OUAT - Pešiaci medzi prstami... 73. kapitola

OUAT

Pešiaci medzi prstami

73. kapitola

Belle

   Stáli tu už hodnú chvíľu. A stáli by pokorne ďalej. Nemali vo zvyku priečiť sa vôli Pána a keď bolo jeho vôľou, aby matka predstavená kláštora chrápala tak veľmi, že im mrvilo záhybmi habitov, nuž nech si chrapká.

  Páter Petar, dosiaľ sklonený nad modlitbou už od rána mraštil čelo nevôľou a prosil svojho Najvyššieho o pomoc. 

  Videl, ako za úsvitu pricválalo do pevnosti dievča. Spoznal to dievča. A videl aj to, ako sa kŕdel temných vrán vyrojil z útrob hradu a vrhol sa na ňu a on... on nič neurobil na jej záchranu iba tam stál, tak, ako ho On stvoril a díval sa na svoj odev, čo nie a nie vyschnúť. "A či mohol vyletieť z komnaty odetý len plachte? A či mal právo postaviť sa na ochranu niekoho, keď v tomto kráľovstve zrejme prezunkcia neviny nič neznamená? A či ho majú právo trápiť výčitky svedomia?!..."

  - Vy ste tu ešte?! - ozvalo sa ospalo spod prikrývky pod nimi.

  - My sme tu už. - odpovedal jej starší z mužov, ani nehľadajúc oporu v mladšom, očividne zas v tranze ustrnutom s pohľadom neprítomne vyvaleným von oknom.

  Tartarugha Rowena párkrát nasucho zamľaskala perami a snažila sa pátrovi pokynúť, aby sa nahol nižšie k nej, nech nemusí hovoriť nahlas. Jej nekoordinovaným tikom však akože nerozumel, lebo  k jej stuchnutému trochu už dychu sa mu veľmi nechcelo. Vzdala to.

  – Keď už ste stále tu, drahý naši bratia v rádu, pomôžete nám vyriešiť jedno prekérne... povedzme... nedorozumenie. – zadívala sa na Petara a pochopila, že môže používať singulár, tento tu je len do počtu. – Páter Metodej, viete, že máme s vaším kláštorom od vekov dobré vzťahy, preto ste aj tu... –

  Metodej prikyvoval a potuteľne sa usmieval, bez hanby majúc pred očami sestru Kerveru. Nie terajšiu, tú, čo mu tam zostala spred rokov.

  - Buďte si istá matka predstavená, že vašu vôľu a úsilie nesklameme a proces s bosorkou do úspešného konca dotiahneme. – naklonil muž hlavu k pravému plecu naivne si mysliac, že boli zavolaní práve kvôli onomu problému, s ktorým sa na nich obrátili a ktorý stále nebol ukončený, ale teraz, ako sa dozvedel, keď sa bosorka zas objavila, nič im nebráni dokončiť započatú misiu.

  Žena spozornela. Bosorka? Proces? Upadla snáď zas do kómy? Vrátil sa čas? Je zas v Srevrene? Nevypovedané otázky sa jej hrnuli do chorobou spútaného mozgu a odpovede neprichádzali.

  - Ešte nehorelo? - skúsila opatrne vyzvedieť, či srevrenský kláštor neráčil po úteku bosorky ľahnúť popolom a Pán im dal šancu ho takto zachrániť, že vrátil čas... Zázrak učinil!

  Páter pozrel na spolubrata s pootvorenými ústami, ale nechcejúc sklamať žiadateľku, radšej sa rýchlo vynašiel.

  - Viete, nie je to celkom podľa Maleum Maleficarum, isté náležitosti treba, respektíve, bolo by potrebné dodržať. Procesy sú to náročné a zdĺhavé, ale v prípade nutnosti, ak je to vôľa vaša i, samozrejme, Božia odpratať zo sveta zlo, nech sa páči, sme vám k službám a celé to urýchlime. Hranica koniec – koncov nie je problém... – začal dopĺňať plány do budúcna.

  - Nie, nie je. Vojna sa vysporiadala aj s týmto problémom a to prekročenie iste zločinom nebude...- dodala, nechápajúc prečo zas Metodej začína takto z obšírna, ale je to Metodej, netreba riešiť.

