OUAT - Pešiaci medzi prstami... 34.kapitola

OUAT

Pešiaci medzi prstami

34. kapitola

Kráľovské humno

            Keď šľachtici, spotení z cesty, rýchlym krokom merali kráľovskú záhradu, hneď pri zadnom vchode ich prekvapila nezvyčajná, stiesňujúca prázdnota a priam hmatateľne hučiace ticho. Táto časť záhrady ani vo dne nehýrila džavotom, skôr sa tu preháňali kráľovské psy a záhradníci, márne sa pokúšajúci zachraňovať biednu úrodu okrasných hriadok po ich nájazdoch, z ktorých sa v mžiku stávali hriadky otrasné.

    Arnolf sa inštinktívne pozrel, či má v pošve, navoľno pripevnenej k pásu, aby nebránila jazde v sedle, svoj meč a pevne zovrel jeho rukoväť.

    Simon, sčemerený ešte z výdatnej neskorej večere u Sorin-Dorela, by si potreboval aspoň na čas niekde ľahnúť a vybzučať sa, no len znudene hlasno zívol a otrávene prepletal nohami, badateľne zaostávajúc za ostatnými. Rukami rozmarne naširoko rozhadzoval, kmášuc suché lupene kvetov a konáriky, ktoré mu prišli do rany.

    Pufík, na rozdiel od svojho pána čulý a laškujúci so stonkami starostlivo opatrovaných šľachtených kvetov s radosťou pobehoval po rozľahlej, do tmy ponorenej záhrade, vzďaľoval sa od svojho pána, aby sa k nemu vzápätí vrátil a znova odbehol do tmy porastu vidiac, že s páničkom teraz nie je práve najlepšia zábava. Pri každom kmeni dlhého radu jabloní privezených pred desaťročiami kdesi z ďaleka len pre kráľovskú záhradu, aby bola odlišná od kláštorných, sa pristavil, dvakrát kmeň dookola obehol, dôkladne oňuchal a zdvihnúc zadnú nohu tíško zámerne a zákerne označkoval, aby všetky psy jeho veličenstva Gregora II. vedeli, že tu bol a že mal na večeru veľký mastný trtáč z chutnej, akurátne prepečenej kačice. Tento posledný, rukolapný odkaz zanechal v riadku medzi zošúverenými listami akejsi veľkej okrúhlej zeleniny a vyschnutými pahýľmi nezobratého kôpru. Párkrát zahrabol zadnými nohami rozmrviac zoschnuté a spola hnilé listy a uháňal s vetrom opreteky za zamračeným Simonom.

    Ten mal teraz iné starosti, ako maznať sa so šantiacim chrtom. Jeho tvár sa hneď rozjasnila, keď na konci záhrady uvidel skromné tiché miestečko.

-          Svetlo! Svetlo! -

    Čísi mohutný hlas sa rozbíjal o ešte mohutnejšie chladné kamene cely. V prerušovaných intervaloch dráždil a zabodával sa do uší ako pokračovanie úzkych mriežok na oknách, ktovie akým zázrakom prerastených popínavou burinou.

    Kráľovské väzenie bolo otočené na západ do záhrad. Aspoň okienka jeho vrchného podlažia bojazlivo vykúkali na pestré zelené odtiene odkvitajúcich kvetov, odumierajúcich starých stromov a udupanej trávy. Do záhrady málokto chodieval, zväčša bývavala pustá. Ani len živý hlások z inak rušného hradu sem nedoľahol. Väzni si nažívali v pokojnej, priam dovolenkovej atmosfére a v blahodarnom tichu s priam liečivým účinkom načerpávali nové sily na ďalšie lumpárne.

    V treťom okne zľava od druhého múru štvrtého obranného systému hradu sa zjavila ruka. Zjavila sa a znova zmizla. Zjavila sa a akoby sa bola v mžiku prepadla do útrob kobky. Ešte zopárkrát zasvietila na pozadí vnútornej noci a viac sa neobjavila.

    Na vlhkej podlahe stál s nohami rozkročmo pevne zaborený do všemožného svinstva muž. Hlavu vyvrátenú dozadu a oči, zlostne a nervózne zakliesnené kdesi o päť šesť lakťov vyššie v úbohom pásiku skúpeho mesačného svetla, čo sa odvážilo nazrieť sem, medzi zatratencov.

-          Svetlo! Svetlo! -

    To jediné ho ešte spájalo so svetom. So životom. Už dva dni. Dva neprekonateľne dlhé dni tu takto stál a hľadel na to isté miesto, podnecovaný zúfalým, neľudským krikom z niektorej z podlažných ciel. Stál a čakal, kedy sa objaví a zmizne v očakávaní ďalšieho dňa.

Svetlo.

    Tma. Tma a neznesiteľné výpary preplietajúce sa pomedzi husté pavučiny vyštvali Simona z jeho provizórnej latríny skôr, než sa mu totálne uľavilo. Napnuté svaly na rukách, ktorými sa podopieral sa s lahodou uvoľnili a horúčava, ktorá mu stúpla do hlavy, presúvala sa cez hruď stále nižšie, až zostala uväznená v natesno stiahnutých nohaviciach.

