OUAT
Pešiaci medzi prstami
68. kapitola
Reči sa hovoria, chlieb...
- Ach, matička, naša! Ach, jaj,
naša dobrotivá...! Toľká potupa! Toľká hana...beta?...Eva?! Tak veru, hriech je to do neba volajúci,
ako... ! Keby som to bola čo i len tušila, nevženiem úbohé sestry do tohto
šialenstva! Dušebijstva! Radšej som mohla... – zadrhlo sa starej, práve o prah
podknutej a na kolená dopadnutej sestre Perpetue v hrdle s ďalšou
ponosou.
Dve do očných jamiek hlboko zasunuté buľvy šľahli smerom k bedákajúcej žene kúsok od postele. Nevládna, na vyše pol
svojho ohromného tela, ochrnutá matka predstavená, kedysi čiperná a všetko
majúca pod kontrolou, bola už unavená z nekonečných nárekov, plačov a sťažností,
čo sa jej každú chvíľu dostávali do jedného zo stále živých uší, až ľutovala,
že je. A že nezmôže nič.
- No, chcela som povedať…- zahryzla
si starena do spodnej pery, lebo po prvé zabudla, čo hovorila a po druhé, keď
si spomenula, bola by radšej, keby zostalo zabudnuté.
- ...že radšej ste mohli... – nedávala jej veľmi
na výber matka predstavená Tartarugha Rowena, lebo hoci jej telo odumrelo,
rozum pomerne čistý a chápajúci jej zostal. Nadýchla sa.
- No, radšej ste mohli stúpiť do čohosi iného,
nie?! - Rowena chcela dvihnúť ruku, akože je to taľafatka, ale jej rozum ju
nenašiel.
Druhú to však trochu urazilo. Čakala skôr podporu, nie drsné slová, bez uznania, bez poľutovania, bez
rešpektu k šedinám a odrobeným rokom.
- Matka predstavená, nenamáhajte sa
zbytočne! – vyhlesla drsnejšie, než chcela a pokúšala sa vstať.
Keďže sa jej to narýchlo nijako
nedarilo, ostala pokorne a pokojne kľačať, látky habitu naskladanej pod
chabými kolenami mala dosť a s očami sklopenými, ktoré sa stále báli
stretu s tými svojej nadriadenej, dala sa radšej do vysvetľovania.
- Koľko len mozoľov a odretých
lakťov i tých kolien...- podsunula si ešte pár vrstiev, predpokladajúc, že
spoveď sa pravdepodobne pretiahne, zvlášť, keď ju činí sama. - ...koľko sĺz,
potu a modlitieb nás to dosiaľ
stálo. Koľko zhnusenia a koľko sklamania, kým sme ako-tak dali do poriadku
toto zanedbané sídlo, kým sme vyčistili naše...hm, tieto komnaty a teraz...-
Perpetue sa vytlačila z oka tučná slza a ťahala sa po jarčekoch
vrások na poblednutej, ustaranej tvári.
Na matku Rowenu sa stále nedokázala
pozrieť. Aj jej stav považovala za osobné zlyhanie, napriek tomu, že sa zo dňa
na deň...nemenil. Ale pamätala si ten prísny a pohoršený výraz jej tváre,
tie káravé oči a vykrútené nespokojnosťou kútiky pier, ten mraštiaci sa
nevôľou nos. A teraz?! Keby zdvihla zrak, videla by už len ruiny tohto
predchádzajúceho života. A ruín mala za posledné týždne akurát tak plné
zuby. Hoci len tých niekoľko...
V očiach Roweny zračila sa len
opustenosť. To jej čosi pripomenulo.
- Táto pevnosť zdala sa nám byť
opustená. Akoby to bol býval zázrak, ktorý učinil náš najmilostivejší Pán. Len
tak, z ničoho - nič, uprostred ešte väčšieho ničoho sa zjavila. „Na, tu
máš, sestra, toto je slovo moje o reči vašej...“ asi tak dajako mi to bol
býval povedal. By to... bol býval bol...povedal...mne. - spomaľovala reč, obávajúc sa, že sa už rúha. –
Akoby nás sám bol pozval do lona svojho...- vypleštila oči, lebo veta, čo z nej
vyliezla, bola ešte nedôstojnejšia v kontexte s hrôzou čo tu našli.
Zarastené, špinavé, smradľavé... – sestra sa roztriasla a vážne obávala
hnevu Najvyššieho, ale ten mal zrejme veľa inej práce, ako pohroziť úbohej starej
mníške, ktorej sa slová a ich významy dnes tak čudne plietli.
