OUAT - Pešiaci medzi prstami... 54. kapitola

OUAT

Pešiaci medzi prstami

54. kapitola

Opát Gavril VIII

    Takmer usmiaty opát sa s povznášajúcim pocitom zadosťučinenia zatvoril vo svojej neskromnej cele a pyšný na vlastnú prefíkanosť, ktorou vyštval komediantov z opátstva, netušiac síce, kde je im teraz koniec, a ani ho to netrápilo, oprel sa o stôl z tmavého dreva plný štósov nikdy nečítaných múdrych kníh.

   Príčinou jeho nadmieru dobrej nálady bol i ďalší pergamen od pátra Metodeja, ktorý bez toho, aby prelomil pečať, hodil do sekretára na ostatné nudné a nezrozumiteľné písomnosti. Škoda čítať. Iste len o pokračovaní procesu s bosorkou. Na krváky nemal dnes chuť. Ale žalúdok by na niečo výživné, mäsité možno mal...

  Opát ješitne sebecky žasol sám nad sebou, ako zrazu dokáže šmahom ruky riešiť všetky problémy v okolí, len morová epidémia mu trošku vzdorovala, zlodeji, lapkovia a výpalníci unikali a neúroda sýpky vyzametávala, ale to chce len čas.

  Netrápiac sa nad tým, nehľadajúc ho, zasníval sa, ako by bol iste schopný i celú krajinu riadiť, sťaby šedá eminencia, ale on by bol jednoznačne hnedá. Habit nepustí. Ani fľaky  zvnútra. Trochu mu zakalila myšlienky spomienka na prehánky nedávno a to, že za tajnými dverami, vstavanými medzi dva vysoké regále kníh ozval sa zrazu tichý šramot.

  - Čo tu robíš, dcérka moja?! – uvítal šeptom Gavril svoje nežné tajomstvo. – Prečo nie si so sestrou Agátou vo veži?! Veď som ti prísne zakázal vychádzať odtiaľ. Čo keby ťa...-

  - Ctihodný... otče ja...- Tomika na okamih sklopila svoje strachom a naliehavosťou plné oči a celé telo pochytila jej triaška.

  - Poklad môj, vieš, čo všetko obaja riskujeme. Tvoj bezhlavý útek minule, a ostatne, aj tie predtým skomplikovali nám situáciu... Ešte šťastie, že ťa on, náš úhlavný nepriateľ,  neobjavil, že si duchaprítomne unikla a ešte, no, nemôžem povedať že zodpovedne a obozretne, vrátila si sa pekne domov. – vyvrátil opát tvár k stropu a premýšľal, či nezačať nejakú tú modlitbu.

  Dívala sa na neho placho, vedomá si svojho nie celkom pravdivého príbehu. Utiekla späť do Temného hradu zaslepená láskou. Tou najčistejšou z čistých ingrediencií. Zahodila za hlavu vlastné bezpečie, povesť svoju i rodiny a šla. Dobrovoľne sa chcela vrátiť do útrob pevnosti, kde ju predtým väznili ako rukojemníka a kde... Zamilovala sa. Tak veľmi sa zaľúbila do svojho väzniteľa, že bola ochotná a schopná strhnúť na svoju stranu celú tlupu komediantov vo vidine veľkého zárobku, len aby ho opäť videla. Jej srdce patrilo Rumpelstiltskinovi. Jemu jedinému. Iba ho vidieť, iba počuť zas jeho hlas...

  - ...i keď teraz, v tejto motanici, ktorú nám tu spôsobuje rod Rumpelstiltskinovcov je to...- prerušovali jej myšlienky otcove vyčítavé slová.

  A čo mala robiť?! Po bezhlavom úteku, kedy nezvládla nápor citov konfrontovaný s jeho bezcitnou rečou po náhodnom stretnutí, keď ju medzi komediantami objavil, sa vrátila späť do Temného hradu a opäť primäla úbohých kočovníkov, aby naložili chorých a zbedačených a odviezli ich do bezpečia kláštora.  Otcovho kláštora. On sa to dozvie! On jej bude vďačný. On ju za to bude milovať. On medzi nimi ale nebol...

  - Otče, ja... – chcela sa vyspovedať.

  - ...vidíš sama, sestra Agáta je tu už celé roky, pomáha nášmu kláštoru preklenúť sa cez každodenné ťažkosti spôsobené celibátom, bo taká bola vôľa Božia a nikto z bratov o nej krivého slova nepovie, lebo vie, kde je jej miesto, nikdy sa nevystavuje ani nevystatuje... – zase strácal niť prehovoru opát, ktorému na um prichádzali obrázky oných ťažkostí, aké on sám, k žiaľu svojmu, už dávno, pradávno nemal.

  - Ja... musím vám niečo dôležité povedať, otče... musím... je to veľmi dôležité... – jej biely prízrak sa mu zrútil k nohám.

  Tichúčko, nehlučne, ako odlietajú vtáky.

  - Čo sa to tu deje?! Tomika, poklad môj krehký, jediný... – naberal Gavril nehybné dievča do náručia a preniesol ho vedľa, na svoju mäkkú, kačacím páperím vystlanú posteľ.

