OUAT - Pešiaci medzi prstami... 62. kapitola

OUAT

Pešiaci medzi prstami

62. kapitola

Palácová

   

  Kráľ si utrel spotené čelo. Akosi ťažko sa mi zvykalo na starý spôsob života po tom, čím si nedávno prešiel on a hlavne jeho telo. Na čele mu zostali rozmeľnené chlebové omrvinky. Zbytok predtým  v dlani silno zovretého chleba nechal na pleci zbrojnoša, kam ho odložil, keď vstával z kresla.

  Otočil sa a odchádzal. Len rozviaty žltohnedý plášť, z ktorého museli, z im nejasných dôvodov, komorníci  odpárať všetky vzácne kožušiny, kýval teraz zbrojnošovej vyjavenej tvári. Dotklo sa ho jeho veličenstvo. Osobne.

  Do otvorených úst si strčil hrudku zgniaveného chleba, čo mu zostala prilepená na pleci a hrdo vykročil za svojím veliteľom.

  - Dnes zas nie sme vo svojej koži. A či dakedy ešte budeme…- povzdychol si kráľ, skôr sám pre seba, než pre zbrojnoša ťahajúceho plnú poľnú, ako mu nakázali nadriadení,  za svojím panovníkom všade, kam sa jeho veličenstvo pohlo.

  - Ale na panovnícke povinnosti neslobodno zabúdať. Plniť ich musíme, koža, nekoža...- dvihol prst a premýšľal prečo. Iba chvíľu. Potom to prišlo samé. Skoro.

  - Vaša výsosť iste ráči zas kontrolovať kráľovskú pokladnicu. Kráľovský depozit. Listiny a pečate. Zaiste...ak ich konečne nájdeme. – spomaľoval menu z ponukového listu úslužný Orfy, kráľov dôverný priateľ, verný podporovateľ a šľachtic vedomý si svojej povinnosti byť v službách kráľa aj potom, čo to už telo takmer vzdalo.

  - To je to...najdôležitejšie. – povzdychol si aj kráľ a opakoval si v mysli stále dookola, kam to teda má namierené, aj keď sa mu vracali skôr zážitky z lesa, z jednej chatrče, jedného lôžka, niekoľkých nocí... farebné. Prevládala ohnivočervená.

  V poslednom čase sa mu to stávalo čoraz častejšie, až mal niekedy chuť vyzliecť si skvostné rúcho a stratiť sa zas v lese, byť nájdený a počastovaný prítomnosťou lesného ducha... takto sa len strácal v labyrinte povinností, monotónnych kráľovských dní, ktoré ani až takými kráľovskými neboli.

  Nebol stále korunovaný za právoplatného panovníka nad oboma kráľovstvami. Dokonca zmizla i sobášna zmluva, ktorá by zabezpečila v prípade nutnosti právo na trón po jej nebohom otcovi ich synovi. A tam bol pes zakopaný. Nebolo listiny, nebolo syna. Nebolo kráľa...

 Kráľ zastal a otočil sa.

  - Ráčite niečo rozkázať, vaša výsosť. – spýtal sa úctivo Orfy a očakával, že nič.

  Potešil sa aj následnému kráľovmu gestu, že ho nateraz prepúšťa zo služby.

  Zbrojnoš také šťastie nemal. Nesmel na to ani len pomyslieť. A kráľ tiež. Odkedy sa vrátil do paláca, odkedy mu jeho verní vydobyli ho späť pod jeho nadvládu, už nikdy nebol sám. Vždy ho strážili. Poriadne strážili. Všade. Aj tam, kam kráľ chodí pešo. Teda – všade.

  - Ticho...- kráľ zas raz zastal.

  Zbrojnoš pískavo hltal vzduch, ktorý si jeho pľúca dychtivo pýtali po naháňačke po chodbách, ktorými ho kráľ vliekol.

  - Toho... - kráľ sa zamyslel. – Toho...no! – nabádal svoju stráž, aby mu pomohol.

  - Má hádam vaša milosť na mysli niektorého toho nehodného vlastizradného bastarda tam dolu?! – skúsil letmo hádať zbrojnoš, spomenúc si, že niekoľko Gostigradových vojakov sa im zajať podarilo.

