OUAT - Pešiaci medzi prstami... 42. kapitola

OUAT

Pešiaci medzi prstami

41. kapitola

Rozličnje škaredje vistupki

               Slnko sa s ťažkosťou vyteperilo ponad horizont. Páter Metodej kľačal vo veľkej takmer prázdnej miestnosti a upínal svoj zrak k veľkému krížu, i keď roráty mníšok sa už dávno skončili. Mal toho veľa na duši a zo všetkého sa chcel vyspovedať priamo svojmu Pánovi. A hádam by sa mu to i podarilo, keby celú noc neprebdel v cele sestry Kervery, ktorá sa jeho návšteve ani zamak nebránila.

   V tú noc sa vrátil čas o niekoľko desaťročí dozadu a spola zbúrané, zvetrané múry kláštora dýchali zrazu svojou mohutnosťou a nepremožiteľnosťou. V nich to žilo, huhlalo ako v úli, lomozilo, šepkalo, kričalo i šuchotalo. Pohyb bol očividný v každom kúsku hradieb, v nich aj pri nich, na nich aj pod nimi. Všade to žilo, rástlo, množilo sa, kvitlo, bujnelo, zahnívalo, kapalo i rozkladalo sa. Každá čiastočka chcela len a len ukázať svetu tu, že žije....a darilo sa všetkým a všetkému...Žilo to. Tu.

    Neotrasiteľné múry. Ako náklonnosť dvoch ľudí. Múry nepriepustné. Ako rehoľný stav pre zamilovaných. On sedel pri okne ožarovaný jasnou aureolou skompromitovaného mesiaca, hlava nahnutá, brada vytrčená, ruka roztiahnutá po celej parapete pokiaľ jej to šľachovité svalstvo starého pátra dovolilo. Ona sedela na štvrť zadku na pelesti svoje tvrdej postele. Vrásky brázdili jej čelo, vlny spomienok sa zhmotňovali do horúcich sĺz a utekali po zošúverených lícach do oplieskaných guľôčok ruženca, ktorý stískala v trasúcich sa rukách.

   Ich siluety sa spájali. Iba ich tiene ležali na studenej dlážke, jeden na druhom. S každým pohybom vetra rozhojdávajúceho konáre za oknom menili svoju polohu, ale akoby zostávali stále aj tie predošlé vtesané naveky do studenej dlažby. Tiene minulosti. Jeden na druhom. Druhý na treťom, tretí na štvrtom... ležali tam rozhodené, zamlžené slzami a slabnúcim zrakom, zhmotňované len bolesťou.

    Zamyslený páter s jedným okom zabodnutým do stredu veľkého krucifixu a s druhým vo včerajšej noci, omieľal čierne guľky a v každej cítil páľavu jej bozkov, videl pred sebou jej spakrukou zastreté oči, až ho dočista pohltila všezmietajúca vlna oslobodzujúceho spánku. Hlava mu klesla na prsia, telo sa nahlo do strany, ovisnúc na drevenej konštrukcii starého kľačadla. Dlhá prebdená noc si prišla po svoju daň.

    Mladý Petar zo solidarity už neznesiteľne dlho kľačiaci po jeho boku sa primkol o piaď bližšie a podoprel spolubrata pod lakťom a od chrbta, aby sa pri náhodnom páde neotĺkol o kde-tu ešte ostro trčiace, zle otesané kamene dlažby a pohrúžil sa znovu do vlastnej modlitby, uprene spojac svoje oči s Kristovými, aj keď sa musel dobre prikrčiť, lebo hlava Spasiteľa na kríži visela odvalená, pripevnená len akýmisi plátkami, či kúsočkami plátna, poomotávaného okolo nej, namočeného v nejakej lepkavej hmote, ktorá to celé držala ako-tak pohromade. Pricapený o šiju a vnútro krku prúžok plátna viedol ďalej cez hornú kladu kríža, rútil sa po vnútornej strane dlhšej strany  dolu, spadol zhora až na podlahu, obrátený na ruby prilepil sa o dlažbu, liezol, liezol až ku kľačadlu pátrov a tam sa strácal pod mohutnými záhybmi habitu pátra Metodeja.

  Petar chvíľu zaváhal. Iba chvíľu. Nedalo mu. Obzrel sa, či pásik plátna pokračuje ďalej, von z kaplnky. Nepokračoval.