  Rýchlo sa vrátil k regálom kníh a opatrne zatvoril tajné dvere. Zbrklo sa hrabal v zásuvke svojho stola, aby odtiaľ vzápätí vytiahol malú fľaštičku s vonnou esenciou.

  - Čo sa ti to stalo, dieťa moje?! Veď ja som ti chcel len to najlepšie, len ja viem, čo je pre spásu našich duší...Tomika, dieťatko...-

  Vytiahol zátku a priložil fľaštičku s prenikavou voňavkou k nosu bledej dievčiny. Vo svojej vyjavenosti a roztrasenosti jej nešikovne nalial pár kvapiek tekutého olejčeka i do nosa, no Tomika ani brvou nepohla. Ležala ďalej bez života, natiahnutá pomedzi pokrčené naduté prikrývky a svojou hrozivou nehybnosťou rúbala stromy rozvahy v duši svojho otca. Jeden za druhým, čoraz rýchlejšie.

  - Bože, Bože dobrotivý, prosím, pomôž svojmu služobníkovi...- pošepky prosil a trel bezvládne, chladnúce i modrajúce miestami už údy mladého dievčaťa. – Som...som ochotný sa upísať i diablovi, ak mi ju niekto prebudí k životu...-

  - Diablovi nemusíte, otče, stačí mne! – ozvalo sa z vedľajšej miestnosti.

   Tajné dvere neboli zas až také tajné... Ich tajomstvo – tajomstvom.

  - To ty!...ty načičhodník! ...bezbožník! ...s tebou sem prišla pliaga, tvoja ruka... ja som tušil, že to bude najskôr mor... aj keď som dúfal ...ja som dúfal, že nie... – habkal starec bezradne prelietavajúc z dcéry na syna a porovnávajúc škvrny na ich telách.

  Gaston s horúčkou odrážajúcou sa mu v očiach, podčiarkovanou vráskami neznesiteľnej bolesti nepočúval opátove plané výhovorky. Poznal ho pridobre. Bol schopný vlastnú vinu hodiť vždy na niekoho iného. So všetko špinou.

  - Pre koho ju chcete zachraňovať? Pre svoje smilné chúťky?! – mocne, čo mu to slabosť tela len dovoľovala, zatriasol Gaston plecom starca a pokúšal sa ho odrthnúť od tielka bezvládnej dievčinky, ktorú sa snažil urputne prebrať k životu.

  Nešťastne pozrel na jej vyblednutú, fľakmi z voňavky potriesnenú tváričku a sťažka preglgol.

  - Čo ste jej to spravili?! Nestačí, že Agáta tu hnije už toľko rokov, v stoke chlípnosti... ešte aj ju?! Ako ste to mohli dopustiť?!... ste predsa jej otec... dôverovala vám, verila... naivné poblúznené dievčatko... Ešteže som prišiel včas! Dlho som si vyčítal, že som ju dostatočne nechránil... sestričku moju... že moje vlastné problémy, životné skúšky a povinnosti boli vždy dôležitejšie a ona... úbožiatko... – láskavo sa zohol k nehybnej postave v bielom.

  „Nesmú jej ublížiť! Teraz ju už ochráni! Zabije každého! Každého, aj keby šlo o vlastného otca! Už ju neopustí!“ zastrájal sa.

  - Čo tu vlastne chceš?! – zasipel práve prebudený opát na syna.

  - Len toto jedno! Veď vy viete...- precedil skrz zuby Gaston.

  - Nedám! –

  - Ak nedáte, sám si vezmem! –

  - A čo Berta, tvoja žena, na ňu nemyslíš?! – zadrel ľstivý opát.

  „Triberta Loničová! Berta... kde je Berta?!“ Gastonovi sa zrazu v mysli vynorila jej usmiata hebká tvárička. „...Si nula!“ vmietla mu obživnutá predstava do tváre. „Obyčajný pešiak na tejto šachovnici...“ pokračovala presne pomenúvajúc jeho súčasné postavenie i položenie. I posadenie. Gastom klesol na pelesť postele k sestre.

  -Nie! – vydral sa mu z hrdla zúfalý výkrik.

  A spoznal silu otcovej paže. Pomaly vracal nachýlenú hlavu a hrdo dvihol bradu k otcovej nahnevanej tvári, len slová vyberal miernejšie, obozretnejšie.

  - Nie, otec, nikdy na vás nezdvihnem ruku. Nie, nie z lásky a úcty k vám. Nie z povinnosti syna voči otcovi...- Gaston sa v horúčke, čo mu už zakaľovala pohľad uškrnul. – Viete vy prečo?! Konečne vám to poviem! Lebo vás potrebujem! Vás i vašu moc! Vaše prekliate postavenie, aj vaše peniaze! ...a koniec –koncov i to, že sa tu teraz môžem pohodlne skryť. Potrebujem to totiž...- pohliadol na svoju rozmokvanú trasúcu sa ruku. – Potrebujem aspoň na týždeň, na čas... potom...potom...potom...- zaťal zuby, lebo päsť nevládal.

Domiceli, Fra Vargelico