  - Ako vieš? –

  Zbrojnoš sa polichotený usmial a nevadilo mu ani, že kráľova pravica pristála na jeho líci a bolestivo zaryla kus kovu, ktorý mal chrániť nos do podstaty jeho funkcie.

  - A už nikdy nášho národného hrdinu takto nenazvi, ty... jeden... vojak... obyčajný, nevzdelaný! – rozpajedil sa právom kráľ, netušiac, že obaja o niečom inom hudú.

  - ...kým pestrofarebný tchor z hory slovutnej Logvénie, narodený zo zeme a oživený čírym vzduchom, ktorému farby sama dúha dala, kojil ho dážď a vietor z mora kolísal a jeho štyri mocné laby objímajúce sa navzájom a vystreľujúce svoje teplo k slnku, mesiacu, hviezdam i meteoritom, tak ako na všetky štyri strany sveta smerujúc, kým tento tchor vbodnutý do štítu starej našej zeme, kde na mieste tom vystrekla krv života nášho, kde on potom kúpal si svoje perie ako symbol ostňov našich zbraní, zbraní nášho srdca, srdca našej krajiny, krajiny nášho ľudu, ľudu našich hôr, hôr našej... – tu sa kráľ zasekol, spomenúc si na starú bosorku a jej rovnako starú chatrč v lese a stiahol čelo do mnohých rovnakých vlnoviek. ...- ducha našej sily, sily nášho rodu, rodu i našej milosti pomazanej... –

- Ja som nič nepil. Prisahám! – zdvihol zbrojnoš pravicu a narovnal sa.

  Kráľ nedržiac pretrhnutú niť preslovu v pevne zovretých zuboch, zahľadel sa na vojaka, chvíľu zhlboka dýchal a potom napodiv pokojne prehovoril.

  - Pýtala sa snáď naša jasnosť na tvoj zoschnutý sosák?! –

 - Ale veď... vaša výsosť... ráčila bola... povedala... že som namazaný a ja prisámbohu, otcu všemohúcemu...-

  - ...stvoriteľu neba i zeme...-

  - ...ako bolo na počiatku...-

  - ...tak nech je i teraz...-

  -...i vždycky...-

  - ...až na veky vekov...-

  - Amen!

  - Amen musíme povedať my, my sme tu kráľ! – uzavrel vznešený muž a už-už sa napriahol, že vojakovi jednu uštedrí.

  Ten sa len zbabelo krčil a s rukami pred tvárou dovolil si začať: - ...vaše veličenstvo hovorilo o... teda niečo v tomto onom...znení, bez tituliek . "Kým pestrofarebný tchor z hory svätej Logvénie...“- citoval z pamäte len ťažko vydlabávajúc slová vojačik.

  - Nebola svätá. Nedávaš pozor! Nepočúvaš svojho kráľa! – prskal mu do tváre svoj hnev muž. -  Toto je mytológia, ty hlupák! Ešte z predchristianizačného úsilia našich otcov, možno dedov, pradedov. – prízvukoval. - ...narodený zo zeme a oživený čírym vzduchom, ktorému farby sama dúha dala, kojil ho dážď a vietor z mora kolísal a jeho štyri mocné laby objímajúce sa navzájom a vystreľujúce svoje teplo k slnku, mesiacu, hviezdam i meteoritom, tak ako na všetky štyri strany sveta smerujúc, kým tento tchor vbodnutý do štítu starej našej zeme, kde na mieste tom vystrekla krv života nášho, kde on potom kúpal si svoje perie ako symbol ostňov našich zbraní, zbraní nášho srdca, srdca našej krajiny, krajiny nášho ľudu...ľudu nášho! – kráľ hodil očkom po vojakovi, ale ten už pochopil, že je lepšie držať zobák, tak sa len ošíval zboka-nabok  a tváril sa, že nadmieru pozorne počúva kráľovu legendu o pohanskom zrodení tejto krajiny, hoci netušil, kam s ňou kráľ mieri.

  - ...ktorá pevne krídla jeho zovrela a pod ochranné oko urodzené vziať ráčila, priniesť sa tak jala slobodu večitú v obeť jemu a bohatstvo ešte väčšie... do šera súmraku zeme čiernej, bohom opustenej tejto. – rozľútostil sa zas kráľ, vidiac namiesto krídel jej pevné hladké stehná a zem čierna premenila sa mu na...