    Zato však cez úzku prepadlinu v múre uvidel nádvorie, ktoré už teraz splývalo s časťou dediny a jej obydliami prilepenými ako vtáčie hniezda jednou stranou o hradby bývalého kláštora. Zatarasovali čoraz značnejšiu časť vnútorného nádvoria.

  Kopy hnoja, povozy, zvieratá a deti dodávali tomuto miestu netradičný ruch a vytvárali bezmocným sestrám hlbšie a hlbšie vrásky medzi očami.

  V zornom uhle mal akurát s čímsi sa mordujúcu starú papuľnatú záhradníčku. Po chvíli poza trepotajúcej sa rozložitej sukne zazrel obschnuté kríky ruží. Pichľavé konáre s nevôľou jedovato vytrhávala a hádzala do fúrika za sebou. Nevšimla si ale, že zakaždým sa jej ostne prichytia o sukňu a konár vždy skončí namiesto vo fúriku rovno pod jej nohami. Po každom vytrhnutom, či znovu zodvihnutom kuse sa zlostne osopila na niekoho, koho páter Petar cez úzky prierez nevidel. Sólový výstup nasrdenej Tery mu však postačoval na to, aby si všetko ostatné okolo dokázal živo predstaviť a ďalšiu z modlitieb venovať jej neotesanému jazyku.

    Záhradníčka stále otvárala svoje prázdne ústa a novic takmer počul, ako jej od jedu vŕzgajú čeľuste. Znova vytrhla za plné priehrštie pichľavého porastu a z celej sily ním pleskla o zem. Zakúdolilo sa prachom. Preľaknutá sliepka pokojne tlačiaca už hodnú chvíľu protivné vajce, s ohromným krikom vyletela z toho prachu, odušu trepotajúc ovalenými krídlami a hlúpo zazerajúc na Teru.

  Petarovi šklblo kútikmi úst, lebo ešte jakživ nevidel sliepku nadletieť tak vysoko, no hneď zas zvážnel, lebo to isté urobila bezzubá žena na nádvorí.

   Novic sa zamyslel, koho asi mohla Tera na nádvorí uvidieť, keď tak rýchlo sklapla, no v štrbine, ktorou nazízal von, bolo vidno iba ju.

  Mĺkvotu na rínku bývalého nádvoria spôsobila postava. Kráčala pomaly, s predpaženými rukami a dôstojne zatvorenými očami a Petara až myklo, keď v nej spoznal pátra Metodeja.

   Sliepka, ktorá mu prefrnkla nad hlavou, konečne sa zbavila svojho slepačieho problému s dnešnou znáškou a nerušene odpočívala pod ďalším kríkom, iba čo si pár potraseniami trochu našuchorila perie.

    Petar intenzívne hľadel do štrbinky až zrazu pocítil ťažobu v lakti, ktorým podopieral Metodeja. V očiach mu zaiskrilo, mykol tvárou a ruka znecitlivená dlhým podopieraním precitla zrazu nezastaviteľným mravenčením, nevládna a neovládateľná sa zošuchla do prázdna. Novicov habit sa zatrepotal vo vzduchu.

    Do temna kaplnky sa vztýčila mohutná postava presne do smeru, odkiaľ dopadal pás skúpeho svetla, čo ožiaril jeho expresívne precitlivenú, zduchovnelú tvár. Ruku si oprel o vrchnú dosku kľačadla a akoby primrel k miestu, kde stál. A stál.

    Popoludní sa mníšky začali zbierať do kaplnky k modlitbám. Zbožne a so skrývanou závisťou si obzerali mlčiaceho pátra a jeho preduchovnelé rozjímanie, ktorého už ony po všetkých tých útrapách neboli schopné.

  Keď ten pocítil ich oči, zrumenel, narýchlo sa poošíval, vzdávajúc Pánu náležitú poklonu a nebadane opustil šero svätyne, obzerajúc sa navôkol po zmiznutom spolubratovi.

    Nádvorie, až nezvyčajne presvietené horúcim slnkom a nabité akousi dusnou ťažobou, žilo svoj zvyčajný deň. V tomto okamihu nebolo už na ňom ani vtáčika-letáčika, len jedna stará vypĺznutá vrana hrabala sa v kope kuchynských odpadkov vystavených uprostred dvora na starej vyslúžilej káre, kde akoby na všeobecný obdiv obchodníci práve vyložili svoj najcennejší tovar. Ani sa neunúvala otočiť hlavu, keď sa z okna vynorili dve ruky a tlieskaním sa snažili odohnať nevítaného černokňažníka v havranej podobe. Ruky znova zmizli v prítmí kuchyne a vrana pokojne prežrela ďalší kus polohnilého hlúbu.

