OUAT - Pešiaci medzi prstami... 35. kapitola

OUAT

Pešiaci medzi prstami

35. kapitola

zaSeknuté

            Arnolf s Orfim prešli popri nemých sochách až kdesi do nebies, hoci len namaľovaných na týčiacich sa stĺpoch, do dlhej chladnej chodby. Klopkanie podrážok ich čižiem na kamenných dlaždiciach sa odrážalo od masívnych, sochami obrastených výklenkov v tmavých stenách, preletelo cez cizelované ornamenty rozložitých lustrov s vyhasnutými sviečkami a strácalo sa v hlbinách stĺporadia a honosných dekorácií.

    Prešli už takmer tretinu nevšedne mĺkveho kráľovského sídla, keď konečne začuli nejakú vravu šíriacu sa z takmer dokorán, až na pár palcov, pootvorených dverí na konci chodby.

    Obaja šľachtici pridali do kroku a náhlili sa do sály, keď sa zrazu Arnolf zháčil a rukou prudko pribrzdil rozbehnutého Orfiho, div mu nevyrazil dych. V útržkoch rozhovoru spoznal hlas palatína Gostidraga, s ktorým neudržiaval práve priateľské vzťahy a mal na to nejeden, nie dva, lež najmenej tri, či až štyri  pádne dôvody.

  Za dlhé roky, čo bol v službách Gregora II. dobre spoznal tohto zákerného pokrytca, zlodeja a úzkoprsníka, pätolízača, zloducha a krpáňa, ktorý keby mohol, speňažil by vlastnú matku, hoci už odpočívala na večnosti.

  I kráľa si neraz, nie dva, lež najmenej tri či až štyri razy dovolil upozorniť na niektoré vážne nedostatky v palatínovom spravovaní provincie, no jeho veličenstvo nechcelo ani počuť o zmene svojho výhradného zástupcu pre veci vnútropolitické a ostatné dve, tri, či až štyri.

  Hlavne preto, že šlo o vlastného brata svokra, s ktorým, respektíve, s ktorého prívržencami sa nechcel dostať do potýčky skôr, než si bude vedomý svojej nadvlády nad celým kráľovstvom. A tomu tak dosiaľ nebolo. Akosi sa stratili korunovačné klenoty a oficiálna korunovácia sa odkladala z mesiaca na mesiac, z roka na rok...

  Musel zostať diplomatom a nie raz, nie dva, či tri, lež najmenej štyri razy preglgnúť nejaké tie urážky a doberačky, z ktorých jasne sršalo, že konkurencia nespí. A Gostidrag konkurenciou bol. Zvlášť po smrti brata, Krušovada zaňuchal podliak príležitosť a už sa stopy nemienil pustiť. Vyčkával...

  A dnes to vyzeralo, že sa aj dočkal.

    Šľachtici sa nečujne priblížili až k samotným dverám a opatrne načúvali vrave vo vnútri.

    - Chcete mi vari naznačiť, že sa vám nepodarilo nájsť kráľovskú korunnú pokladnicu? Takáto príležitosť! Takáto jedinečná príležitosť! Celý depozit k dispozícii... -

    - Prekutali sme...-

    - Riť Paľovu! –

    Arnolf nevydržal a vybuchol nad impertinentnosťou ctihodného palatína. Hoci ani ústa neotvoril, jeho zvnútra vypustený výsmešok zachytila všadeprítomná akustika a vliekla ho vzrušená v závese so sebou po chodbách. Vrava za dverami stíchla.

    Obaja v poslednej chvíli ešte stihli uskočiť od dverí, keď sa tie prudko rozleteli a s mečmi napriamenými na ich hrude stáli piati zbrojnoši. Neodhadnúc pravú šírku verají zostali zašprajcovaní svojou usilovnosťou medzi nimi. Takto mohli iba smiešne šibrinkovať rukami od lakťov dolu. Meče sa kmitali, občas cinkli o seba, ale výpad z pritesného brnenia dverí sa im nepodaril.

    O to úspešnejší boli vojaci, čo sa vyrútili z útrob hradu. Pribehli a zabrzdili tesne na doraz dvom prišelcom. Tí ešte v zlomku sekundy stihli uskočiť práve v momente, keď sa piatim uväzneným konečne podarilo vyvaliť sa z dverí. Rovno na svojich súkmeňovcov.

    Sýto pomarančová hara-vara hladných hradných mravcov si lebedila na zemi. Bezmocne sa tetelila na chrbtoch ako chrobač. Ale ďalší a ďalší sa vynárali ktovieodkiaľ, akoby ich hrad plodil a rodil v jednom okamihu, vyprosťoval zo slizkých blán pôrodných vakov, až plodová voda jedovato, ako kyselina striekala všade navôkol. Nešlo sa pred ňou skryť. Pred nimi.

    V šarvátke sa zaleskol Lebrossiho povestný matný meč.

    - Orfy, Orfy, tas! Máš ho! – povzbudzoval spojenca.

    Povzbudený starý šľachtic chmatol po rukoväti zbrane, no na prvýkrát sa mu meč nepodarilo vytiahnuť z pošvy a ruka mu len nasucho vyletela dohora. Tí pred ním skameneli ako po povele „Stoj! Noha! Posvätné miesta sú kamkoľvek kráčaš...!“

    Okamžite ho však za ňu schmatli dvaja iní zbrojnoši, sekli kolenom do nôh a s mocnými rukami pod jeho trasľavou bradou vliekli ho preč.

    - Hňup! – zaškrečal zúfalo sa presile brániaci Arnolf a sebe vlastnou zúrivosťou až doteraz úspešne odrážal nápor stále sa množiaceho protivníka.

    Orfy vystrúhal nevinný a zúfalý výraz a poslušne sa nechal ťahať dlhou temnou chodbou.

    Pri poslednom stĺpe stál zachmúrený palatín Gostidrag s nevôľou pozorujúci neľútostný boj.

  Dvaja zbrojnoši so starcom zakliesneným medzi sebou zastali pred jeho tvárou s nemou otázkou. Palatín len obdobne bradou pokynul smerom k väzeniu bez toho, aby si lepšie obzrel zajatca.

  Počká ešte na druhého... Vlastne na tretieho. Jeden už v podzemí predsa hnije pár dní.

Domiceli, Fra Vargelico