OUAT - Pešiaci medzi prstami... 63. kapitola

OUAT

Pešiaci medzi prstami

63. kapitola

Opát Gavril IX

   

 

  - Milosrdenstvo Pánovo, Triberta! Ste to naozaj vy? Neklame ma zrak? Čuch? Sluch?! - snažil sa opát Gavril hrať prekvapeného, hoci teraz, keď sa na oblohe sťahovali mraky a vzduch bol nasiaknutý vlhkosťou, začala sa znova nástojčivo ozývať bolesť v troch len sťažka sa sceľujúcich bodných ranách na jeho starom tele, takže všetko ostatné mu bývalo v takýto čas už ľahostajné.

  Ju však nečakal. Ani v najhoršej nočnej more. Musí byť ostražitý. Opatrný. Táto žena...má niečo za ľubom.

  Ešte sa celkom nestačil spamätať zo šoku, ktorý mu svojou nekontrolovateľnou zúrovosťou spôsobil jeho vlastný syn a občas sa stávalo, že mu rozum na chvíľu zahalil akýsi bezočivý závoj nevedomosti a vtedy nebola s opátom žiadna reč. 

  Rečí bývalo dosť, ale tí, s ktorými ich viedol, už vedeli, že opát je zase niekde v ochrannej atmosfére svojho podvedomia a nepripúšťa si nič z reálneho sveta. Začínali si zvykať. Rešpektovať to. Jeho, ako veľkú osobnosť rovnako, ako dovtedy. Akoby sa nič nebolo bývalo zmenilo.

  Tak, či onak, s týmito neočakávanými a žiaľ, čoraz častejšie prichádzajúcimi útlmami si nevedel poradiť ani taký svetaskúsený šarlatán, akým bol páter Ignatyj. A snažil sa veľmi. Šlo predsa o jeho predstaveného. Mecenáša, podporovateľa. Ešte nebol celkom hotový so svojím životom a plánmi, aby riskoval nového nadriadeného, ktovie, či tak blahosklonne nakloneného k jeho experimentom, ako bol tento tu.

  Momentálne zas o niečo viac zošúverený, vyplašený starec, hľadajúci ešte sám seba, kým začne vnímať okolie.

   - Drahý otče, aká som nesmierne rada, že vás zase vidím, pri plnom zdraví a vedomí...- pišťala zle nastavenou fistulou zámožne odetá žena a odpišťala by aj ďalej všetko, čo mala vopred pripravené, ale vidiac pátra, ako si počíta prsty na rukách a vymenováva ich po jednom a potom následne na nohách a správne označuje kolená, jej jazyk už nechcel vyliezť spoza brány perleťovosivých zubov, len tlmene sa bezmocne tlačil na suché podnebie.

  Skúsila sa aspoň pokorne pokloniť a zopäť ruky ako v modlitbe.

  - Ani by som sa nebol nazdal, že sa ešte niekedy uvidíme. Mysleli sme, že... – páter s nadvihnutou rukou a rukávom zhrnutým až k plecu, putoval po nej. - ...predlaktie... predlaktie máme... lakeť... lakeť máme... lakťová jamka, tu je... paža, veru, toto je paža... pod pažou ochlpenie...ochlpenie...ochlpenie... neviete, drahá, kde sa mi podelo prirodzenie? Tu niekde by asi malo byť. Zdá sa, že mi chýba... – obrátil sa na ženu s otázkou, márne sa predierajúc preriedenými chlpmi pod pazuchou.

  Triberta sťažka preglgla a hľadala pomoc. V miestnosti však nikoho nebolo.

   - Čože ste taká nesvoja? Roztekaná, nervózna? – usmievala sa na ňu opátova veselá tvár naklonená k ľavému plecu. – To viete, my sme sa skôr o vás obávali. No, akoby sa zem po vás zľahla, ani o vás, ani o deťoch, vnúčatkách mojich,  nikto nechyroval...- opát spomaľoval svoju reč, až napokon dočista zmĺkol a zdalo sa, že sa zamyslel.

  Bolo to však neklamným dôkazom len toho, že útlm je tu. Šúchal si otvorenou dlaňou hruď, cítiac pod habitom jazvy poranení, hľadel bez žmurknutia dolu do podlahy a na svoju návštevu v tom momente zabudol.

   - Hm...hm... – skúsila po chvíli na seba upozorniť žena a nahodila trpiteľský výraz. – Prežila som peklo, drahý otče. No, čo vám budem hovoriť... ak chcete, budem hovoriť... hotové peklo! Na zemi! V paláci! Nie je všetko zlato, čo sa blyští... Ale, teraz je už dobre. – zavzdychala si tlmene, vytiahla vreckovku spoza manžety a trochu afektovane sa začala ovievať a pretierať si suché oči.

  Gavril sa vyplašene rozhliadol po miestnosti, prekvapený, že v nej nie je asi sám a div sa  rozprávajúcej ženy neopýtal, čo tu hľadá a komu sa to tu spovedá, keď tu nik nie je. Našťastie ho vyrušila vypadnutá modlitebná knižka spoza druhej manžety tejto ženy, nuž sa po ňu ohol a začal sa v nej premŕvať.

  Chvíľu ho nechala, vidiac, že je činnosťou zaujatý a asi sa mu páči, lebo jednotlivé listy začal skladať. Raz jeden roh, raz druhý roh, Ďalšiu stránku preložil napoly, inú aj na tri časti. Zahĺbený do činnosti, v ktorej sa tak trochu našiel, hmkal si navyše akúsi melódiu.