    Petar ju ešte chvíľu túžobne pozoroval, načúvajúc lačnému hlasu vlastného žalúdka, pohol sa však do nízkej budovy, kde sa mu zazdalo, že pred niekoľkými hodinami zmizol aj brat Metodej.

  Avšak, len čo spravil prvý krok vyvalili sa cez rozvŕzgané dvere dvaja zápasom riadne zmordovaní muži. Tučné bruchá im len s veľkým sebazaprením dovoľovali dýchať, no napriek tomu, sa ani jeden z nich nemienil vzdať. Hneď za nimi sa na priedomí zjavil hlúčik ďalších tackajúcich sa siluet, vzrušene kývajúc čašami v rukách hlučne povzbudzovali svojich priateľov.

  Po hodnej chvíli skupinka zmizla v tme kutice. Petar sa len nemo prizeral tejto trme-vrme, rozmýšľal, či je ešte stále v Srevrenskom kláštore a pevne sa pri tom zaprel o klietky, v ktorých vystrašene šuchotali plaché zajace. Tento živočíšny šuchot mu pripomenul ševelenie ošúchaných stránok múdrych kníh, ktoré tak s obľubou čítaval v domovskej knižnici. Pred očami sa mu z ničoho-nič objavila roztvorená kniha s veľkými ornamentami zdobenými písmenami.

    „Opilstvo a korheľstvo sa náramňe rozprasilo,“ stálo tam čierne na žltom, „jako na hňijúcom ťele červíci, tak sa na opilcovi naprasja rozličnje škaredje vístupki, z opilstva pochodí zvadilosť, rúhanie sa Bohu i svetu, zdurnosť, márnotratnosť, všelijaká ťelesná ňečistota, či ňevidíme opilcou sa bíjať, hlavi si roztĺkať, keď už na tú slopaninu privikli, len aby ten svoj pálenkobaživí gágor zaljať mohli.“

    Keď sa začalo zošerievať, prebral novica z ustrnutia jeho vlastný škŕkajúci žalúdok, no Petar sa nepobral ani do kuchyne ani do zotletej jedálne, i keď sa z nej už ozývali zvuky vzdialene pripomínajúce večerné modlitby, lež vošiel do budovy, ktorú pri svojom príchode do kláštora opomenul, ale pripomenul mu ju hlúčik tackajúcich sa opilcov vylezených zas pred jej priečelie. Zhlboka sa nadýchol, ohol hlavu a vstúpil.

    Ihneď ho vyvalil neznesiteľný smrad späť na priedomie. Lepšie sa nadýchol a s hlavou stále pritlačenou k hrudi ako baran, vodca stáda, doslova vrazil dnu. Pach bol silnejší. Páter Petar stojac zas pred dverami prižmúril oči, oprel si ruku o kľučku, zrak uprel do tmy vnútrajška budovy a zhlboka dýchal. Keď si už bol istý, že nádych má nacvičený, z plných pľúc nabral čo najviac srevrenského vzduchu, až sa ním na moment pridusil a odhodlaný boriť sa so životu neprípustným smradom, opätovne sa odvážne vtiahol hlbšie do dverí. Vyhral len vďaka tomu, že skupinka zvonka sa rozhodla pre ďalšie pijácke kolo. Mľandravé postavy vtlačili mladíka dnu do zapáchajúceho kumbálu a rozkydali sa po pováľaných stoličkách a dooblievaných stoloch.

    I Patarovi sa chtiac-nechtiac ušlo miesto medzi dvoma unavenými prívržencami liehových trúnkov. Jeden z nich, zarastený so spoteným telom a neklamnými dôkazmi toho, že si len pred chvíľou vonku uľavoval, ako o tom hovorilo jeho poleptané strnisko a odev farby diviačích vnútorností, mackaním po hrudi uvoľnil si šnúru na košeli až kdesi k pásu a s chrčaním, s očami zažmúrenými, dlhotánsky nosom vydýchol. Vyzeral akoby spal.

