OUAT - Pešiaci medzi prstami... 43. kapitola

OUAT

Pešiaci medzi prstami

43. kapitola

Znamenie lesného ducha

    - Émek Hééétan! Émek Hétam! – odriekala s pátosom stará bosorka akési zaklínadlo a pozorne na popukanom dreve rozheganého stola drvila listy a korene nadránom natrhaných bylín.

   Kráľovi prišlo zaťažko nadvihnúť sa z lôžka, aby na ňu lepšie videl, no podľa smradu usúdil, že baba bosoruje s petržlenom a zelerom, hoci ten by sa mu i zišiel. V poslednom čase totiž s hrôzou zisťoval, že Ionesiným nárokom nestačí. Skúšal sa vymočiť cez dutú jeleniu kosť, čo mu malo do troch dní zaručiť zmŕtvychvstanie jeho mužnosti, s nevôľou si spomenul aj na ďalší recept dvorného lekára, kedy mu k jeho kráľovskej „maličkosti“ po štyri dni divú ružu priväzovali, vraj sa malo spustiť ale ani horčica a mäta nepomáhali. Len ho potom dlho vyčerpávali nepokojné sny.

   - Ja patrím tebe, ty patríš mne! -

   Jeho veličenstvu od preľaknutia takmer vypadli oči z jamiek, lebo babin pokrik zaznel hneď pri jeho ľavom uchu, ako keby toto konštatovanie patrilo jemu. Vzápätí si však s úľavou uvedomil, že v tranze, v ktorom je starena už od rána, okolie aj tak nevníma a uzimene sa zababušil hlbšie do mierne zatvrdnutej kožušiny. Pritlačil si ju i na uši, aby nepočul bláznivú ženu a po chvíli sa dokonca otočil tvárou k stene chatrče, aby babu ani nevidel.

   - Spočiň pohľadom na služobníčke svojej, ktorá ťa velebí, chce byť s tebou, chce byť veľká ako ty, svojím menom, svojím telom, svojou dušou... -

   Gregor II. sa pousmial, lebo ani kožušina nezabránila tomu, aby nepočul starú bylinkárku. Bolo mu smiešne, ako sa tá rozložitá, rozkotená žena dušuje a reční o malosti svojho tela, ako klopoce svojimi drevenými podrážkami po miestnosti a koniec-koncov  rozosmialo ho i to, že sa mu na okamih zazdalo, akoby s ním v posteli ležal i niekto iný. „Ej, veru, dlho sme neboli so ženou a teraz nás bujné myšlienky mátožia a z lože dvíhajú a dvíhajú... ej, veru, sme my ešte pašák!“ zahrdil sa, že jeho starnúce telo aj bez deravých jeleních trubiek je schopné takýchto telesných pocitov. „...len aby to nebol zas len plný mechúr...“

   - Stará luna odchádza a keď sa nová zrodí, objavím tvoju silu, otočím svoju vieru a uvidím ťa, uslyším ťa, objavím ťa... -

   „Koho už len ty chceš objavovať?!“ uškrnul sa v duchu kráľ a odsunul si spod nosa malú zapotenú nôžku. „...baba, stará, bláznivá! Pokoja nám nedopraje! Poriadneho jedla nedá do sýtosti našej bruchu nášmu a ešte aj nohy sa mi tu pri hube našej obšmietajú!...“

   - Nohy! -

   Gregor II. sa prudko vzpriamil, no hneď zas klesol prinútený nízkym skoseným stropom s priečnym brvnom krížom cez celý prístrešok. Mrkol do boku. Bola tam... Znova sa prudko, no už opatrnejšie posadil a strhol zo seba hrubú kožušinu až s hrmotom sebe vlastným dopadla na zem.

  Okolo nôh mu ležalo ovinuté mladé dievča. Úplne nahé. Ryšavé vlasy sa mu rozlievali po celej tvári, inak telo pokrývali len sinky a modriny rôznych farieb, čerstvé i zoschnuté škrabance a iné rany. Napriek nim dievča pokojne odfukovalo.

   Veličenstvo najprv našlo svoj pravidelný dych, potom pokojnejší rytmus srdca a napokon i aký-taký príčetnejší výraz tváre. Ten mu dal najviac práce. No slová ešte nenachádzalo.

   - Alef, bet, gimel, dalet, duch sa pripravuje na let!...Hevau, zajn, jot a men, tvojmu slovu rozumiem...! rapkala baba stále dokola a v dlaniach šúchala listy.

  Už sa blížil čas, už sa blížila tá chvíľa, keď konečne nadvihne pokrievku svojho kotla a prvýkrát použije zázračný elixír.