  - Opustenej tejto..- zašepkal vojak hrdý, že si zapamätal kráľove slová.

  Kráľ zažmurkal.

  „Tak veru. Opustili sme ju. Obe sme opustili a teraz sa takto my sami opúšťať musíme..." doplo mu, ale pred vojakom sa nepatrilo žialiť nad stratenou láskou.

  - ...zviera to, pradávne, nám neskôr zasvätené,  neopustilo nás ni v biede, ni v chudobe, ni v strádaní, ni v chorobe. Vďaka nám a nášmu prastarému, ctihodnému rodu azda nám tým česť skladajúc, za čo my, kráľ mocný, z božej vôle ustanovený, sám Gregor II. svojmu ľudu oddanému, ešte oddanejšie vládnuť ráčime, hoc ohrozovaný nepriateľom zvonka i zvnútra, čo kladie polená pod znavené nohy naše a preto...kým pestrofarebný tchor z hory svätej Logvénie...len raz mávne krídlami, nech je Dobrotkova tlupa tu! – vyfúkol kráľ posledný nádych.

  Pozrel na vojaka. Ten vypliešťal oči.

  - Pekne sme to ráčili boli predpovedali, však?! Dúfam, že si pamätáš, že zápisky si si pečlivo robil! Ako sľub kráľovský to totiž neskôr, keď nájdené budú klenoty kráľovské, použiť ráčime. – namieril prst na chudáka zbrojnoša. Ani jemu nepovie, že tie už má, ale tie nestačia! Stále niečo chýba! Niekto... Nájde medzeru, nájde skulinu. Nájde ju!

  Chladný jesenný vietor tisol sa zimou popri múroch, okolo ktorých rýchlym majestátnym krokom prechádzal v myšlienkach zahĺbený kráľ.

  Prastarý víťaz z pohanských legiend – Dobrotko a jeho mocná sila bol jeho posledná šanca, ako sa stať skutočným kráľom. Inak je po viere, po nádeji...po kráľovstve.

- Práve jeho pomoc potrebujeme! On je najsvedomitejší, on nám bude vedieť poradiť. On najlepšie pozná okolité lesy...on nájde, čo hľadáme...-  nadchýnal sa zhlboka v parnom kúpeli  nadychujúci sa kráľ.

  - Bojíme sa triezvym okom pozrieť na stav našej armády, vaša výsosť. Koľko nám v nej zostalo statočných vojakov?! Koľko ich zlákal na svoju stranu ten...ten...- neodvážil sa ani dopovedať Orfy, celý už spotený, lebo na rozdiel  od polonahého kráľa, on tu bol  horúčave a pare vystavený komplet odetý.

  Kráľ zavrčal, ako zúrivá šelma, lebo si priveľa upil z páliaceho nápoja. Orfy cúvol. Pohár mu radšej vzali sluhovia a ďalší nadvihli mu paže, aby očistili jeho telo v košeli od toho, čo cez košeľu pustilo.

  Čo najšetrnejšie, takmer sa ho nedotýkajúc drhli kráľovo zvetralé telo mäkkými, kde tu sa ešte samostatne pohybujúcimi a z kade unikajúcimi  morskými hubami.

  Priestranná obria nádoba, hoci zbitá len z dreva, pôsobila veľmi elegantne a bohato navoňaná horúca voda bola tým pravým balzamom na oživenie starnúcich údov vznešeného muža, aj keď ho felčiari vystríhali, že kúpele sú pliaga ľudstva hodná raz a navždy zavrhnutia.

  Radšej spovedníkovi prikázal, aby sa za jeho telo modlil a riskol to.

  - Je nám smutno, keď počúvane vaše pesimistické slová, priateľ Orfy. – hovoril pomaly už unavený a v teple horúcej pary si hoviaci spokojný kráľ, smerujúc svoju výčitku aj za dvere, za ktorými stáli v pozore jeho najvernejší šľachtici.

  Tí už dlhý čas snorili po všetkých kútoch kráľovstva krušovadského, aby vypátrali, kde sa nachádzajú korunovačné klenoty otca jej nedávno zosnulej výsosti kráľovnej Ionesy, prvej a zatiaľ jedinej manželky ich kráľa.