  Petara mrle žrali. Nedalo mu, nedalo nedotknúť sa prstami košele prísediaceho, poodhrnúť ju a nazrieť na jeho trup, kde sú tie v knihách opísané „rozličnje škaredje vístupki.“

     Okolo krku sa mu však z druhej strany ovinula chlpatá špinavá ruka a ožratý rytier sediaci po jeho pravici pritiahol si ho k sebe, paralizujúc ho svojou živočíšnosťou a smradľavým dychom zhmotňujúcim sa mu na tvári v žltkastom povlaku slín.

    - No, povedz priateľko...hneváš sa na mňa? Hneváš?...Si páterko, čo? ...A vy svine distingvované si v tom celibáte občas aj nešuchnete... no, chápeš, ako to myslím, šak ty si inteligent... Boha ti...si?! ...sa hneváš na mňa? Nehnevaj sa... – muž utieral Perarovu tvár, akoby mu to pomohlo získať opäť triezve videnie, ale márna snaha.

  Utrel si uslintanú ruku o jeho hruď, naraziac na kríž na povrázku, vzal ho neobratne do rúk, pritlačiac tvár pátra ešte silnejšie pokračoval...:

   - Ne ...neuhnete? ...Si ...Sem – tam, keď sa Pánbožko nepozerá...Čo?! -

   - Obeta božieho tela a krvi je...- Petar sa zasekol.

   - Ozaáááj obeta! Šak...šak vy slopete povinne a úplne verejne...to je živóóót! Očuj, ty...farárko...môžem ťa tak... -

    - Petar. -

    - Teší ma. -

    - Aj mňa. -

    - A hneváš sa na mňa? -

    - Nie. Prečo? -

    - Prečo nie?! Prečo... Nie?! – muž zrazu naberal na zúrivosti a trmácal bezmocným mníchom koľko mu to jeho chabá stabilita dovoľovala. Chvíľu poľavil.

    - Ozaj ...- zahľadel sa ožran, akoby premýšľajúc dopredu a rukou potľapkával pátra po pleci čoraz silnejšie, až ho neboráka zatláčal hlbšie do lavice a hlavou až do ramena upoteného muža zľava. Muž so znečistenými fúziskami sa prebral z driemot, zachŕkal a vtisol Petarovi na líce vrúcny vlhký bozk. A znova odišiel do náručia Morfeovho.

    - Nehneváš sa na mňa , farárko, všakže nie? -

   Vzrušený novic už ani nevedel, na ktorú stranu sa má v rozpakoch pozerať, preto bez rozmyslu uchopil akýsi napohľad spola vyprázdnený pohár, ktorý sa neho priam vyzývavo pozeral zo stola. Chvíľku si ho nerozhodne podržal pred tvárou a potom si jeho obsah prirýchlo nalial do úst. Preglgol však nasucho, lebo v nádobe už nič nebolo, snáď až na jednu stopku z jablka. Pohár bol špinavý, zájdený od mokov, ktoré skôr vyžierali jeho povrch ako kojili pijanov.

    Zrazu celá miestnosť stíchla. Ako predzvesť pred búrkou, v napätom očakávaní niečoho nepríjemného a nad iné zlovestného. A skutočne. Petarov spoločník si ešte ani nestačil stýkrát odgrgnúť a dvere sa rozleteli, zamávajúc svojím jediným veľkým hnevlivým krídlom, z ktorého za zošuchla akási neforemná masa unaveného ožrana, otvoriac pred zmĺknutými prítomnými mužmi pochmúrne zátišie, kde v zlatom reze stála ešte pochmúrnejšia ošumtelá záhradníčka.

    - Do žbránééé! – vykríkli skôr jej vypleštené oči ako bezzubé ústa.

  – Mľandravci! Hor sa hor! Tašte vy prašte... sa vytoto... na toto...či oné....Tašiť treba! Tašiť! Žmižla... žmižla vyžla...ta išla... Bošorka žmižla! Nabite puše...kuše... Nájsť ju treba, pošadnutú! ...Hore! Kuš! Huš ! Taho po okolííí!  -  ziapala a ziapala.

    Rady nechápavo otvorených úst civeli na udýchanú, nepríčetne sa metajúcu záhradníčku, čo sa im pri svojich nekoordinovaných pohyboch ešte viac rozmazávala a rozmnožovala, až vyzerala ako saň, ohrozujúca ich na biednych životoch.

  Až keď ich po jednom so všetkou svojou silou začala dvíhať  a von z miestnosti vysacovať pochopili, že sa zrejme niečo stalo. Čo to bolo, vedel málokto. Všetko sa rozpíjalo v kvapkách vína, čo po znásilnení vlhkým nočným vzduchom poddalo sa v ich telách akejsi zvláštnej letargii. Pobehovali spomalení, nevediac kde sa podieť, ale zastať sa báli. Všade sa ozývali čudné zvuky a ťaživé vzlyky.

