OUAT - Pešiaci medzi prstami... 37. kapitola

OUAT

Pešiaci medzi prstami

37. kapitola

Čertkus

    - Tu máš vývar ! Dnes ešte budeš ležať, ale zajtra už vstaneš a budeš niečo robiť. Nebudem ťa ja zadarmo chovať a pri živote držať. – obhajovala baba svoj zámer mať z nezvaného hosťa choseň.

    Kráľ si priložil k ústam krivú žufaňu s vývarom, na hladine ktorého plávali veľké mastné oká, ba zdalo sa mu, že podaktoré aj zažmurkali na neho, ale to len nedovarená chrobač proklamovala posledné zbytky životnej sily, o ktorú v horúcej vode nemilosrdne v kŕčoch prichádzala. Akosi nemal chuť naliať to do seba. Stačil však babin letmý pohľad a náznak pohybu smerom k nemu, a jeho výsosť krotko zažmúrila oči, predstavujúc si prepeličiu polievku s pečienkovými haluškami na cudzokrajnom korení.

    - Aj dreva mi treba na zimu nanosiť, - pokračovala baba, - ...nanosiť, narúbať, popreberať, uskladniť, strechu aj dvere opraviť, komín povymetať... Ojojój... roboty sa tu vždy nájde. A chlapa mi tu treba ! Ozaj. Ako soľ. Aj na iné veci. –

    Kráľovi zabehlo.

    Baba sa zamyslela, či použila adekvátne prirovnanie. Potmehúdsky sa usmiala a prestala na chvíľu miešať.

  Kráľa vystrelo neblahé zlé tušenie. A nie neprávom. Babe sa už v mozgu rozplietal starodávny recept na zvýšenie potencie... „Vezmi testiculorum vulpis aneb vlčie semenníky a bobrového stroje, inak rčeno semenníky z bobra a matricis lepovi aridae, toť zajačí materník suchý, každého po lótu, zázvoru lót, galganu a dlhého korenia, každého aj pol lótu. A cukor tak mnoho, ako toho všetkého, zmiešaj všetko, urob prášok a z toho každý deň, ráno aj večer plnú ložicu s majvazijským vínom vypiť a...“

    - ...už nám je aj dobre. Už nás nebaví toľko vylihovať a sily naberať a... vonku niečo porobiť netreba? – s nádejou pozrel cez špáru dvier vyľakaný muž.

    - Prd ty vieš ako ti je! Ja to najlepšie viem. Ešte nie si celkom zdravý, ale to nemožné blúznenie ťa už chvalabohu prešlo. – vytrhla mu baba poloprázdnu žufaňu.

    - ...to nemožné blúznenie...- začal potichu kráľ hľadiac na miesto, kam položila jeho hostiteľka zamastenú naberačku. – Teraz už sme si nie celkom istý, čo je pravda a čo výplody ťažkej našej mysle, ale jedno vieme celkom určite...niečo sa deje. -

    - Ách, vždy sa niečo deje. Napríklad minule si mi rozbil hrnček! To bola vážna vec... Môj!..jediný... – zahundrala si baba popod nos a mávla nad svojím návštevníkom rukou.

   Podišla k trasúcemu sa, popravila ťažkú huňatú kožušinu pár pocápaniami po nej. Keď sa v chalupe zas rozvidnelo a prach usadol, vzala nedopitú polievku a pokračovala v triedení spola zosušených nazbieraných bylín, ktoré potom viazala steblami dôkladne rozžutými, aby zmäkli a boli pružné, vyťahujúc ich po patričných kusoch z úst a horko-ťažko sekajúc na požadovanú dĺžku dvoma oproti sebe stojacimi zubami, poslednými v takmer holej tlame. Poviazané trsy ťarbavo formovala do malých kytičiek a vešala k stropu.

    - Niečo zvláštne. Nebojíme sa povedať – nezvyčajné... Sme si úplne istý, že ten náhrdelník, ktorý obopínal hruď toho dievčaťa v kláštore, patril Révene... Krušovadskej kráľovnej. ..Bývalej... – opakoval si kráľ nahlas indície z blúznení.