Perpetua sa pomrvila. Na zmraštenom
čele sa jej zjavila kolmá vráska, ledva si nájduc nejaké to miestečko na tomto krížom-krážom
zbrázdenom poli.
Hanbila sa za svoje slová. Úprimne
ich ľutovala a sama seba pýtala sa: „Prečo?!“ Ona, čo bývala taká tichá,
nereptajúca, dnes, plniac si nasilu prijaté povinnosti matky predstavenej,
bezmála zabúdala na svoje staré zvyklosti, hoci si myslela, že sú tak hlboko
zakorenené, že ich nič nemôže vyrvať. Zrejme sa to niektorej sestre podarilo,
keď pleli záhradku popri plote.
Spočiatku sa im všetkým zdalo
obsadenie opustených múrov priam Božím vnuknutím, no po lepšom rozhliadnutí sa,
začínali chápať, podľa stavu, artefaktov i celkového položenia v tomto
nevľúdnom, nehostinnom kraji, že sa dostali do pažeráka samotného pekla a je
len otázkou času, či sa čerti nevrátia a nezačne sa boj...
- Ach, matička, naša dobrotivá, - vydýchla z plných
pľúc Perpetua a stíchla, konečne vzozrúc na ženu zatlačenú do lôžka, do
tváre kedysi tak sugestívnej a plnej života. Odohnala jej z líca aspoň
muchy.
- No, vytlačte sa už konečne, drahá
sestra...- vydýchla Rowena povzbudenie a poďakovanie v jednom. Svine
mušie, nehorázne štípali a akurát do tej neodumretej časti tváre!
- Rumpelstiltskinovci sa vrátili!
Všetci! –
- Kde sa vrátili? –
- Domov! –
- No, a? – nechápavo a už dosť
nezrozumiteľne zachrčala žena a usrkla spodnou perou, po ktorej jej
nekoordinovane z kútika stekala slina.
- Ako, „no, a“?! – vystrela sa
trochu Perpetua.
Na ďalší prejav sa však už ani
jedna nezmohla.
Perpetua si zahanbene zaryla prsty do dlaní. Uvedomila si. „Úbohá
matička predstavená, veď ona ani nevie, chúďatko naše šľakom trafené, kde je...“
trasľavá ruka započala pohládzať tvrdý čepiec Roweny a hľadala v pamäti,
odkiaľ začať, aby ju zas náhodou neurazila.
- Nuž takto, matka naša starostlivá,
donedávna. Po tom nešťastí v Srevrenci, keď všetko ľahlo popolom a my
nemali sme kde hlavy skloniť, sklonili sme ich teda na hrude, aj s modlitbou
na hu...perách, samozrejme, a šli... Šli a šli a šli...kam nám
nohy viedli, hľadať si útočisko. Lesy sú u nás pekné, len čo je pravda, ale to nebolo ono.
Lúky pestré, ale tiež sme neskromne kráčali ďalej. Potom prišli bralá,
močiare... už sme aj dúfať prestali a naraz! Predstavte si... my sme našli
prd... my sme nič nenašli, ale útočisko si našlo nás! Toť...tento prázdny hrad
tu stál, nám rovno vprostred cesty a čakal na nás. Volal dnu, lákal... potom
ľakal, no, čo vám budem hovoriť. Zostali sme. Načo milosrdenstvo provokovať? Hľadali
sme strechu nad hlavou. Nenašli síce, ale opravili sme túto, čo jej tu boli
zvyšky. Zamietli sme Pánu Bohu pod prahom, aj vo všetkých komnatách, ktoré ani
zamak nepripomínali naše útulné srevrenské cely. Tak, tak, veru tak...-
potľapkala po perine, strácajúc už niť prehovoru. – Musíte uznať, hoci si
pamätať nebudete, vtedy ste oči ešte stĺpkom držali a každý by musel uznať s vami , že to tu bolo
neobývané. Veď ani len tí potkani tu neboli! Predstavte si! Predstavujete si?! –
nazrela do tváre matky predstavenej.
- Tí vraj opúšťajú loď ako prví...
- zamudrovala žena z lôžka.
- A asi sa aj prví vracajú!
Sotva zaňuchali žrádlo! A to sme na dnes len múčnej či jačmennej kaše s oškvarkami zavarili. -
Perpetua sa nadýchla, stlačila si
prstami koreň nosa, akoby ju bolela hlava, alebo si tú vôňu nebodaj predstaviť
chcela a pokračovala vo vysvetľovaní.
- Privalili sa, natlačili všade a nárokujú si
na panstvo, na pevnosť, hrad, ktoré sa však na ich pôvodné už ani za mak
nepodobá. Vďaka nám! Vďaka nekonečnej trpezlivosti a práci našich sestier
a bratov vo Fortréz. –
- Tí sú tu?! - spomenula si Rowena matne na ich príchod do
Srevrenca.