    Ani Petar neobišiel naprázdno. S hrdzavým svietnikom v ruke sa náhlil za ostatnými hlasmi. Ľutoval len, že si ho nezapálil, hádam by bol aj niečo videl. Takto sa musel spoliehať iba na svoj sluch, ktorý však nebol najbystrejší, pretože v sedemnástich rokoch zachvátilo nešťastného Petara horúčkovité utrpenie z tajomného pobosorovania mladej sklamanej cigánky, ktorá sa do neho zahľadela, no lásky sa od mladíka nedočkala, tak na neho zoslala svoju kliatbu. A tá zasiahla práve tento orgán. Preto, keď sa šľachtici trochu vzdialili a zmizli mu zo sluchového dosahu zostal sám ako vyhasnutý svietnik v hlbokej lesnej tíšine.

  Strom pri strome a za stromom strom oslovovali telo mladého mnícha svojou neviditeľnou a o to citeľnejšou tvrdosťou. Nenásytné prsty temnoty a hukot zrazu poprebúdzaných lesných duchov rozširovali prestrašenému pátrovi oči. Z hrdla sa mu pomaly dral výkrik hrôzy. Spomínal si na pasáže z písma svätého, útržkovito si ich omieľal... „Boľavé rany... krvavé slnko... diablova sila... po trýznivom očistci prichádza peklo zatratenia... červené, žlté neľútostné diablove jazyky... malé... veľké, ešte väčšie... nezmerné... !“

-          Horí ! Horí! – vrieskali okolo Petara všetci padnutí anjeli.

-          Zachráňte ! Zachráňte...! – dodávala ozvena.

    A Petar nasledoval vzpriamene omámený a vedený hrôzostrašnou vidinou svietiacich očí satana.

   - Horí! Horííí ..! – vrazila doňho v podbrání kláštora stará vycivená mníška.

   - Zachráňte čo sa dá! – vyklonila sa na zlomok sekundy z okna matka predstavená a znova zmizla v oranžovej žiari plameňov odhodlaná hoci aj sama povynášať z budovy všetky cennosti. Keby bola, pravda,  bývala nejaké našla.

   Kláštorné nádvorie sa mrvilo čiernymi tieňmi na smrť vyľakaných žien a do vzdutia sa plnilo ich srdcervúcim vzlykaním i letargickými modlitbami.

-          Nič nám už nepomôže! ...Stratené sú naše duše! ... -

   Zrazu akoby uťal. Celé nádvorie stíchlo. To všetko živé zaujato sledovalo, ako sa jediná zachovalá budova kláštora  o polovicu zmenšila, keď sa nad ňou práve prehorená strecha prepadla sa až na prvé podlažie. Vzduch sa prikryl hustým dymom s krvavými fľakmi kdesi zo dna vyšplechnutých iskierok.

    - Niééé! Niééé! Pane, si milosrdný, spasiteľ náš! Prosíme ťa ...horúco... o milosť tvoju... Milosť! Milosť! Pane náš, tvoja láska plamenná...večná...horúca...horúcáááá! -

   - Došľaka! Nehorekuj, ty ťapa, šak ti len horí fertucha! – zahromžila Tera, zo zhonu celá očmudená a spotená a akurátne zapadla do šumu kláštorných žalospevov, keď sa celou svojou váhou nacapila na sestru Sulivanku, ktorá so zbožne vyvrátenými očami a rukami vysoko nad hlavou, cloniac si aspoň trochu veľkým krížom tvár, aby ju ostré svetlo požiaru neoslepovalo a neotravovalo pri vrúcnej modlitbe, o dušu žobronila u spasiteľa.

    Tera jej vlastným telom zahasila horiaci lem rúcha, postavila sa, oprášila široké franforce sukne, z ktorých sa ešte kadilo a rozbehla sa k ďalšej o zázrak prosiacej dohárajúcej mníške.

    Horúčkovité pohľady hľadali útočisko v zadymenej oblohe.