    - Neuveríš, aké zázraky dokáže stvárať tento tu elixír, - pokúšala sa zmeniť tému rozhovoru babizňa a pozorne premiešala hustú hmotu v malom kotlíku. – Dnes, práve dnes je čas na čertkus. Už len ten mi chýba. Potom bude všemocný lektvar hotový. Posledný plný mesiac pred polnočnou hodinou, keď sova zľava štyrikrát zahúka. To je jedinečný čas na zber... – zamľaskala párkrát tlamou.

    - Aj tá tvár patrila jej. Nazerala nechápavo, aspoň nám sa tak zdalo, na našu rozjarenú spoločnosť oknom z temného nádvoria... Určite ju videli aj ostatní... Istotne ju museli vidieť... A niektorí aj dvojmo... Pôsobila veľmi mlado...veľmi sviežo...taká ani nikdy nebola bývala... – kyvkal si kráľ nechápavo hlavou.

    - Veru, veru, čerstvé, svieže výhonky sú najúčinnejšie. Aj sa tu kadečomu naučíš, aj keď mne stále pripadáš ešte na hlavu padnutý... Ešte... ešte tam primiešam pár listov rimbaby a pol koreňa bolehlavu. To nemôže škodiť... Au, bodaj ho! Ale pichá! -

    Baba zviazala zvyšné plstnaté, pichľavé listy a vyvesila späť pod strop. Do ošítky namelnila slamovožlté kvety krasovlasu a dala ich sušiť na pec. Celá chatrč by o chvíľu rozvoniavala bylinami, keby smradu nebolo priveľa.

  Rozhostilo sa v nej ticho. Svojou tajnou rečou sa zhovárali len šuchotavé listy vo zväzkoch na stenách s ločkavými bublinami variaceho sa elixíru.

    Kráľ sa zamyslel, ako už mnohokrát za posledné dni nad svojou minulosťou a prvýkrát ho napadla i myšlienka zahlodávajúca sa mu kdesi hlboko vnútri mozgu: „Prečo nás nik nehľadá... prečo sme stále tu...? V nejakom brlohu, nejakej čarodejnice, pod jej vplyvom, pod jej mocou a minule aj pod jej dverami...?!“

    Stará bylinkárka zase rozmýšľala, ako pôjde v noci na kraj lesa trhať vzácny čertkus, ktorý mal byť posledným prípravkom, zlatým klincom, do babraniny v kotle, variacej sa už po dva týždne. Starena uctievala svoj pravzácny elixír ako poloboha, presvedčená, že práve ním a práve teraz urobí konečne dieru do sveta, či aspoň na trhu, či podomovým predajom.

    - Ach, nie! Náš starý pomútený rozum by na to aj pristal... je nám jasné, že to nemohla byť Révena. To len akiste horúčkou zlomená myseľ vytvorila onehdá akýsi snový obraz. Isteže. Bezpochyby. – presviedčal kráľ sám seba, omotával si širokú kožušinu okolo pása.

  Vstal z tvrdého lôžka pri dverách a obkračujúc aj po zemi rozložené rastliny, podišiel k stolu. Aby zahnal chmúrne myšlienky, dal sa pochrapkávajúcej babe, kde-tu sa len na okamih prebudiacej a pomrviacej rukami, pomáhať viazať bylinky.

  – ...som vám tu len na oštaru, - poľutoval zamračenú a ešte stále zadumanú starenu, ktorá ho naoko vôbec nevnímala, ani nemrkla jeho smerom.

    - Sťahuj to poriadne! Budú visieť dolu hlavou, tak uzol rob až tuto.  A nekmáš ich tak, veď mi vytrasieš všetky semienka! Ehe! No, pozri sa, čo robíš! Nemehlo si ty, nemehlo! Šak tuto si ich prichyť. Áno, tak. Vidíš, že to ide...no, skoro ide..., - pretrhlo ticho babino slovné mrholenie a jak bolo prišlo, tak zamĺklo, ani na okamih sa nepozastaviac, prečo má zrazu pomocníka a kto ho volal.

    Kráľ sa síce snažil, ale babinej obratnosti sa nijako nevyrovnal. Kým on urobil jednu viazaničku, ona, napoly spiac, vyzivujúc do toho až jej pánty úst šlo vyvaliť, už mala hotových zo šesť a stihla pri tom na pár minút si schrupnúť a dva-trikrát premiešať svoj tajomný elixír.

