OUAT - Pešiaci medzi prstami... 49. kapitola

OUAT

Pešiaci medzi prstami

49. kapitola

Indície

      Gaston oslabený bolesťou i hroznými výčitkami svedomia nechal sa viezť na rozheganom voze, len po dne trochu zasypanom spráchniveným senom, čo už ani dobytok nechcel pozžrieť. Len sťažka vnímal vlniace sa lány obilia či kukurice. Úzka cesta medzi vysokými rastlinami zdala sa zradná a nebezpečná o to viac, že ju už o takomto čase ožarovalo veľké krvavé slnko.

  Drevený voz podskakoval a hrmotal, zlostne odfrkujúc spod svojich kolies ostré kamene. Gaston  podskakoval a nadával, zúfalo pregĺgajúc výčitku za výčitkou.

  - Zastav! Zastav! Okamžite zastav! – zrúkol zrazu muž a takmer vyletel z rozbehnutého voza.

   Na kraji poľnej cesty uvidel zažltnúť sa povedomý kus látky. Kus zlatistej látky, ktorý bol, ruku dá za to, tú kľavú, ale len, súčasťou kráľovninej vlečky.

  Teraz držal krvavý žvachol. Nie vlečku.

  Žmolil ho drsne prstami zdravej ruky a s ovisnutými kútikmi úst zúrivo hľadel pred seba zamorený zlovestnými vražednými myšlienkami. Nepostrehol ani, že mu za chrbtom stojí zvedavý povozník. Netrpezlivý.

  Uvidiac kus zhnednutej, očividne kedysi krvou potriesnenej látky, iba mrdol plecami a bezmocne zašepkal.

  - Ten zloduch! Zloduch, veru...- odpľul si. – Ničomník, veru ničomník...- a obrátil sa späť k vozu, akoby, pravda,  takéto obrazy bol býval vídal denne.

  A veru aj bola. Pravda, ktorá sklápa viečka bezmocnosti a zastiera myseľ černotou zla. Pravda, ktorú by človek radšej nevidel. A keď už videl, tak zabudol.

  „Zloduch!“ ako veľmi sa Gastonovi chcelo skríknuť. Zahučať do diaľky, že ...že sa s ním vysporiada... že ho vyzýva na súboj... že ho zabije, rozgniavi ako červa a zadupe do trávy. Zloducha. Pačreva! Ničomníka. Koho to vlastne?!

  Otočil sa na povozníka, čo sa bol práve vracal z priekopy, poprávajúc si vzadu priveľmi zarezanú gaťu.

  - Ty máš známosť o... tomto tu?! ...kto to má na svedomí?! Vrav! – skúsil sa nestrápniť nevedomosťou, ale podľa nechápavého pohľadu práve vyprázdneného muža, márne.

  Ten sa ne neho pozrel radšej zhovievavejšie, ktovie, či mu dá potom väčší tringelt za služby, nuž, ale skúsi.

 - Všetci vedia. Ja najlepšie. Často tu chodím hore-dolu a tak. Občas sa tu povaľuje nejaká tá mrcina, občas aj mŕtvola, podľa toho, kto mal aké šťastie. Toto je chodník lupičov. Ale zas aj skratka. Zbojníkov. Ale zas aj  takých ako ja... čo im je to jedno. A ponáhľajú sa. Tých oných lumpov, drakov, či ako ich to zovú, lebo sú ako zapadajúce slnko. Takých tých ohnivých, čo ich vykázali z kráľovstva, lebo nechceli sa podvoliť novému kráľovi a starého nebolo. Tak sa tu túlajú a veru veľa, preveľa lumpární majú na svedomí. Hlavne ich vodca... by som vám vedel rozprávať, ale ...neviem. – škrabal sa za ušami už celý nesvoj, či nepovedal priveľa. Tu každá kukurica mohla mať uši. Aj zo dve. Na každom zrnku.

  Gastonovi zamrzol dych.

  „Čo ak je pravda ešte krutejšia, ako tvoje vízie?“ zaprel zas do neho vnútorný hlas. „Čo ak si ju nielen neochránil, ale doslova vohnal do náručia istej smrti?! A nielen ju... och, tie úbohé dietky. Sirôtky, možno už aj mŕtvolky...“ stupňovali sa výčitky.