    Splašené kozy násilne vyvlečené z chlievov mekotali do hurhaja svoju ustráchanú pieseň a dupkali na mieste. Vietor sa im hral s kedysi belostnými briadkami. Malé papuľky na pozadí plesnivých múrov sa so strachom otvárali a zatvárali vydávajúc zúfalé „mééé – mééé...“

    Krikľavé, sťaby na karneval ustrojené oranžové jazyky ohňa olizovali rany starým kameňom, ozobkávali hrozienka z koláča, posledné drevené trámy na obločniciach, chatrný nábytok i sčerneté hrady.

    Pološialené kŕdle mníšok lietali bezmyšlienkovite po nádvorí, bezmocné a prekvapené nečakanou udalosťou.

    - Kervera! Kervera, ozvi sa! – predieral sa štipľavým dymom valiacim sa všetkými chodbami i celami zafúľaný páter Metodej.

    - Matka predstavená! Matička naša... kde ste?! – vykrikovala kdesi nablízku vyčerpaním a strachom o svoju predstavenú polomŕtva oddaná Perpetua.

    Mocné plamene si pobzukovali vlnivým hučaním a plazili sa  každou škárou ako láva.

    Dvere do cely vyleteli z pántov a Metodej pristál spolu s nimi na zemi plnej čiernych sadzí.

    Sestra Kervera, kľačiaca pri lôžku so zopätými rukami zviazanými ružencom hodila na neho laxný pohľad a aj keď sa zrútil ohňom prežratý rám dvier, len nedbanlivo uhla ochrannému objatiu vyplašeného pátra.

    - Ako sa odtiaľto dostaneme?! – zachrčal Metodej, s hrôzou v očiach pozoroval ohnivé obkľúčenie a trasľavými prstami rozmotával pomochlaný ruženec z Kerveriných prstov, brániaci jej hýbať rukami zopätými na hrudi.

    - Zhynieme...- zašepkala duševne opustená Kervera. - Trest...to je trest boží, za naše zlyhanie. -

   - Ak už máme zomrieť... ak už musíme zomrieť, tak sa naposledy aspoň... - Metodej zmĺkol, priložil ústa k ešte stále zovretým studeným sestriným dlaniam a zubami sa snažil uvoľniť pevné ružencové putá.

    - Sám diabol to zväzoval?! -

    Kervera prevrátila zrak a chcela sa  prežehnať. Pozabudla však na svoje ruky dôkladne obmotané ružencom a myknúc oboma v šoku nešetrne vrazila pátrovi do hornej čeľuste. Kľačiaci muž sa zapotácal a zaujmúc znova stabilitu sklonil hlavu a vypľul čosi do dlane.

    - Bohu vďake, len zub, - vyriekol uvoľnene, že nepoškodil sestrine pátričky a znova ponoril hlavu do mäkkej hrude, aby nestrácajúc čas dorozväzoval nekonečnú mochlanicu čiernych guľôčok.

    - Ak už máme zomrieť, tak sa naposledy aspoň...- zopakovala Kervera pátrovu narážku.

   - ...pomodlime. – zašemotil do práce zabratý Metodej pochopiac, že dvojzmyselnosť jeho prosby zbytočne by ešte viac rozrušila túto ženu, ktorá sa čoraz viac a viac opúšťala.

   Ani netušil, nadmieru zaujatý piplavou robotou, že chtiac-nechtiac sestra v mysli na okamih predsa len pripustila, aby sa do nej vplietli spomienky na mladosť. Jej strnulosť naraz povolila a ona si spokojne oprela nos o pátrovu začínajúcu plešinu.

    Naokolo pukali chatrné trámy a preklady a dávali posledné výstrahy všetkému živému.

    Prísne oko, až do tejto chvíle pažravo nazerajúce cez záves oranžových plameňov do pasce malej cely, sa bezmocne vyvrátilo dohora a matka predstavená z dymom naplnených pľúc zalapala po dychu. Plecia jej klesli, trasúce sa ruky zmeraveli pozdĺž tela a hlava odkväcla. Spod sukní sa jej začadilo a v zlomku sekundy zrútila sa v celej svojej teľnatosti na zem, udusiac tak plamene takmer na polovici chodby.

    A tu, nečakane, všetky v opare hojivého času dávno-pradávno zahalené spomienky začali za razom krížom-krážom vynárať, akoby neutralizované čiernym dymom požiaru, a tak holé i občas rozvité vety, akoby zo starej kroniky šemotili chodbou tu nečujne, tam chrapľavo, ale stále nástojčivejšie a jednako pre  každého nepochopiteľné a cudzie. Vízie dávno minulé, zabudnuté... akési dája vu, pozostatok minulých životov, čo už nenávratne obrastené machom mali pod ním naveky tieť a hniť, ale...