  No napodiv Gregora II. tak zaujala táto predtým nepoznaná činnosť, že mu nevadili ani guľaté bodliaky s háčikatými ostňami, ktorých mal na rukávoch svojej zažltnutej košele celé chuchvalce, a ďalej s nadšením a so špičkou vyplazeného jazyka viazal zelené i fialkasté listy do pevných i keď dosť neúhľadných strapcov. Baba mala všetko narichtované po kôpkach podľa druhov rastlín a spôsobu využitia ich kombinácií, tak sa nemohol pomýliť.

    - Jáj, jáj tieto chlpaté nás riadne moria... ale pichajú mršky, - posťažoval sa infantilne kráľ a nonšalantne si fúkal urodzené ruky.

    - To je ostropes. Toho stačia dve viazaničky. Nie je záujem. – pridala prednášku baba.

    - A to s tými peknými bielymi kvetmi ráči byť čo? S úľubou náš zrak na tom spočíva už hodnú chvíľu. -

   - Veď kukám, že si prestal makať... mám to ja za pomocníka...hnidu lenivú... Čo? Hento? -

   - To s tými peknými lilavými škvrnami. -

   - Jedovatý bolehlav. S tým sa musí bedlivo zaobchádzať. Ty sa mi toho radšej ani nechytaj! Ešte dám sušiť tuto túto rimbabu a potom aj ten obrobím, - odvrkla starena a na kamennú pec ukladala pekne tvarované žlto-biele kvety bez stoniek.

    Kráľ ďalej bez slova viazal posledné listy, keď mu hlavou znovu preletela udalosť zo Srevrenského kláštora. Dával si však dobrý pozor, aby niektorú zo svojich úvah nevyriekol zas nahlas, pretože sa nazdal, že sa prelomila hrádza vzájomnej nevraživosti a nechcel si zas znepriateliť starú bosorku a prísť o jej dôveru.

    „Ale veď sme už neboli chorý... ani vína sme toľko nepopili, aby sme videli bludy... ale veď iné to byť nemohlo, ako len prízrak. Výplod  chorej mysle... ale zase na druhej strane... ten náhrdelník bol skutočný... a teda možno aj Ona... veď sme ju v tom okne jasne videli, ako teraz túto starú opachu...“ – veličenstvo zdvihlo obočie smerom k babe, odhadujúc, či náhodou nevie čítať myšlienky, ale tá sa práve hrabala pod sukňou...“...nazerala dnu...alebo to len jej obraz v ráme visel na stene?! ...potom sa Gaston Lonič začal dusiť  a ktosi spadol zo stoličky... boli sme  to my či nie?...a asi sa naľakala...nás či nie?...“

   - Aha, bodliaky dvojzuba. A plnú košeľu ich máš, ty nemehlo! Ukáž to sem, nech pooberám, toľká škoda, toľká škoda... skoro ako hrnčeka môjho... Uhni mi z očú, ja si to už dokončím! – odtlačila baba jeho veličenstvo od stola, nešetrne z neho oberajúc svoje bodajúce poklady a tým mu pretrhla kontinuitu myšlienok, takže znova tentokrát nedospel k žiadnemu, tobôž už rozumnému vysvetleniu svojej kvárivej dilemy.

    - Ideš mi od toho kotla! Ešte aby si mi moju šťavičku uriekol!... Milenú moju, cennú precennučkú.... keby si ty vedel, keby si len tušil, čo to za zázrak, - líškala sa baba obsahu svojho kotla, neprestajne brblúc na kráľovu nešikovnosť, lebo len potom sa jej trošku uľavovalo. – Načo som ťa postavovala na nohy, há?! Aby si sa fčul motal pod tie moje?! Ťahaj von! A ber aj moju prikrývku! Celé dni mi ju vláčiš na chrbte, stuchne mi, sprašivi ! Ber sa ju vyvenčiť. A nech ťa nezbadám, že mi ju vyvalíš niekde na slnku! Hnáty ti rozmnožím, ak mi aj tú zničíš! ...Ako hrnček! Ojojój! Jediný môj, jediný... – komandovala žalostne nariekajúc.