-          Svetlo! Svetlo! -

    Tma. Nekonečná tma otvorila Simonovi svoju náruč a len akési slabé, z diaľky doliehajúce výkriky boli mu majákom v neprehľadnej džungli porastu.

  Vykročil. Naširoko prekračoval ani sám nevediac čo, predieral sa za hlasom v domnení, že ide o jeho spoločníkov. Medzi nohy sa mu motal verný Pufík, nepokojne ňuchtiaci vôkol a  kňučal.

    Prešli na koniec záhrady. Pred nimi sa do výšky čnela vonkajšia, popínavou rastlinou obrastená stena ktorejsi časti vnútorného hradu. Simon sa o ňu zaprel rukami. Šmátral, šmátral a úplne na spodku, akoby vyrastal rovno zo zeme, nahmatal úzky, mrežami vyplnený otvor.

  Kovové mreže, popraskané, prežraté mnohoročnou pažravou hrdzou  nijako nelákali, ale mladý šľachtic zavadil o jednu z medzier rukou tak nešťastne, že sa mu rukáv zachytil a nachvíľu zablokoval zhnusený pohyb s heslom: preč. Záhradou sa rozniesol tlmený výkrik.

    To Simon stihol ešte vydať vystrašený pazvuk, keď ho zvnútra zamrežovanej neznámej kobky schmatla za ruku iná, studená hnáta a stiahla ho celého aj s mrežami do hrozivej tmavej hĺbky.

    Úbohý mladík zostal visieť dolu hlavou, zapretý len špicami čižiem o úzke okienko, pričom na oboch nartoch pociťoval príšernú bolesť spôsobenú neúnosnou ťiažou celého jeho tela, železných mreží a bytosti, kŕčovito a vytrvalo sa ho držiacej za ruku.

    Zvonka sa ozvalo Pufíkovo zakňučanie. Pobehoval zľava doprava a zničene občas oblizol podrážku svojho pána.

  Zdola sa ozval tlmený pád, šramot padnutej mreže a znova tlmený pád. Pufík zbystril sluch. Nič viac sa neozvalo. Podrážky zmizli. So svojím psím mozočkom pochopil, že treba konať. Pán je v nebezpečenstve. Chrt sa zvrtol, odbehol o kúsok a vrátil sa späť. Žalostne skňučal, jemne, bolestivo zaštekal a zas odbehol s hlavou vyvrátenou k miestu, kde mu zmizol majiteľ. Nechať, či nenechať pána. Ešte chvíľu bezhlavo štekal na všetky strany. Odbehol. Zastal. Ľútostivo sa obzrel a zmizol v tme.

    - Simon! ...si zjavenie alebo sen?! ...Alebo sa mi len zdáš alebo zázrak alebo...? -

    - Som..., - ťažko dýchajúci, ešte stále prestrašený muž si šúchal hlavu a žmúril do tmy.

   Nikdy nemal dvakrát moc odvahy navyše, ale teraz mu šla kdesi hlboko do mínusu. Nevedel, či sa dať, či radšej pre svoje dobro nedať do reči s neznámym. Len pomaly sa mu v hlave usporiadavala výplň a hlas, čo naňho prehovoril, sa mu vo chvíli zazdal povedomým. Ruka zostala zahrabnutá do dlhej štice. Mládenec zakyvkal hlavou, naraz s nespoznávanou odvahou šmahol do tmy, v snahe dotknúť sa spolutrpiaceho. Ako ho len mohol nespoznať. Keď sa mu zdalo, že v hlave sa zasvietilo, zvolal:

    - Arnolf! –

    Ticho. Kúsok ďalej čosi zašpľachotalo. To druhý muž uskočil pred nečakaným objatím.

    - Nie. Ja nie som Arnolf. -

    - Potom...prepáč, - ospravedlnil sa na hlavu padnutý mládenec a chcel vykročiť ku dverám, že je načim odísť.

  V hlave ho zabolelo. Prudká, pálčivá bolesť prerazila zákerne z hlbiny mozgu na povrch. Mladík sa striasol. „Preboha, ten známy hlas...Ale veď je to...“

    - Orfy! – natočil sa k postave v tme.

    - Nie, - začudoval sa druhý muž a znovu uskočil, ale nesprávnym smerom, lebo tam mal namierené aj Simon so svojím objatím. Dvaja muži sa zrazili, odrazili a narazili každý na opačnú stranu úzkej kobky.

    Simon vydal chrapľavé „ááách“ a silným trhnutím sprevádzaným dutým zaprašťaním si dával do pôvodného stavu narazené lopatky. Ešte párkrát zakrúžil rukami v ramenách dozadu. Ozvalo sa puknutie. Potom nič. Výborne, zostali funkčné. Mládenček sa usmial, ale náhodne vylúdený úsmev sa pomaličky znova sťahoval do vážnosti, uvedomujúc si, že je tu s niekým, koho hlas pozná, kto mu je známy, tak strašne povedomý, až no. Ach, tá hlava, tá hlava.

    - Luban? – skúsil už predsa len opatrnejšie.

    O kobku sa pootĺkalo zmorené povzdychnutie.

    - Nie. -

    Ach, tá hlava, tá hlava. Tá nešťastná trhavá bolesť. Po chvíli opäť poľavovala a mladíkovi sa čosi zazdalo.

Domiceli, Fra Vargelico