  Tomu nešlo celkom do hlavy, či mala na mysli, že hranicu pod bosorku na upálenie len takú malú, nenápadnú treba pripraviť, aby sa dala aj "prekročiť", prípadne narážala na zákony ríše krušovadskej, v ktorej teraz, po prekročení onej hranice sídlia, a ktoré celkom ani sám neovládal, len vedel, že ich cirkevné sú nad nimi, tak čo sa obávať. Vynesú rozsudok, upália a basta.

  -  Pochopili ste správne, brat Metodej. Tú ženu treba dostať odtiaľto, z toho pekla, kam upadla, aj našou vinou, drahý bratku, aj našou... Preto jej my pomôcť musíme... – povzdychla si matka predstavená a predstavila si úbohú Belle, ako jej ju opísala stará Perpetua.

  - Veľmi pekne ste to ráčili povedať. Sám by som lepšie nevyjadril svoje pokánie, že nie je v ľudských silách zabrániť diablovi, aby si občas neuchytil ovečku z našich radov. Nuž a potom je našou povinnosťou vyrvať mu ju z pazúrov a navrátiť jej dušu, očistenú od hriechov, na cestu k Pánovi...- vyvrátil oči dohora, pyšný, že vie konkurovať rečiam obyčajnej ženy, aj keď ženy predstavenej.

  – Tak, tak. Zachránime jej dušu. Dajte sa do práce. Hádam ešte nie je neskoro a ten diabol sa jej nezmocnil a ženou si ju už neučinil... Vidíte, ja nemôžem a tak by som chcela. Tak veľmi... Po smrti jej otca, jej údajného otca, ju nešťastná matka zverila do našich rúk v nádeji na lepší zajtrašok pre svoje dieťa a nebyť vojny, tej vojny, čo ju obrala i o matku a koniec – koncov zahynul v nej aj Krušovad, jej pravý otec, bola by sa z nej stala kňažná, pani svojho pána manžela, vydala by sa a rodila by deti a pozrite, čo sme z nej učinili! Strach pomyslieť, ako jedna nevedomosť spustí takúto lavínu... úbohé dieťa... v pazúroch diabla! Čo sme to za ľudia... – bedákala skormútená žena a páter len pritakával a pritakával a dokladal polená na pomyselnú hranicu, kde možno už dnes bude horieť bosorka... a aká vzácna! Z kráľovského rodu, ako sa bol práve dozvedel. Ale z rodu nepriateľa! Takú treba v skrátenom procese obviniť, odsúdiť i vykonať vôľu Božiu.

  - Začneme ihneď! – drgol Metodej do pleca spolubrata. 

  Petar neraagoval. Reči prítomných vystrašili ho. „A či je to také ľahké odsúdiť človeka na smrť?“ 

  Tartarugha Rowena pokojne zas zaspávala. Urobila, čo bolo v jej silách pre napravenie krivdy, čo ona i sestry učinili úbohej Belle, keď ju len na základe akejsi starej listiny v rukách toho satanovho syna vydali jemu na pospas! Teraz, keď ju pod ochranné krídla vezme Metodej, ako bol pred chvíľkou sľúbil a odvezie ju zaiste do Fortréz, kde sa o ňu postará opát Gavril, bude všetko ako má byť. Ak sa medzitým vydala za Rumpelstiltskina, pokúsi sa zrušiť sľub manželský, ak nie, o to lepšie, dievča zabudne, vydá sa zas... 
  S úsmevom prijímala svoje plány a oddávala sa sneniu. "A či to nie je krásne počuť zvony...svadobné i tie k jedlu volajúce?"

  Metodej sa zamyslel, či pošle niekoho rúbať drevo na hodnú hranicu, alebo majú sestry na zimu nachystané pod podstienkou dostatok... 

  A či pošle pozvánky na to divadlo i vrchnosti. A keď, tak komu všetkému. A či to stihne. Toľká zodpovednosť!

  Belle vo veži oproti, sa strhávala z nepokojného spánku, akoby bola tušila, že na tomto mieste, kam sa uchýlila, lebo to bol jediný záchytný bod, čo mala skrz Viorelu, ktorú sem nemilobohu uvrhla namiesto seba, nenašla to, čo hľadala – útočisko. Práve naopak. Padla do pasce, ktorú ani v najhoršom sne neočakávala. Opäť do rúk svojich mučiteľov. Ako to, že tu, v Temnom hrade boli sestry zo Srevreny?! A či sa jej tortúra začne opakovať?!

Domiceli, Fra Vargelico