  Nevydržala, skúsila prehovoriť.

  - Chcela by som... Prišla som... – rozrušená Triberta hľadala čo najvhodnejšie slová, i keď mala celý svoj prejav vopred pripravený, nesmelé slovíčka sa však rýchlo rozpŕchli a žena sediaca oproti Gavrilovi, začínala ľutovať, že sa dala od Gostidraga, nahovoriť na takú pošetilosť, i keď to bolo aj v jej vlastnom záujme.

  Cítila sa byť podvedená sama sebou, že sa od nadmerného premýšľania potila a ešte stále celkom presne nevedela, ako zistiť to, čo jej nakázali. To, čo potrebovala vedieť ona, aj iní. Topila sa vo vlastnej bezradnosti a starý opát na ňu medzitým znova zabudol a len zaujato civel do zatvorenej už knižky.

  - Hádam...vy by ste vedeli...- začala nanovo, odhodlaná to dotiahnuť do úspešného konca rozhovoru. – Vy viete, kde je môj muž, však? – vytiahla mu z dlaní knižku a namiesto nej položila svoju vlastnú ruku.

 - Išla babka z kopečka, vŕzgali jej kolečká, vrzgi, vzgi, vrzg, schovaj tento prst...- pokyvkal hlavou zase opát.

  Žena vytiahla dlaň, strčila mu do tej jeho zas knižku a bezmyšlienkovite ju otvorila.

  - Vidím to tak...Nechcete mi to povedať...- zašepkala sklamane, utierajúc si bielym obrúskom spotenú tvár, aby to vyzeralo tak, že plače.

  Opát sa tváril, akoby čítal.

  Až keď sa na veži roztrieskali zvony, odtrhol zrak z drobných písmen. Pozorne si zalomením strany chcel označiť miesto, kde prestal. Prekvapilo ho, že roh je už založený a dokonca, na oboch koncoch. Aj na náprotivnej strane, aj o stranu dozadu.

  Zmätene sa poobzeral, či ho niekto nepozoruje a čo najopatrnejšie sa snažil otočiť ďalší list. Akoby chcel vinníka prichytiť pri čine. Očká mu konečne zažiarili. O stranu ďalej nebolo založené nič.

  Spokojne si oblizol palec a ukazovák a prehol rožtek megalomansky takmer do polovice strany. Knihu narýchlo zabuchol, spokojný sám so sebou a z jeho úst takmer zahrmelo.

  – Nech sa hanbia a pýria tí, čo na životy kníh siahajú! Nech sa topia v nešťastí, ktoré pre ne chystajú! Aké je to barbarstvo ničiť vzácne knihy! Však, drahá Triberta?! Však i vy zdieľate môj názor, ale... ako vidím – začal sa zas premŕvať v maličkej knižôčke v dlaniach. - ...diablove pokušenia sú pre vás neodolateľné. Oj, veru slabá ste, len žena! Dostatok vôle nemáte, raz-dva podľahnete hriechu! No, len sa pozrite, aká poškodená je vaša modlitebná knižka! Koľko skladov, koľko rožkov oslintaných, poskladaných. Jeden, dva...štyri, desať. Celý ruženec sa pomodlíte a niekoľko Otčenášov k tomu a Zdravas po každom z nich! – karhal chuderku pred sebou a nakazoval ako po spovedi.

  Bledú ženu pomaly už omdlievajúcu v mäkkom kresle až nadhodilo. Vyskočila na rovné nohy a v rýchlosti už ani sama nevedela, či jej starý opát odpovedal, alebo nie, pre istotu znovu položila svoju všetečnú, drzú otázku.

  - Hádam vy, drahý otče, by ste mi mohli povedať, kde je môj manžel... ke je Gaston? – sklopila zrak a nervózne v prstoch žmolila mokrý vyšívaný obrúsok.

  - ...lebo si vytrhol moju dušu zo spárov smrti, oči od sĺz a nohy od pádu...- mrmlal hlavou pokyvkávajúci opát.

  Ruky mal už strčené v rukávoch habitu a poberal sa preč z miestnosti.

  - Musíte nám pomôcť, drahý otče! – skrížila mu cestu Triberta a dovolila si položiť mu ruky i na pochudnuté ramená. – Povedzte, kde je?! Kde je môj Gaston? Kde? – smoklila neústupčivo.

  - Ale veď ja ťa poznám! Ty si Triberta, žena môjho syna, matka mojich dvoch vnukov! Čo si nepovedala, že si prišla?! Mohla si ma prísť pozrieť. A kde je Gaston, syn môj? Ako sa má? –

  Teraz už si bola načistom.  A nehnevalo ju to. Strieľa si z nej. Tento starec si z nej doslova a do písmena strieľa, ako z malého decka. Podvihla si ťažké sukne a urazene sa pohla k dverám.

  - ...lebo on nie je mŕtvy...nie, veru, nie je! Pán mi to prezradil! On žije. Never nikomu, dušinka. Gaston nie je mŕtvy! – započula hlas za sebou a prebehol jej mráz po chrbte.

  Vyšívaný obrúsok jej vypadol z dlane a s čľapnutím dopadol na zem.

  - Mŕtvy?! – zachveli sa jej pery pri predstave, že by to mohla byť aj pravda. Pravda, s ktorou ale nerátala.

 - Veru, veru. Gaston je mŕtvy...- pritakal jej Gavril a stratil sa za mohutnými dverami. – Pre mňa i pre teba. Pre mňa, za mňa...- ozývalo sa ešte s ozvenou.

Domiceli, Fra Vargelico