  Zo dna duše sa mu dralo čosi na povrch. Jedlo to nemohlo byť, už pekných pár dní si nepamätal, že by niečo bol býval jedol. Zadržoval tú pachuť ústami, zatnutými zubami, ale telo bolo silnejšie.

  Až zo dna útrob, kdesi z päty vyprskol zrazu hlasitý smiech. Potláčaný rehot na plné hrdlo sa rozľahol kukuricou až pohoniča trhlo a kôň, ktorého v ľaku silno potiahol za zubadlo sa nešťastne rozerdžal, mykajúc sa z boka na bok.

  - Pačrev! Pa...cha-cha...črééév! – smial sa Gaston. – Pááá...chi-chi...črev! – smial sa, až mu slzy tiekli.

  Skrúcal sa, akoby ho ten smiech bolel. Smial sa. Nenormálny smiech. Rehot ubolenej duše.

  Slabnúci chichot ho postupne zrážal do kolien. Zmĺkol.

  „Strácaš súdnosť, pešiačik?!“ zadrel hlas. 

  Gaston prudko zakýval hlavou na znak odporu ako odpoveď svojmu svedomiu. „Posledné štipky zdravého rozumu! Čo som to za človeka?! Za rytiera?!..." tíchli i jeho myšlienky.

  Prešla ešte hodná chvíľa, kým sa mladík postavil a so sklonenou hlavou pristúpil k vozu. Nenasadol, iba dal príkaz pohnúť sa ďalej. Voz dunivo zahrmotal a kolesá bijúce sa s kúskami stvrdnutej hliny sa pohli dopredu. Seno zašemotilo a zaľahlo hlbšie do voza, akoby zatláčané neviditeľnou silou.

  Strhaný, ubolený mladý muž postál a keď sa povozník vpredu obzrel, narovnal sa, nabral vzduch do pľúc.

-          Stoj! –

  Pohonič ešte neveriacky prešiel pár krokov a potom prudko zabrzdil, až koňom opäť silno trhlo. Gaston, cítiac už bolesť v každom pohybe, dotackal sa k nemu a pokúšal po boku nahmatať svoj meč. Zabudol, že od väznenia nijaký nemá.

-          Postoj, furman, nešibaj. Všetky kone vypriahaj!...-

  Mužovi stvrdol výraz na ošľahanej tvári. Tento tu zišiel z rozumu. Aké tam kone? Aké vypriahanie?! Keby sa s ním teraz pustí za pasy... nuž by ho poľahky. Ale je to šľachtic. Pán. Pomaly premýšľal, silno stískajúc uzdu svojho majetôčku.

  Gaston s penou na perách cez zatnuté zuby zopakoval.

-          ...vypriahaj! –

  Pohonič zlostne šmaril uzdou a poodstúpil o krok dozadu, prekrížiac trucovito ruky na hrudi.

  - Keď si...- otáľal, či použiť slovo zbojník na pána, čo ho chce olúpiť o koníka, neboráčika jediného, ovládol sa. – Keď si...taký pán! Vypriahaj si koňa sám! – otrčil zduto spodnú peru.

  Hmla. Pred očami, v útrobách. Iba hmla...

  Gaston videl vozy a kone a celé zástupy sedľače a more... more zoschnutej kukurice. Vidiny sa mu strácali rovnako ako realita, v ušiach mu hvízdalo, zaliehalo. Ani obraz. Ani zvuk. Šero. A hmla.

  „Vzchop sa konečne, ty slaboch!“  kričalo ešte kdesi z nekonečnej diaľky jeho svedomie.

  Ale telo ho opúšťalo. A duch naberal prazvláštnu silu. Nalievala sa mu do údov. Cítil, ako mu zmalátnelé svaly opäť tuhnú, tvrdnú novou silou a vytláčajú ho kdesi hore. Tam, už sedí na koni, tasí, už sa rozmáchava mečom.

  Zhlboka dýchal a vychutnával si svoju moc. I keď len snovú, fatamorgánovú, imaginárnu. Necítil nič. Ani bolesť, ani pocity už ním nelomcovali. Všetko nahrádzal iba akýsi šum. Príjemný uspávajúci šum...

  Ešte raz mu povozník nadvihol hlavu a všuchol trochu sena pod ňu, aby mu ju veľmi neotrieskalo, kým prídu do cieľa.

Domiceli, Fra Vargelico