   - Alef, bet, gimel, dalet, duch sa pripravuje na let!... -

   Baba v tranze mrvila listy a s prižmúrenými očami sa krôčik po krôčiku obradným spôsobom približovala ku kotlu.

   Kráľ sedel nepohnute na lôžku, vyjavene hľadel na telo medzi svojimi nohami. Pravou rukou sa pomaličky približoval k ramenu dievčiny, nerušene spiacej, tichúčko odfukujúcej, až od jej dychu orosievalo sa mu stehno z vnútornej strany.

   - Hevau, zajn, jot a men, tvojmu slovu rozumiem...!-

   Baba zmeravela pri zodratom kotli, následne vydvihla podrvené byliny nad hlavu a začala sa nimi posýpať.

   Kráľ svojím ukazovákom niekoľkokrát jemne žďurchol do spiacej neznámej a zakrádal sa jej poodhrnúť z tváre medené vlasy, aby videl, či je táto nezvaná žena vôbec hodna kráľovského lôžka.

   - Éééé! – ozval sa od pece divoký škrekot, až jeho veličenstvu zaľahlo v ušiach.

  To baba práve nazrela do svojho kotla a s hrôzou zistila, že miesto jej čarovného lektváru sa v ňom varí obyčajná riedka polievka. – Éééé! -

   - Áááá! – zreval kráľ, keď v žene spiacej pri svojich nohách spoznal Révenu Krušovadskú... – Áááá! -

   - Íííí ! – zobudil krik v chalupe ženu, ktorá od preľaknutia vydala zo seba, zhlboka vťahujúc vzduch až neľudský pazvuk. – Íííí! -

   Malá drevená chatrč sa otriasla trojitým disharmonickým zvukovým nárazom. Zo stropu sa na niekoľkých miestach odlúpol a zrútil kúdoľ zaprášeného machu a podperné klady akoby nesúhlasne zavŕzgali zvetranou starobou. V chalupe bolo zrazu pritesno. Preľaknuté tváre naberali pôvodnú farbu, čo ani jednej z nich očividne neprospievalo.

   Zelený odtieň baby, podobný popadanému machu v minulosti vyzeral lepšie, keď ho zdobili červené fľaky zlosti. Teraz bola zblednutá, až oceľovosivá, no len čo nabrala s ďalším „Éééé!“ nový dych, potom druhý dych a aj tretí, nadôvažok zodvihnúc ruky nad hlavu, až jej pod pazuchami čosi popraskalo, zrúkla na oboch prekvapených ľudí okupujúcich jej lože.

   - Émek, hétam...ja ťa vítam! Neklam ma zrak...stal sa zázrak! – zašemotila už potichšie, rovnako však hrôzostrašne.

   Jej lesný duch učinil čaro. Zmenil jej bájny lektvár na toto fluidum.  Na to, čo ten pomätenec toľko vzýval v horúčkach. Ani na nenadájala, hoci sa nadájala kadečím, že by to mohlo ísť tak ľahko. Jej duch lesa jej dal znamenie. Ju si vyvolil... ona bude strážcom tajomstiev... ich vládkyňou a panovníčkou... Ona! Ona je stvoriteľom. Teraz je mu rovna!

   Starej vyžitej zálesáčke sa mozgom prelievali natešené bujné myšlienky.

   „Je bohyňou! Je stvoriteľkou! Je dokonalosť sama!“ – až takmer čujne revala si v duchu.

   „Je dokonalá...“  šemotilo kráľovo vnútro, hľadiac do vytreštených, riadne prestrašených očí Viorely.  Akousi naraz pocítenou túžbou vystrel ruku dopredu a chytil pramienok hrdzavých vlasov skôr, ako bol predpokladal, že deva so sebou trhne. Zostal mu v rukách. Priložil si ho k ústam a sal jeho vôňu a chuť potu, čerstvo napadaj rosy, výparov z polievky a hniloby, v ktorej doteraz ležal. Vpíjal sa do každého vlásku, zatiaľ čo Viorela si jedovato škohlala miesto, odkiaľ jej tento chlap drzo vytrhol časť pačesov...

   Zvraštila pery a vrhla sa na neho.

   Len na to čakal. Celé dlhé roky. Chýbala mu tá drzá, dravá zverskosť ženy, ktorá ho chce. Dosť mal oplodňovania bez zmyslovej žiadostivosti, v duševnej vyrovnanosti a pri dokonalej zachovanosti telesnej, ako o tom učil svätý Augustín, ako mu to o hlavu otrepávali všetci kňazi kráľovstva... Tajne túžil po otváraní ženskej závory, vášni, ktorá je celá hriechom a hanebnou rozkošou, napriek všetkým cirkevným názorom.