   ...na rieke Towy, postavil hrad, ktorý nazval Cair Guothergirn...

   Cudzie, niekoľkokrát proklamované slová zneli ako zaklínadlá starých pohanov napriek tomu, že zvyšok šepotu dovolával sa moci akéhosi veľaváženého, ale dávno zabudnutého svätca.

    ...svätca... ako obvykle... za ním tam... a s jeho duchovenstvom postil a modlil k Pánovi tri dni... a čo najviac nocí... Cair Guothergirn... Cair Guothergirn...

   Praprapredkovia s hrôzou v očiach, ako bábky škľabili sa v divnej predtuche čohosi zlého vystupujúc a zas zanikajúc v dymoch. V čiernom reálnom a bielom spomienkovom, ktoré zmiešajúc sa boli sivé ako každý obyčajný smradľavý dym, bez ohľadu, čo pálime.

   ...na tretiu noc... na tretiu hodinu... oheň náhle z neba... a úplne horel zámok... Vortigern... dcéra Hengistova Rowena... jeho ďalšie ženy... a všetci obyvatelia... muži i ženy... biedne zahynuli... taký bol koniec tohto nešťastného kráľa... ako nájdeme opísaný v živote sv. Germanusa...

  Prapredkovia vzbĺkli a tak ako ich pohltil plameň, tak zhltol posledné zvyšky súdneho rozumu matky predstavenej. Onemela jej tvár, stuhli údy, len škraňa bolesťou vykrútená zostala roztvorená ako strieľňa, hoci paľba neznámej munície zmĺkla.

   ... taký bol koniec...

    Šomranie na nádvorí neutíchalo a stará záhradníčka už len s námahou dirigovala sťa bez života sa pohybujúce ženy.

    Z dymiaceho otvoru z budovy sa vynoril ohnutý chrbát a vzápätí vyhuplo na dvor celé telo upachtenej sestry Kervery ťahajúcej von nehybného muža.

    - Brat Metodej! – vykríkol mladý Petar, pretože práve precitol zo svojho tranzu a pochopil, že toto všetko nie sú jeho vidiny, ale skutočná hrôza. – Čo je to s ním? Čo sa mu stalo?! -

    Sestra Kervera sa len zapýrila, zložila pátrovo telo a stratila sa medzi tieňmi svojich družiek.

    - Matička škákavá, bodaj to parom uchytil, čo ešte neuchytil... veďže sa neopúšťajte! – zrevala so slzami vo vysušených očiach upachtená Tera a trmácala matkou predstavenou, ktorú z horiacej budovy práve vliekla zmordovaná Perpetua s čepcom až kdesi pod bradou. Nedalo jej, že tá, ktorá ju už len pohľadom vedela zhartovať, leží teraz meravá, bledá, s trasúcou sa perou. Takmer bez života.

  V žiari vybuchujúcich pahltných plameňov, ktoré teraz fackovali všetko naokolo, jej tvár pôsobila priam hrôzostrašne. Husté kvapky potu sa lepili na tvár, čoraz bledšiu a zmrštenejšiu kŕčom. Trasúce sa oči akoby chceli vyliezť z jamiek. Hľadeli pred seba, každé opačným smerom vytláčané bolesťou prýštiacou kdesi z vnútra tela.

   Matka Tartarugha Rowena trhane pohla rukou.

  ...dcéra Hengistova Rowena... jeho ďalšie ženy... a všetci obyvatelia... muži i ženy... biedne zahynuli... taký bol koniec... Cair Guothergirn... Cair Guothergirn... Cair Guoth...

Chcela sa čohosi zachytiť, hmatkala do prázdna, ešte raz sa jej celé telo zatriaslo, kým v príšernom chrčaní skamenelo.

    Jediná stará záhradníčka nestratila duchaprítomnosť. Rozbehla sa k najbližšej skupine mníšok metajúcich sa v strede nádvoria.

    - Rýchlo! Bežať treba...matka predstavená!... – musela sa nadýchnuť.

    Zalapala zhlboka po vzduchu a keď znova zvrátila hlavu dozadu, už pred ňou zas nik nestál. Akoby pojašené, sestry počujúc jej výzvu, rozleteli sa ako víchor. Zachrániť, čo sa aj tak nedalo. A Tera v pomykove sa zamyslela, kam ich to vlastne poslala. Pretrela si oči. Žeravé plamene, čierne nepravidelne sa presúvajúce fľaky na šedivých stenách sa jej motali pred udivenou, vyjavenou tvárou.

