OUAT - Pešiaci medzi prstami... 74. kapitola

OUAT

Pešiaci medzi prstami

74. kapitola

Nič to za to, že je blato

  

  - Kráľ ide! Kráľ! – jasali nahuckané k revu malé deti, mávali ručičkami a tie šťastnejšie nad hlavami aj nožičkami a zdrapy širokých zdedených košieľok  trepotali do vetre.

  Ďalšie pobehovali, napodobňujúc nohy koní, povedľa slimačím tempom sa vlečúcej prvej dvojice jazdcov, vedúcich čelo dlhého sprievodu a grimasami provokovali kone i jazdcov. Kde-tu sa ukázala holá riťka a zvuk, ktorý sťažka dokázalo prehlušiť cmukavé  pribrzďovanie koní.

  Ženy povinne obdivne hľadali medzi jazdcami jeho veličenstvo a muži, žmoliaci v rukách širáčiky pokorne klopili oči k zemi a nebadane odpľúvali, mrmlúc si svoje vlastné dôvody. Starci a stareny žundrali pod fúzy. Každý si myslel svoje.

 Džavot detí preťali zvonivé, trochu falošné  trúby fanfár a buchot riadne napnutou kožou potiahnutých starých bubnov, odrážajúcich trasľavé nárazy v plátne obalených gúľ nastoknutých na paliciach, ktorými, na radosť všetkých, bubeníci medzi časom obratne žonglovali, aby si skrátili nekonečný monotónny pochod i rutinnú činnosť. Bláznovstvo hodné kráľa.

 Prví jazdci sa dôležito mračili a snažili sa súhrou svalov na tvári primäť sedliakov k povinnému úklonu. Hlúčiky najchudobnejších z chudobných však len stáli ako hoviadka a tupo hľadeli na honosné divadlo pred sebou.

  Malý bičík občas nervózne zapraskal v povetrí a stratil sa, vynoriac sa opäť až z dlhej krvavej jazvy z tváre niektorého z úbožiakov. Teraz to schytala vyhúkaná tvár ženy, ledva sa pretlačenej dopredu. Tá si s piskotom zakryla tvár a rozkašľala sa, akoby jej bolo zabehlo. Muž stojaci opodiaľ sa načiahol a párkrát jej hrkol dobrú po chrbte.

   - Nech ti padne na úžitok! – nacapil svoju čiapku späť na hlavu. – Nezízaj, ťapa! Tak ti treba! – zašomral ešte žene a ťahal sa s ňou dozadu.

  Zmizli v dave, akoby ani neboli bývali.

  Ďalší kôň vybočil z radu a ostrý kožený pás sa opätovne zaryl práve akurát do líca starého muža stojaceho pri samom okraji hradskej, aj to len vďaka hrubej, dučalovej bakuli. Na líci mu navrela červená čiara, ale ani sa nepohol, iba čo prižmúril viac oči.

  Sedliaci v týchto končinách akosi stále nepochopili, čo má toto všetko znamenať a čo sa očakáva od nich. Z pelechov ich vydurili zvuky, také vzácne a nové, ale to, čo videli, nedokázali svojimi upracovanými mozgami vstrebať, prijať, vyhodnotiť a správať sa tak, ako bolo potrebné a žiaduce pri takej vzácnej, okolo idúcej osobnosti. Dlho, príliš dlho nevideli svojho panovníka, nečudo, že sa im z mysle vytratili už riadne dávno  natĺkané prejavy vďaky a poníženosti.

  A jazdci, oddaní vojaci jeho veličenstva, za dobrý žold s radosťou rúbali okolo seba bičmi, trestali neochotu a vlastne drzosť sprostákov poddaných, bili v mene kráľa, ktorého chceli ochrániť od pocitu ohrdnutia a rozpakov. Predsa len, toto nebol jeho ľud, ale ľud cudzí. Len vojnová korisť.

  Gregora II. to však pramálo trápilo. Gregora II. mal úplne iné problémy a melu okolo seba vôbec nevnímal.

  Začalo ho totiž svrbieť presne v strede chodidla, síce len pred chvíľkou, no už dosť dlho na to, aby bol v koncoch s trpezlivosťou. Skŕčal nohu, ako mu len na mieru šité čižmy dovoľovali, no zákerná svrbizeň sa len šikovne uhýbala pred nechcenými dotykmi a naďalej tancovala stredom nohy od päty k prstom a späť, v neprestajných, opakujúcich sa znervózňujúcich rituáloch.

  Nakoniec sa rozhodol. Čižmu si vyzul. To, ale nemal robiť. Pochopil to hneď, ako k nemu vyštartovalo niekoľko ľudí z predných línií a napriek protestom ochranky, snažilo sa stádo dotknúť sa holej nohy panovníka, veriac, že im to odpomôže od... každý, v čo potreboval. Niečím im to matne napomenulo procesie.

  Kráľ, benevolentne pokynul ochranke, aby ustúpila, umelo sa usmial a zošuchol z koňa. 
  - Nechajte maličkých ku mne prísť...- 
  Kdesi v rukách úbožiakov objavili sa i sviečky.

  - A toto má byť čo?! – tupo zaúpäl kráľov pobočník. - Už nebodaj ide noc?! - vzozrel k nebu, pridŕžajúc si čiapku, olemovanú kožušinou, spod ktorej sa priam valili cícerky špinavého potu zmiešané s vytrhnutými chlpmi pri neustálom, ale márnom otieraní čela i spánkov.

  - To je vzbura! Protest čvargy! - zachrčalo spod jednej z prilbíc. 

  Vojaka v nej už obkľučovala skupinka ľudí a snažila sa ho odtiahnuť viac bokom, ďalej od kráľa.