   Súboj tiel zas rozvíril prach v chalupe. Raz bol kráľ naspodku, raz Viorela navrchu. Nadšená bylinkárka, napriek tomu, že jej sa lektvárový spôsob splodenia javil zaujímavejším po chvíli sama chrapľavými pokrikmi povzbudzovala besnenie na dlážke pri dverách, kam sa zviezli bitkári v predtuche pokračovania jej zázraku stvorenia. V podstate sa aj potešila, že nebude musieť na jar zoháňať, lebo teraz v jeseni už ich niet, mladé lastovičky, navyše dve slepé a dve vidomé, aby z nich spravila odvar, ktorému by jej fluidum neodolalo a vrhlo sa na každého chlapa. Aj tak by ich nemala kde uvariť, lebo hrnčíček jej tento odroň rozbil, hoci, ako si spomenula, aj tak by ho nemohla použiť, lebo pri tomto čarovaní je potreba nového, takého, kde oné lastovice zovrú. A tie zovreté, ktoré sa k sebe prdelami obrátia a ktoré sa tiež k sebe hlavami obrátia, zvlášť spáliť na prach, a ten sa potom dá piť.

   Ťažké dýchanie narážalo na steny chatrče. Kráľ ležal vysilený, s hlavou zaborenou do tvrdej podhlavnice a rukou, celou doškriabanou, voľne spustenou pozdĺž tela, dolu posteľou, tak ako aj viečka a... A slastne odfukoval. Po líci mu tiekol tuhočervený pramienok krvi. Ale nebolel. Na obnaženom pleci mu trónila špinavá nôžka, druhá skrčená a pritlačená k mohutnej hrudi rýchlo dýchajúcej krásavice sa jej vlastným dychom postupne dvíhala a znovu zabárala do kyprých pŕs so stopami po nedávnych vlastných uhryznutiach, keď omylom netrafila protivníka.

  Ležala zvrátená na opačnom konci prične a vypúlenými očami nepríčetne hľadela do stropu. V kútiku pier sa jej penili sliny zmiešané s krvou. Potom a telesnými tekutinami polepené vlasy jej pokreslili svojimi prameňmi tvár, ležali a váľali sa kade-tade, kam zasiahli: na tvári, na tele, po pleciach, cez prsia a koleno skrčenej nohy až po franforce kožušiny, čo už teraz nič nemohla zahaliť.

  Dve znojené telá ležali v neprirodzene vykrútených, priam bizarných polohách, zmorené milostným súbojom, nehybné, skamenelé, úplne vyčerpané.

  Iba rozďavené ústa baby stojacej nad touto spúšťou vnášali prievan do tepla miestnosti. To, čo zazreli jej karpavé oči, už nevidela dobrých sto rokov, aspoň sa jej tak zdalo. Sodoma-Gomora. Nehanebná prehliadka hanebných tiel. To divadlo ju prekvapilo i nadchlo, znechutilo i napačmalo na dávno udupané spomienky. Aké tam spomienky...?!

   Vždy bola škapa, po akých nijaké mužské telo neprahlo a tým pádom ju ani neprehlo. Daromne poznala desiatky zaklínadiel i nápojov. Taká škaredá.. .taká... ako ju to len volávali? Ruda...ruda železná. Ach, ako ju len ponižovali... až musela ujsť do lesov. Potom im bola dobrá... ale len na čary a nápoje a lektvary. Koľkokrát im do nich napľula od zlosti, hoci to medzi ingredienciami nebolo... iným pomáhala, keď im mužnosť odumrela, keď chuť odišla, keď liečiť bolo treba telesnú melanchóliu starcov či zviesť  nádejného ženícha... ale sebe nepomohla. 

  Bol to trest, pred ktorým ju už prastará matka, rovnakého povolania súc vystríhala, že za poznanie tajomstva večného, zaplatiť sa musí, že oné tajomstvá nikdy osobe danej, čary tieto vykonávajúcej spomôcť nemôžu... a hľa... teraz sa stvoriteľkou stala.

  Prvá z rodu bosoriek! To duch lesa ju odmenil. To, čo sama nezažila, teraz bude aspoň sama vídať.

   Zasnívala sa a pritiahla si stolček. Uvelebila sa naň, ruky na prsiach skrížila a drzo zabodla zrak do dvoch nehybných tiel. V kútiku úst jej mykol kŕč úsmevom.

   „Nech sa páči do ďalšieho kola...“

Domiceli, Fra Vargelico