    - Šak šom neni namlátená. Čerta tam! A čítim sa ako keby šom mala dobre vštreknuté do palice...To teplo...Diabol, aby... -

    Vtom ju čosi treplo medzi lopatky. Iba tak jemne, nežnúčko, sťaby ju chcel niekto pohladkať. Obzrela sa.

   - Nepreklínaj, Tera! Nepreklínaj! Dosť nešťastia už na nás leží.... a ty... Nepreklínaj ! – stará Perpetua ešte stále zadýchaná, zahľadená kdesi bokom do zeme chcela ešte čosi riecť, ale už nevládala.

   Tera zalomila rukami, lapla starú mníšku a ťahala ju k omdletej kope v kúte nádvoria.

   Tam už kvočal zhrbený a malátny prebratý Metodej a podkladal nemocnej kus handry pod hlavu. Potom sa vztýčil, odsunul vyhúkanú Teru a pristúpil k Perpetue s rukami zasunutými do širokých rukávov habitu.

    - Porážka. Myslím si... musíme byť silní... že už nebude môcť chodiť... ak to, Boh pomáhaj, vôbec prežije. Jej telo zasiahla... -

   -  ...porážka, - zašemotila zničená Perpetua.

   -  Šľak ju trafil! – zrúkla do ticha dopraskávajúcich klád stará Tera a zavyla od bolesti.

   Metodej na ňu vrhol škaredý pohľad, ako sa len odvažuje takéto slová vyriecť na adresu takej ctenej osoby, ale Perpetua ho chytila za rameno a prikročila bližšie k svojej veliteľke. Mlčky sa k nej zohla a trasľavou rukou ju pohladila po kŕčom vykrútenej, vyvrátenej dlani. Ešte chvíľu sa dokázala dívať do chrčiacej, agóniou stiahnutej voskovožltej tučnej tváre. Potom odvrátila hlavu a silno stisla viečka. Obzrela sa za seba. Metodej a stará záhradníčka jej pomohli vstať. Keď si už bola istá na svojich chudorľavých nohách, ráznym posunkom ich odtisla a prežehnala sa.

   - Teraz tu velím ja! – vyriekla pevným zvonovým hlasom a nasadila si cviker. Nič jej nevadilo, že obe sklíčka od horúčavy pukli.

   - Okamžite zožeňte sestry, pripravte nosítka pre matku Tartarugu Rowenu, priviažte kozy ku kolom, hoc aj násilím sa vlámte do kuchyne a pivničných priestorov a vyneste odtiaľ čo najviac potrebných potravín. Tie potom zviažte do uzlíčka. Nanoste vodu k nízkej strieľni... bývalej strieľni, treba hasiť, odstrániť trosky okolo nej a prebúrať na tom mieste otvor do kuchyne....Dvere do podzemnej chodby sú našou jedinou záchranou. – rukou dala pokyn obom počúvajúcim, nadvihla si rukou habit, druhou zložila nefunkčné malé okuliarky a vykročiac zmizla v začínajúcej tme.

    Chaos na hlavnom nádvorí sa pomaly utišoval. Rozprsknuté nové zore za múrmi zničeného kláštora svojou farbou ešte kruto pripomínalo prežitú katastrofu. Smerom k východu hľadelo len dvojo poloslepých očí. Chladivý ranný vánok sa pohrával s oškvŕknutou šedinou nad čelom a nepríjemne sa zahrýzal do prepálených  miest na habite. Maličká hlávka sa podchvíľou zahľadela na miesta, kde stávala kaplnka, či tam náhodou neuvidí kráčať Krista.

   V bielom plátne s krvavou korunou... mohol by aj fosforeskovať a kývať jej na pozdrav...

   Bez okuliarov nevidela nič. Z rozvalín civelo len vystrašené ticho.

    Cintľavá postava sa nadýchla. Akoby tým nádychom nabrala na svoje vysušené plecia mohutný ťažký kríž. Telo sa jej ani len nezachvelo. Bude ho niesť. Áno, tak si to praje Boh. Do konca života. A možno ešte kúsok ďalej.

    Perpetua sa pohla za ostatnými sestrami, miznúcimi v podzemných útrobách kláštora.

Domiceli, Fra Vargelico