OUAT - Pešiaci medzi prstami... 48. kapitola

OUAT

Pešiaci medzi prstami

48. kapitola

V pekle

      Spustil sa drobný dážď. Dopadajúc na plecia listov šramotil a roznášal svoje vlhké ponosy doďaleka. Zvedavé kvapky klopkali a dopadajúc z lista na list, predbiehali sa, ktorá skôr dosiahne až na zem.

  Tisíce malých netrpezlivých kvapiek sa drzo vpíjalo do tuhých čepcov žien tackajúcich sa po úzkej cestičke za starou rozbehnutou mníškou. Tá iba zriedka postála, zahľadela sa sliepňavými očami pred seba, a keď objavila, čo hľadala, pohla sa ďalej, pískavým dychom popoháňajúc svoje staré hnáty. Kráčala bez oddychu  už od bieleho rána a ženy z jej sprievodu pokorne niesli všetko, čo zostalo z bývalého slávneho Srevrenského kláštora.

  Spolu s nehybnou matkou predstavenou Rowenou-Tartarughou sa úporne ťahali za ňou nemysliac na fyzické a už ani psychické útrapy. Nebol na ne čas. Perpetua trielila ako splašená fretka. A oni boli povinovaté ju nasledovať. Bez slova. Iba občas sa ozvalo tiché šumenie modlitby.

  Okolo dlhého radu neprestajne pobehoval páter Petar a pomáhal mníškam, čo už padali od únavy či ťažoby nákladu, aspoň tými modlitbami. Jeho spoločník sa ani len nepohol od sestry Kervery, čo vyvolávalo kradmé, nenávistné pohľady jeho spolubrata i ostatných sestier.

   Stromy postupne redli, znižovali sa, striedali ich kríky a husté krovie, až sa znenazdajky pred nimi otvorila veľká pláň zvažujúca sa z kopca a ústiaca do ďalšieho hustého porastu. Na jej úpätí v jasnom slnku stála udychčaná stará Perpetua a dolu, len niekoľko desiatok lakťov od nich bežala...

   - Veď je to Viorela!...Naša Viooo...reee...láááá! Viorelááá! – kričali mníšky z celého hrdla jedna cez druhú dolu do doliny, kde sa vzďaľovalo polonahé ružové stvorenie, ako vyľakané, donedávna spokojne sa pasúce prasa v poli, len žiarivé červené vlasy dodávali tejto bytosti aspoň akú-takú ľudskú podobu.

   Tá  nič nepočula, hnala sa o dušu ďalej, akoby jej za pätami horelo.

   - ...ellá...oellá...korelááá...- ovanula unavené telá ozvena v rozšafnej melódii sa odrážajúca o okolité prudko sa zvažujúce svahy.

  - Za ňou! – vydala rozkaz Perpetua a celá sleď sa znovu pohla.

  Cesta bola čoraz horšia a únava väčšia, ale celé roky odriekania a neskonalého mučedníctva viedli pokorné rádové sestry bez kúska odporu a vlastnej vôle ďalej. Hoci ani jedna netušili, kam ich to osud vlastne vedie. Kam ich vlečú stopy bláznivej, záhadne nemŕtvej Viorely.

  Hustý porast nad stráňou ich vcucol a po pár míľach zase vypľul pred ďalšou hlbokou dolinou. jej dno sa už strácalo v nečakanej hmle a hustnúcom daždi, čo sa krížom-krážom prelievali po nej.

  A v ňom sa v jedinom okamihu stratila i Viorela, ako by ju to bolo bývalo vpilo.

  - Hrôzoštrašné miešto! Akoby ši tu čerti práve honili... sa tu... honili! - zaškerila sa Tera.

  - ...či bosorky mali sabat! - kontrovala jej ktorási.

 -  ...len či nás to tá naša, újdená, sem ako do pasce nevlákala?! - zavyla z druhej strany jedna zo sestier a hitparáda modlitieb sa spustila takmer prehlušujúc dážď.

 Grupa mníšok sa prestrašene stisla do malého klbka tiel a odriekala slová popletených modlitieb sestry Sulivanky.

  - Ticho! – kývla Perpetua rukou dozadu.

    Dolinu v tom momente ožiaril rozvetvený blesk, po chvíli zadunelo mohutné hrmenie, čo mníšky zobrali ako trest Boží za prerušenie modlitieb a začali s ružencom nanovo. Šum modlitieb zosilnieval, aby si ten Najvyšší nemyslel, že na neho nebodaj dlabú.

   - Poďte, sestry. V mene Božom, poďte. Tam dolu sú možno ľudské obydlia...-  skúsil páter Metodej, nadobro už premočený pretrhnúť paranoidnú babskú jazdu.

  -  Peklo! Peklo je tam! – jačala ktorási mníška, s rukami nad hlavou, s prstami skľavenými kŕčom od strachu, akoby sa jej slovutní diabli už dotýkali.

  Sestry sa teda ďalej mdlo prežehnávali a zbožne vyvracali zrak k pošmúrnemu nebu.

  - Dokedy tu chcete podaromnici čakať? Kým vám čepce nezačnú pučať?! -  obrátila sa Perpetua ku klbu, čo nejavilo známky pohybu, ani primárnej poslušnosti. – Davaj! Za mnou! Boh je všade. Boh je pri nás! – zaprisahávala bojazlivé mníšky.

  Šmýkalo sa. Krôčik za krôčikom, pomaličky zostupovali ženy do údolia, už priam kričiac modlitby, aby ich snáď Pán Boh neráčil prepočuť v tejto smršti.

  Okolo polepených špinavých čepcov šušťali čoraz hustejšie kvapky a nad hlavami sa tu i tam rozsvecovalo a hučali bubny hromov, ako nechcené fanfáry. V hmle a daždi nebolo už vidno na krok pred seba, ale údolie sa už nezvažovalo.

  Hodný kus kráčali zablatené trosky už po rovine, občas míňajúc nejaký ten krík, alebo oblámaný strom.

  Kopy navŕšeného kamenia dávali im nádej, že predsa len sú blízko ľudia, čo ho takto pozbierali a roličky  zúrodňovali. Keď bývalo pekne. Netušili, že tu, v mokradiach a močariskách pekne jakživ nebýva.

  Búrka utíchala a hoci nebo nerozjasnelo, pred utrápenými pútnikmi čneli odrazu ostré zubiská niekdajšieho opevnenia a dolu, asi naveky vekov spustený deravý, prehnitý, machom obrastený padací most.

  Pod ním špľachotala voda, tečúca už prúdom po starej  neudržiavanej priekope, kde pri okraji, uviaznuté v bahne dohora trčali škaredé kosti ohlodaných zvierat.

  Ostrá vlna práve prevalila zátaras z kameňov a prútov na jej dne a so špľachotom vyniesla na svetlo ďalšiu, už takmer bielu lebku s obrovskými rohami, zakliesniac ju o trčiacu dosku mosta.

  - Diabol! Peklo! – zvrieskla ktorási mníška a zvalila sa do blata v bezvedomí.

  - Krava...-

  Uzavrela s povzdychom Perpetua prírodné divadlo a odhodlane vstúpila na rozheganý, starý padací most.

Domiceli, Fra Vargelico