  Ostré biče zas svišťali povetrím. Jeden z nich nechtiac zasiahol ruku kráľa, až z nej vyletela drahá čižma. Obuvnícky skvost dopadol pod zmätené kopytá koní a Gregora II. popálil vosk stekajúci z neforemnej sviece, čo v špinavých prstoch zvierala vyziabla, očividne chorľavá, možno ešte mladá žena na sklonku svojho života. Mdlo pozerala vpadnutými očami do tváre panovníka, čosi chrčala namiesto ospravedlnenia a natŕčala zoschnutú ruku ako škrupinku dávno už vyžratú myšami. 

  - Utvorte koridor! - rozliehalo sa mrazivým ránom. - No, tak, priatelia...- kráľov pobočník na chvíľu ovládol situáciu a snažil sa to využiť. 

  Dostať sa ku kráľovi však nevedel.

  Kdesi zdola vystrelila ruka s kráľovou čižmou a výkrikom:

  - Zamatová...-

  Ľudia začuli a opakovali.

   - Zamatová! Zamatová! ...- nieslo sa sfanatizovaným davom.

  - Akáže zamatová...nie, nie, žiadna zamatová...- tušil už pobočník, že je zle a skúšal tok odbojného šumenia ešte zvrátiť.

  Ale ľudia po svojom začuli niečo o rozdávaní zamatu, či dokonca iných statkoch a kráľ aj s troma najbližšie stojacimi vojakmi zmizli v neprehľadnom rozvášnenom dave aj s koňmi. Kde-tu sa zjavila nešťastne erdžiaca konská či jazdcova hlava, kde tu šľah sliny zmiešaný už s krvou a opäť sa všetko ponáralo do davu a strácalo v mäteži zvukov, výkrikov a rán.

  Na uvoľnenom sedle balansoval akýsi nešťastník natŕčajúci dva prsty do neba a pýtal si slovo. Ale slovo bolo u Boha. Tu na zemi nebolo preň teraz miesta.

   - Priatelia! Priatelia! – ozývali sa občas zúfalé, márne výkriky.

  -  Zamatová! ...Kdeže zamatová... Táto je nežná...jemná...to bude ...- to zaniklo v reve spolu s čižmou, ktorá sa pri týchto výkrikoch zakaždým zjavila a zas zmizla.

  - Keď mi len tak... naboso... alebo s koženými celý život... a musíme... a ide to... a on... si balí do zamatu...?! – útržkovito zachytával kráľovský pisár rozložený kúsok bokom, aby mal výhľad, prehľad, aj príležitosť zapisovať oné dejinné udalosti.

  Zatiaľ len kľúčové slová, balast naakumuluje a naamplifikuje na to neskôr. Topika ho nepustí, v análoch to bude tak, ako treba.

  - Ošklbal nás o to posledné, čo sme ani nikdy nemali! – zvrieskla kdesi z davu žena a snažila sa zaťatou päsťou dodať odvahy i ostatným, aby sa každý spoločensky vyžil, keď už sa naskytla taká príležitosť.

   - Zdiera nás ako tú čižmu z nohy! - zakontrovala jej iná.

  - Zatvára sa na hrade. Dnes on, zajtra zavrie nás! - vybľafol hlas a dostal po pysku, aby tu nešíril mylné, ba až chybné  informácie.

  - Chudoba cti netratí! –

  - Došiel na psa mráz! –

  - Palica má dva konce! –

  - Chudobní nemajú, bohatí nedajú! - zapojil sa i náhle objavený kráľ do slovnej skladačky, ale potlesku za bravúrnosť spojenia sa nedočkal. 

  - Chudobný má mnoho dětí a bohatý peněz! – našlo sa ako odpoveď, hoci ju bude treba v oných análoch preložiť.

  -  Reči sa hovoria a chlieb sa je...- zamrmlala spoza zadku koňa akási starena a tlačila si do bezzubej tlamy ďalšiu hrsť omrviniek vydolovaných zo susedovho  vrecka.

  Započala sa dusiť. Detiská sa tešili a tancovali okolo nej, vystrájajúc a opičiac sa po jej grimasách  ako pajáci.

  - Sľuby sa sľubujú, blázni sa radujú! - pridal sa k deťom na mol spitý chlap, považujúc celú situáciu za neskoré obžinky či slávnosti piva, zmýliac si penu z konských tlám s inou. Zistil po obliznutí...

  -  Každé hrable k sebe hrabú! –

  -  Kto z koho...ten z toho...?! – nedarilo sa mnohým naskočiť na slovný mlyn.

  - Čo sa doma uvarí, to nech sa doma aj zje! - metali sa úbohí pandúri v zovretí kostnatých tiel sedliakov a hlavne sedliačok.

  -  Trafila kosa na kameň! -  škerila sa opodiaľ zubatá. Sedliačka.

  - Čo dieťaťu ...nôž...to chudobe peniaze! – nedal sa kráľ, celý už od blata, zúfalo obhajujúci a bojujúci za svoj stav, vyhukujúci len za hradbou tiel svojich verných vojakov.

  - Nie je všetko zlato, čo sa blyští! –

  Hlasy pribúdali, pribúdali i noví záujemci o ono spoločenské podujatie na hradskej až všetky vášnivé pokriky splynuli do nezrozumiteľného vlnobitia. A hlavne bitia.

  Len hlasy niekoľkých nezainteresovaných detí, čľapkajúcich sa bokom v blate pri ceste, zneli trochu radostnejším tónom.

  - Nič to za to, že je blato, príde vietor, vyfúka to...! -  

Domiceli, Fra Vargelico