OUAT - Pešiaci medzi prstami...27. kapitola

OUAT

Pešiaci medzi prstami

27. kapitola

Dáme si repete

        Pred očami sa mu mihali nekonečné stĺpy stromov, staré múry, zelené a hnedé hole, v ušiach mu bubnoval dupot kopýt a zrazu letel. Hore alebo dolu ? Letel a akoby zároveň stál na mieste. To celý svet okolo neho niekam padal. Voje vojakov sa vzďaľovali. Už-už ich pohlcovala krivka horizontu... A niekto ho chytil za rameno. Prudko sa otočil. Zmeravel. Držal ho šperk. Svietiaci modrý náhrdelník okrútený okolo bieleho krku.

    Tvár... Tvár nevidel. Nevidel tvár! Krk bez tváre. Šperk svietil a svetlo rozpaľovalo a drahokamy začali dymiť. Pokožka sa zošúverila, koža sa začala odlupovať a padať do trávy medzi lesklé čierne pavúky. Mrákavy pavúkov. Vyliezali k šperku, bažili po ňom. Zavŕtavali sa do spáleniska, rozkladali ho, odlupovance padali k zemi viac a viac ako žmolky z mlynčeka na mäso. A pod všetkým sa zabelelo...

  „Och, nie !“ ...teraz je aj tvár...tá tvár... žltkasté kosti pod opadnutým tkanivom, čiastočne osvetlené stále oslepujúcejšie svietiacim klenotom. Svetlo vykreslilo rám... Rám okna... A v okne...

    Tá tvár. Výčitka stojaca na nočnom kláštornom nádvorí. Tá tvár má oči... Veľké zmeravené oči bez viečok. Oči. Tie oči, čo vždy slastne zatvárala, keď jej šepkal krehké slová lásky.

    Tá tvár. Bronzové vlasy s nádychom zapadajúceho slnka. Tie vlasy, čo sa mäkko poddávali jeho mocným pohladeniam, tiekli mu medzi prstami a strácal v nich dlane ako v lavóri na omývanie mastných prstov po pečenom mäse. Jeho trasúce sa dlane obdivujúce hebkú krehkosť pokrývky ...hlavy ...tváre ...tak rád jej ich prehadzoval cez tvár a hľadal cestu k perám, náročky objavujúc všetky ostatné výčnelky a priehlbiny a tône a perleť líc, ktorú stierali jeho žiadostivé prsty a ústa. Vždy mal pocit, že sa mu potom lesknú žiarivé čiastočky na bruškách... tvár.

    Tá tvár. Bledá tvár za začadeným oknom kláštornej pivničky. Videl ju tam, Jej tvár v celej kráse. Roky jej neublížili. Toľko rokov. Bola to ona. Ona! Musela to byť len a len ona. Vrátila sa k nemu.

   Náhrdelník. Vzácny náhrdelník. Jej. Patril inej žene. Stála v izbe. Mladá, neznáma kráska stála oproti nemu ako figúrka zo šachovnice. Biela. Bledá, zmeravená, takmer priesvitná... Ktosi pri stole sa rozkašľal...Prekvapený... Rovnako zošokovaný, ako on sám.

    Tá tvár. Tá tvár v okne. „Tá tvár v okne patrila tebe, Réva! ...Vrátila si sa!“

                                                                 

    - Vrátila! Vrátila! – vrieskal kráľ Gregor II. a metal sa na tvrdom lôžku v snahe uniknúť snovej more. Tomu snu, tej pravde posledných dní tak kruto zmiešaných s minulosťou.

    Babizňa, vracajúca sa práve s náručou suchého raždia pod kotol, začujúc krik za dverami, pred vstupom do chatrče zlostne zahromžila. Pri kráľovom vresku sa kocúr vyvalený na jej mohutnom pleci zježil a pri zoskoku, iste nechtiac, poškriabal ju na krku.

    - Sedem umrlčích pazúrov! Bodaj ťa myšací chvost vyšibal po materskom znamienku! – kričala vytočená a v zlosti sa ovalila do dverí.

    Neodhadla svoju silu. Ťažké dubové dvere, vekom rozsušené sa so škrípaním vyvalili z pántov a priľahli jeho veličenstvo.

    Kráľ, stále v mrákotách, pocítil pálčivú bolesť a tiaž na svojej hrudi, ktorá mu splynula s vidinou rusovlasej krásavice.

    - Mea, Réva!... Mamička, moja... Mamička... Sme tvoj! – slastne zašepkal, ako vždy na vrchole, za čo síce schytával od milenky poza uši, veď ktorejže sa v takej chvíli páči zrovnávanie so svokrou, ale patrilo to k výkonu...

  Jeho rozhodené ruky sa pevne ovili okolo doštených dverí. Baba šmarila raždie na prah. Aj na prach.

    - Hrnčúrik môj! Roztĺkol ho, babrák! A ešte aj chalupu mi ide znásilniť! Ký čert to kedy videl! – zlostne chmatla mužovu zovretú päsť, pritlačenú o zväzok prútov, ktorými boli niektoré brvná dvier pospájané a snažila sa vyslobodiť svoj majetok z nenásytných pazúrov vládcu krajiny.

    - Ty sok nehodný, čo nám chceš vyrvať ženu srdca nášho!... zloduch jeden... uchvatiteľ! – protestovalo veličenstvo vo vášnivom opojení, ešte stále nie pri zmysloch a urputne bojovalo o svoju korisť s domnelým útočníkom.

    To už babu dožralo. Trhla ramenom, ktorým jej muž trmácal, schmatla z pece žufaňu a ovalila jeho výsosť po pomazanej hlave.

    Kráľ stíchol. Kvapky lieku sa mu rozfŕkli po čele, zovretie povolilo. Teraz poľahky odhodila jeho ruky z dvier. Stala si k nemu spredu a nadýchla sa. Lapla dvere za vrch, postavila ich horko-ťažko zarovno seba a oprela o vchod. Aby jej do chalupy nenazízalo drzé lesné svetlo. Obtrela si ruky o boky hrubej sukne a zahľadela sa na mĺkvu obeť. Chvíľu s prižmúreným zrakom pozorovala črty tváre kráľa, či mu príliš neublížila. Pohla sa o kúsok bližšie, nahla sa mu k nozdrám...

    - Ham! - vykríkol zo sna kráľ, usmial sa a prevalil telo na  bok, k stene.

    Všade ticho. Iba varením roztržitá para syčala od pece, kde z posledných síl pukali zabudnuté žeravé uhlíky a pýtali si jesť.

    Zvonka zamňaukal urazený kocúr a pomaly, ťahavo sa vsúkaval dnu, do tepla, chvost ostražito zdvihnutý dohora.

    Bosorka sa nahnutá opäť zadívala na profil kráľovej tváre, pristúpila o krok bližšie, prižmúrila oko, zatajila dych a čakala.  Ozvalo sa tichučké chŕŕŕ – chŕŕŕ.

    Pokojne zakyvkala hlavou, obtrela sa o kocúra, potom on o ňu, napriamiac hlavu povýšenecky vyššie a odšuchtali sa svorne k peci, každý po svojej práci.

Domiceli, Fra Vargelico