, ani ako korunovanú svedkyňu na rozlúčku ešte jednu slovnú facku, drgla do Lacey a zmizla. Luxy sa znásobili.

 - Ale posledný spoj vám práve ušiel. - úslužne mu pootvorila dvere do vestibulu poloprázdnej stanice. - Ak vás to poteší, o Belle som sa dôkladne postarala. Máme nad kníhkupectvom zriadenú izbu, ubytovala som ju tam. Vám... pomôžem nájsť nejaký hotel. Máme v meste niekoľko. Snáď. - skúsila v rýchlosti lustrovať súkromné GPS, kde asi tak videla popri ceste z kníhkupectva do podnájmu a späť  nejaké hotely.

 Rozdýchaval slobodu aj jej slová.

  - Prečo nemáte na stanici lavičky? - otočil sa k nej konečne tvárou. 
  -     Spávali na nich bezdomovci... - cíííí...to prepískla. 

  Pochopila. Nemá asi prostriedky na hotel. Pozabudla, že nenapísal druhú ságu o HP, ale len nejakú Štvrtú a hoci aj v nej boli dvaja chlapi a jedna baba, len zrejme honorár nestačí pokryť základné potreby autora.

  -  Viete, ja som len v podnájme. A susede... aj priateľovi... by som asi ťažko vysvetľovala koho si to ťahám k sebe, zvlášť, keď už s knižným hrdinom sa zoznámiť...tá suseda... ráčila. Predstaviť jej aj autora? ...chúďa babka... chápete, nie? ...no a ...a k Belle asi ísť nebudete chcieť, však?! - skúsila.

  -  Asi načo by sme tu doteraz hrali celé to divadielko, keby skončím pred jej tvárou? Akože, ...ahoj láska, to som ja, tvoj verný rytier smutnej povahy. Rosinanta parkuje pri stanici. Kde je ten veterný mlyn, s ktorým treba bojovať?! Stretnutie so stádom oviec som už absolvoval! - skúšal byť kreatívny, má tu česť predsa s knihovníčkou.

  On jej nepripadal ako blázon, on blázon je... definitívne.

  - Tak potom je tu už len jedno jediné riešenie. - zhlboka sa nadýchla a vykročila.

 

 

    Ani sa nemusela zamýšľať. Odjakživa ho trápilo jediné. Jediná. Jediný! A nebude tomu inak ani dnes. Zhlboka sa nadýchla.

  - Tak potom je tu už len jedno jediné riešenie, - prižmúrila jedno oko, potom obe. A na tvári jej rozkvitlo čosi ako úsmev.

  Ožil. Našiel ju spať v stoji. Pretapetovanú úsmevom. Podozrivým úsmevom. Netušil, koľko typov ich existuje, ale tento neveštil nič, čo by zodpovedalo predstave, že sa na budúcnosť má začať tešiť. Ale bál sa spýtať. Len sucho skonštatoval.

  - Vedel som, že ty budeš vedieť... ako... ďalej. – predsa len zaváhal. Úsmev totiž  vyprchával a na čele sa jej namiesto toho spustili dve kolmé vrásky. Niečo mu pripomenuli. Niekoho.