    Ostatné už kráľove uši nehrýzlo, lebo bol vytackaný na priedomí. S rukami prekríženými popravil si ťažkú prikrývku na pleciach.

    „Babizňa odporná! Keby nám nebola taká zima, tak jej odporné mrciny šmaríme niekam do priepasti. A to veľkým oblúkom!“ znechutene prebehol pohľadom po nepôvabnom kryte svojho cteného pomazaného chrbta. Nad babiným spôsobom výroby posteľnej bielizne mu zostával rozum stáť. On, ktorý odjakživa spával v drahom hodvábe, v damaškových perinách s tými najrozmanitejšími bielymi vzormi a dvornými dámami na ešte belšom podklade sa teraz, v krízovej situácii musel uspokojiť s odpornými zdochliakmi, ktoré baba pri potulkách lesom, nazbierala, máčala v akomsi sajrajte, ak boli už pritvrdé,  z čoho šlo, vykvasila trúnok a popálila pálenku, zvyšky zošívala veľkým tupým šidlom, narobiac si kančím zubom riadne diery, mrmlúc každej a každému stehu tajné zaklínadlo a či len nadávky na ťažkú drinu. Hotové dielo natiahla pod stromy za chalupou na burinovú mačinu, založila si pokojne ruky za chrbát, pokyvkávala uľavene hlavou a nohou vo veľkej bačkore s hrubou drevenou podrážkou vkročila na budúcu prikrývku ako do svätyne. Cupkala noha pri nohe po každom jej kúsku, čoraz zúrivejšie a besnotou akoby nabitá napriek svojmu veku skákala po mŕtvych telách lesných zvierat, až kým ich nezdupala do požadovanej hrúbky. Keď už bola táto nezvyčajná kožušinová predložka dostatočne tenká, ukončila baba svoj divý odzemok, odlepila masu od zeme, až jej v krížoch zaprašťalo, ba dakedy i cvrklo a spokojná so svojou prácou vyvesila zdupanú kožušinu do vetra, aby sa tak nabila živou prírodnou energiou, čo znamenalo, že komu sa to nehnusilo, mohol sa v nej zabývať... červy, chrobáky, húsenice... Vyprešované pozostatky zoškrabala pokrivenou žufaňou zo zeme aj s podloženou, nasiaknutou mačinou a pozorne ich uložila do veľkej almary pri hlave doštenej postele.

    - Zídu sa! – zvreskla ježibaba na jeho veličenstvo uľavujúce si pri záhlaví postele. – Uhni s tou hlavou, aj to zozbieram! -

   Gegor II. už radšej nič nanakriatal o neznesiteľnom zápachu a babinom systéme skladovania diabolských medikamentov.

    Aj teraz si radšej zahryzol do jazyka a rýchlo vyšiel pred dom skôr, ako mu jeho ubytovateľka stihla vybľabotať všetko, čo mala na svojom nevymáchanom rašpľovitom jazyku.

    V ticho ševelení lesa naberal nové sily. Začalo sa zošerievať. Medzi stromami povieval príjemný teplý vetrík a šetrne hladkal lesný život, už pohrávajúci sa s myšlienkou na zimný spánok.

    Kráľ Gregor II. zložil zapáchajúcu kožušinu do vlhkého machu a opatrne si pretiahol svoje uležané kosti. Čím hlbšie sa nadychoval, tým sa cítil zdravší, slobodnejší, ľahší. So záujmom si obzeral vráskavé šedé kôry vysokých ihličnanov, strapaté listy nízkeho papradia i spola holé, naširoko rozťahané konáre dubov a javorov. Čosi mu zašuchotalo pri nohe a pod opadanými listami si predieralo cestu vpred.

  Les žil. Na zemi i v korunách stromov sa to hmýrilo. Kdesi nablízku zaťukal ďateľ. Rýchle klopkanie sa ozývalo v pravidelných intervaloch a v pozadí po kráľovej ľavici hučal prúd vody. Zrejme zaneprázdnená veverička, ktorá už nevydržala nápor svojho mechúra. Jeho veličenstvo sa usmialo, plnými dúškami vsakovalo túto lesnú sviežosť a krok po kroku sa zvedavo poberalo za volaním hory.

    - Stoj, bodaj ti v kolene zahrmelo ! –

Domiceli, Fra Vargelico