  Všetci si pridobre uvedomovali, že teraz, po jej smrti, predtým, než mu dala syna, lebo posledný pôrod ráčil skončiť veľkou tragédiou, nastali problémy. Na trón si robil nárok právoplatný mužský dedič krušovadského rodu Gostidrag. Aby to všetko urýchlil, stačilo mu odstrániť kráľa. Jednoducho zabiť. Aké náhle nešťastie! Celá kráľovská rodina mŕtva.. .Nič sa nedá robiť!  Nič by sa nedalo robiť... Kráľ je mŕtvy, nech žije kráľ!

  To preto tak pokrial, keď zistil, že poranený kráľ zmizol. Síce sa neskôr objavil, ale požiar v kláštore mal zariadiť, aby zmizol zas. A naveky. 

  Iba chvíľu sa Gostidrag tešil svojmu podlému plánu. Jeho výsosť Gregor II. sa akoby zázrakom jedného dňa ukázal na kráľovskom dvore, aj so svojimi vernými a Gostidragovi zostali oči pre plač a podzemný tunel pre útek. 

  Ale toto nič neriešilo... nebezpečenstvo tu bolo stále. A číhalo. Napríklad aj ten kúpeľ... či sa to patrí kúpať sa? Doba je zlá... neprajná.

  - Vinníka treba polapiť a postaviť pred súd! – zaznelo z davu verných.

  Kráľ sa pozrel na svoj odraz na vode. „Akého vinníka?!“

  - Pokoj, páni. Treba si zachovať chladnú hlavu. – odfúkol rozhorúčený už kráľ, ale nevládal sa sám z kade postaviť.

  Mrmlot vedľa ustal a páni sa započúvali do tichého hlasu svojho panovníka, čo spolu s parou vychádzal z vedľajšej miestnôstky.

  Boli tu všetci, okrem Gastona Loniča a Arnolfa Lebrossiho, o ktorých nikto z nich nič nevedel. Aj to bolo podozrivé. Rôzne dohady vírili v hlavách múdrych mužov, no ani jedna myšlienka, či náznak nedôvery sa neodvážili vyjsť na svetlo Božie.

  Avšak stále nevyriešené tajomstvo straty štátneho kráľovského pokladu hrýzlo ich svedomie a rozvahu oveľa viac, než strata priateľa aj jeho brata. Toho nikdy nikto nemal beztak rád. Preto niet divu, že pri ďalších slovách jeho veličenstva všetci skameneli prekvapením, Orfy dokonca s čašou prilepenou k ústam, z ktorej sa neprestávalo liať víno.

  - Hlavné je, že teraz máme korunovačné klenoty kráľovstva krušovadského! – víťazoslávne zaspieval prispávajúci kráľ.

  Prekvapený Simon pozrel na Lubana, Luban vypleštil oči na Sorin – Dorela, ten sa otočil na stále ešte oťapeného spovedníka, ktorý sa zahľadel na Orfyho a ten do čaše, ktorú už akosi pridlho držal pri perách. A kráľ nerušene pokračoval.

  - Tá stará babizňa plesnivá ani netuší, ako nám jej lesný duch...- kráľ sa trochu zarazil, odkašľal si, akoby mu čosi zabehlo a potom o čosi hlasnejšie zopakoval: - ...lesný duch pomohol! Ukázal nám...osvietil nás, prijal nás do lona svojho... lesného a z neho zrodilo sa vrece a vo vreci on! Poklad náš jediný! ...- kráľ začal špľachotať ako malé dieťa.

  Muži vedľa sa zhrozili kráľových metafor. Ale... pochopili.

  - Kráľ, ak tomu dobre rozumiem, sa mieni znova oženiť. Splodiť syna. – vyhodnotil kráľovu pomerne nejasnú reč pošepky, aby len prítomní začuli, spovedník, ktorému sa veci okolo plodenia a rodenia dostávajú do uší pravidelne, preto ich dešifruje rýchlo  a jasne. – Syn môže byť jediným pokladom, ktorý by nás vytrhol zo šlamastiky! – doložil.

  Všetkým bolo ale nejasné, aký syn, keďže kráľovná je predsa  mŕtva...

Domiceli, Fra Vargelico