- ...a oni ani nemienia odísť! Vraj
im to tu všetko patrí už od nepamäti! - mlela si svoje sestra.
- To im nestačí Fortréz?! –
- Aj ten im patrí? –
- Veď tam bývajú pod patronátom
opáta Gavrila už celé roky! -
- No, spomínali čosi také, že tam
donedávna boli... –
- Sestra! Nesenilniete takto
náhodou trochu?! – zamračila sa Rowena polkou čela do hrád plafónu, lebo pohnúť
hlavou sa jej nedalo. - ...zabudli ste? S kláštorom vo Fortréz máme
dlhoročné dobré vzťahy, priateľské, výmenné pobyty. Hľa naša sestra Agáta... Tá
je dajako pridlho...ako vymenená... - niečo
sa matke nezdalo. - ...A pátrom taktne naznačte, že by nám ju mali vrátiť a oni
by sa taktiež mali vrátiť. Kam patria. Pánu sa iste nepáči, keď sa pomedzi
sukne rádových sestier motajú sukne rádových bratov. Čože nemajú Boha pri
sebe?! – rozkašľala sa predstavená.
- Veď práveže! Nemajú! Vtrhli kam
sa im páčilo, vyháňajú sestry z komnát, alebo ich tam držia násilím a kričia...
– spomenula si na správcu a jeho neodmysliteľný rečový prejav. – „Spuchnutými
chuchvalcami“ ráčili sestry nazvať, s poníženým prepáčením citujem! –
prežehnala sa niekoľkokrát starena a bola rada, že jej okrem šťavnatejších
aj takého mierne prirovnanie skrslo na mysli.
- Kričia?! Ale no toto... a zdali
sa takí slušní, pobožní a nápomocní. Reprezentujúc svätú inkvizíciu a proklamujúc
bohabojné poučenia ich predstaveného, kážúceho im slovo Božie šíriť...-
- No a ten je zo všetkých
najhorší! A kázať - kázal svojim iné veci! - odvážila sa Perpetua skočiť Rowene rovno do reči a predniesť jej
výzvu hradného pána Bartolomeja Rumpelstiltskina, kvôli ktorej vlastne za
matkou predstavenou pôvodne prišla, lebo to už bolo aj na ňu priveľa.
- Ako sa len opovažujete takto sa
rúhať, sestra o predstavenom, ctihodnom... - opäť mníšku zachvátil dávivý
kašeľ.
- Ani sa mi nezdá, že by mal nejak
nazvýš cti, keď plieskal naše sestry po...no ...po...no, kde zasiahol...-
vynašla sa stará mníška. – A ešte sa rehotal ako kôň Kr...nepoviem,
nebojte sa...a to jediné vyvolalo úsmev na jeho škaredej, áno, ohyzdnej,
starej, zvráskavenej, špinavej, mastnej, aj pupáky má a hnidy vo vlasoch! –
rozohňovala sa Perpetua.
- Vo vlasoch?! – prekvapila sa
Rowena. – Ale veď je odjakživa plešatý! Aspoň bol, keď som ho naposledy pred
dvadsiatimi rokmi videla ...pečatiť zmluvy... -
- Ale dobre, dobre, je to len
človek, ako my všetci...- pokúšala sa prudké slová brať späť Perpetua, spomenúc
si na odpustenie hriechov, ako im to vtĺkajú do hláv denno-denne a stotožniac
sa s tým aj teraz. Šak to ani nebolelo, keď aj jej jednu...takú cvičnú
plesol...kým sa neotočila... a mala po nádejách. – Ale, uznajte, matka
predstavená, takto to ďalej nejde. Kam sa podejeme?! Veď sme si tu už zriadili
svoj druhý domov a teraz toto?! –
- Čo, toto?! – zvedavo sa spýtala
Rowena.
- Nehnevajte sa, matka predstavená,
ale s vami je ťažká reč. – vstala mníška.
- V každom prípade, treba sa
vždy obrátiť na toho najvyššieho...- našla kdesi v mozgu múdrosť odvekú matka
predstavená, hoci ešte stále akosi nevyhodnotila informácie, ktorými ju dnes
zasypala sestra Perpetua.
Tá vyvrátila oči k nebu, hľadajúc
Boha a jeho vnuknutie, chvíľu premýšľala a potom, akoby do nej udrel
blesk z čistého, iba trochu zas zamračeného neba.
-
Na kráľa!
...je nám to tak trochu dlžen, za to všetko...- zvrtla sa a už jej nebolo.
Domiceli, Fra Vargelico
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára