OUAT - Pešiaci medzi prstami... 53. kapitola

OUAT

Pešiaci medzi prstami

53. kapitola

Temný hrad

-              - Sem sa mi dívaj! – skríkla staručká Perpetua na flegmatickú dievčinu pred sebou.

  Rozvalená na lavici sedela duchom neprítomná Viorela a šúchala si monotónne chrbát o drapľavú stenu. Ozývalo sa tiché škrrr-šúúú, škrrr-šúúú... 

  Oči zabodnuté o dvere nedávali šancu mníške, aby upriamila pozornosť na seba. Všimla si, kam smeruje Viorelin mdlý pohľad, stala si jej do zorného uhla a nahla sa nad ňu ešte viac.

  - Nemysli si, že mi zas ujdeš! Oj, keby to bola vedela naša dobručká matička predstavená! Neboriatko nešťastné! – zakvílila ešte, ledva sa narovnávajúc, utrela si dávno vyschnuté oči a chňapla devu za plece.

  - Viem, že ti Pán Boh, nech je naveky vekov oslávené meno Jeho, nedoprial rozumu, ale čosi v tej svojej strapatej hlave predsa musíš držať. Vravím ti, sem sa mi dívaj, keď s tebou hovorím! – dožadovala sa sestra patričnej pozornosti a zvyšovala hlas takmer do kvikotu. – A ráč nám vyjaviť, čo tu hľadáš?! Ako to, že ťa tvoje pochabé kroky ťahali akurát tak sem a to mám ešte podozrenie, že sa tu dajako pridobre vyznáš! – pokývala prstom do strán starena.

  Viorela, ku podivu na okamih ustrnula a potom sa začala šúchať zhora-dolu, v rovnakom rytme spolu s pokyvkávajúcou hlavou. Prikyvujúcou hlavou.

  Mníška povzdychla. Sama nevedela, čo to vlastne od natvrdlej dievčiny chce. Čo jej má vysvetliť?! A ako asi, keď jej Hospodin nedoprial hlasu. S ľútosťou pozrela na Viorelu upadnutú až po uši do akejsi oslobodzujúcej letargie. Spojila ruky na bruchu a hlavu s porozumením sklonila k plecu.

  - Hoviadko božie! – zašepkala ako matka nemocnému dieťatku a vycupitala z izby. – Sestra Sulivanka! Sestra, no, že no, hybajte semká. Dohliadnite na ňu. – ukázala na dvere, za ktorými civela do blba znovu nájdená bývalá kláštorná chovankyňa. - ...aby zas netrajdovala bezcieľne po pevnosti, niečo sa môže prihodiť a nehádzala sa do všetkých mlák a kadí, čo jej pod nohy prídu. Či mám málo starostí?! – ukončila básnickou otázkou svoj príkaz, zašomrala čosi ešte ako argumenty a ticho, ako myška vošla do ďalšej miestnosti, kde ležala zložená matka predstavená Tartarugha Rowena.

  Podišla k oknu a jemne štuchla do okenice, aby sa jej patrónky mohlo dotknúť skúpe svetlo nového dňa. Ešte raz ráznejšie štuchla do slabo odchýlenej okenice a potom sa len dívala, ako padá dolu na nádvorie... Podišla k posteli.

  Nemohla si všimnúť, ako spod jedného zo šiatrov polepených ako osie hniezdo vedľa seba po nádvorí vysúkala sa postava mladého mnícha. Ruky schované v širokých rukávoch, telo schúlené kdesi do seba, ako telo životom zničeného lazara a hlava vždy, vzorne a vzdorne  napriamená na krku, s pohľadom priamo pred seba, teraz sa hanblivo zatláčala k hrudi, aby ani Boh nemohol pohliadnuť do očí svojej zblúdilej ovečky.

  Skrúšenú, nocou ošľahanú, skrkvanú a vypľutú postavu vňala do svojho lona práve prebúdzajúca sa budova. Páter Petar splynul so svojou hanbou v desivej černi studených arkád ponáhľajúcich sa do bezodného neznáma okolo celého západného krídla.

  Hore, na druhom podlaží hradnej obytnej veže tíško postonávala matka Rowena. Stará Perpetua pri jej nohách práve ukončila odpoly prespatú modlitbu, pohmýrila sa trochu nespokojnosťou a začala, akoby len sama pre seba, nepredpokladajúc, že ju predstavená počuje, vníma, nebodaj jej bude aj odpovedať. Ale potrebovala už spoveď a toto sa jej videlo adekvátne riešenie svojho vnútorného pretlaku myšlienok. Skôr, ako porieši ten druhý, ale to bude nutné ešte popátrať po prévetoch v tomto zatuchnutom, zastaralom sídle. Ktovie, či túto vymoženosť tu aj majú.

  - Veru, tak sme my, matička naša, ako tie Božie kamene. Dogúľali sme sa sem, vedení naším Pánom. No, čo vám budem hovoriť. Po tej smršti nám dobre padlo, že sme narazili na strechu pod hlavou. Nad hlavou. Predstavte si... – Perpetua sa nahla k sťažka fučiacej Rowene a chytila ju za voskové pochudnuté ruky. – Predstavte si, ani duše! Ani živej nohy, ľudskej ni zvieracej v celej celučičkej pevnosti. Len na nádvorí pár komediantov. Ale to sú cigáni. Zatúlaní. Náhodne. Iste... ale v hrade – nikoho! – stíchla, potľapkala matičku po rukách a založila svoje do lona, potom preložila pod pazuchy, akoby jej bola zima, pod zadok, zamotávala nervózne do záhybov habitu, až ich zas vrátila na chladné ruky matky predstavenej.

  Chvíľu sa dívala do jej tváre, chvíľu von oknom, ale vidiac len kus neba, vrátila sa k svojej nemej poslucháčke.

  - Tamtí mlčia. Ani by som im neverila, keby aj nie... Ale boja sa. Očividne. Uchočujne. Nič nevravia. Isto-iste nemajú čisté svedomie. Z očí im nič dobré nehľadí. Hneď, ako budem toho schopná a duševne pripravená, vystrnadím ich s Pánom Bohom. ...ale jemu poviem, nech sa vráti... – zľakla sa svojich rúhačských rečí.  

  Mykla bradou smerom k šiatrom na nádvorí. Zamyslela sa, ale plán ešte nemala.

  Po chvíli zahmkala, akoby si spomenula a doložila.

  - Brat Metodej, on je svetaskúsený, nie ako my, sestry, čo sme roky rokúce z nášho kláštoríka nohu nevytiahli a predpokladali v dobrej vôli a za Jeho milosti, že len nohami napred sa raz vydáme na svoju ďalšiu púť... do kráľovstva nebeského... – cítila, že sa začína zamotávať a aby úplne nestratila niť prehovoru, skrátila tirády a prešla k veci. – Páter Metodej vraví, že podľa neho, ak ho hviezdy, pamäť a možno nejaké u nich v kláštore videné mapy, neklamú, tak by toto mala byť, a teraz sa podržte... – pritlačila svoju kostnaté dlane o tie pod nimi. – Toto je Temná pevnosť, Il Pergom vraj oddávna zvaná. Ale ľud jej len Temný hrad vraví. Nečudo. Je to čudo. – urobila dramatickú pauzu.

  Vidiac, že matkou predstavenou to ani nehne, pokračovala radšej sama.

  - Toť to je tá pevnosť, kde sme našu Belle boli bývali onehdá poslali na dovychovanie pred sviatosťou manželstva. Toť toto by malo byť sídlo pána Rumpelstiltskina, ktorý si bol osobne po ňu v kláštore. Pamätáte sa, však?! – s nádejou pohliadla do nemej tváre matky Roweny. -  Ešte sme ho do noci potom hodnotili, aký je neveľký, vyziabnutý, strapatý, namrzený, ba aj, že je škaredý ste ráčili boli povedať, matička naša. – potľapkala ju zas, v duchu sa chichúňajúc nad dávno vyšumenými rozhovormi v prítmí kláštornej kaplnky, kam  sa vždy v noci, nikým už nerušené,  utiahli, aby prebrali vnútrokláštornú politiku.

  Nabrala do pľúc vzduch a sťažka vydýchla. Potom zas a vydýchla zľahka, aby jej ho zostalo dosť na ďalšie slová.

  - Pán nás sem zaviedol. Tu aj zostaneme. Ešte dnes osobne, môžete sa spoľahnúť, prezriem každú škárku, kde to teda vôbec sme. A ak sa potvrdí, že v Il Pergo, potom budem pátrať ďalej, kde sú Rumpelstiltskinovci. – zastavila prúd reči, zamračila sa. – Alebo radšej ani nie. Čo nás je po nich.  Nech sú, kde sú. Zrejme si našli iné, lepšie sídlo. Na výhodnejšej polohe. Toto nestojí ani za starú Bellu... Teda za... mladú Bellu, teda... asi kvôli nej odišli, lebo pre novú mladú hradnú paniu sa takéto čosi nehodí. Zaiste majú mladí postavený nový svadobný palác a starých hostia v ňom. Napochytre svadbu odpravili. Tak sa aj patrí. Tak je to zvykom. Asi. Tu. – obzrela sa zas na Rowenu, márne čakajúc pritakanie, či odobrenie, či námietku.

  No matka predstavená sa ešte neprebrala celkom z kómy, do ktorej upadla počas mozgovej mŕtvice pri požiari kláštora. Jej vosková prepadnutá tvár nejavila známky prítomnosti, žiaľ, ani nádejnej budúcnosti. Len nejaká nepatrná iskierka jej ešte blúdila telom a držala ju medzi živými na zemi.

  - Dobre nám tu bude. Dajako to tu dáme do poriadku, dokumenty s naším pánom kráľom usporiadame, ráči byť naším dlžníkom, ak si spomenúť ráčite, a aj on. Ak nie, pripomenieme mu. Tak to by nemal byť problém...- konšpirovala stará mníška a div sa neusmievala nad vidinami krajšej budúcnosti.

  Vstala, ako napitá miazgou.

  - Idem teda. Mám prácu. Veľa, veľmi veľa... –

   Polomŕtva žena v izbe na chvíľu osamela. Perpetua sa stratila za dverami, no hneď na to zase vtrhla späť.

 - Tak, ja idem...- zaklipkala spoza dverí na veľkú hlavu matky Roweny.

   Bez odpovede pomaličky zatvárala škrípajúce dvere, až zmizla za ich širokým krídlom. To sa vzápätí zase so škripotom otvorilo a dnu sa votrela nepokojná malá šedivá hlavička.

  - Idem! – vyštekla a zmizla.

  Ešte raz jej nedalo a nahliadla dnu na matku predstavenú.

  - Ja idem! – a buchla dverami.

  - S Pánom Bohom! – zaševelilo za ňou.

    To už nepočula.

Domiceli, Fra Vargelico