OUAT - Pešiaci medzi prstami... 26. kapitola

OUAT

Pešiaci medzi prstami

26. kapitola

Galéria zabudnutých

        „Kde ten Gaston toľko trčí ?!... Musím sa s ním predsa dohodnúť“, zamyslel sa Arnolf a zhnusene, hoci nepohol ani svalom, sa zahľadel na trpasličieho Kasna, ktorý ako bývalý dvorný šašo, teraz na zaslúženom odpočinku, čo svojím malým mozočkom bral skôr ako nezaslúžený trest,  sa už roky len pajdavo potuloval po Sorin-Dorelovej pevnosti. Nedočkavý muž potriasol hlavou a dlhými krokmi sa rozbehol krížom cez miestnosť dolu schodiskom, berúc aj dva schody naraz, krčiac pritom tkaný koberec stredom uložený na nich.

    Zhora zostupovali do sály akési ženy s kráľovým vojvodom Nutrjaborom, afektované a patrične dôstojne znudené. Keď míňali ponáhľajúceho sa Afnolfa tajnostkársky zmĺkli, skôr opovržlivo ako cudne od neho odvrátiac zrak. Zato majestátny Millak doňho podráždene zabodol svoje oči, divo a navždy až sa zadýchanému mužovi zazdalo, že šľachtic mykol svojím pláteným mečom. A skrytý výsmech bucľatej, úctyhodnej stareny, s prstami neprirodzene zovretými, držiac viditeľne spráchnivenú byľku klinčeka, na ktorej plných lícach nešetrili karmínom, znechutil jeho chvíľkové poblúznenie umením starých majstrov štetca. Predkovia však boli neodbytní. A bolo ich tu všade neúrekom. Sorin-Dorel – milovník. Aj umenia.

    Na samom vrchu schodišťa strážil vstup do komnát zamračený rytier v lesklom šedivom brnení nespúšťajúc zrak z osamelého muža, tlačil si päsť do príliš ohnutého boku. Arnolf zabuchol dvere vedľa neho. Nervózne buchol po pánte a chcel prejsť na druhú stranu miestnosti.

    Ďalší predlhý rad rodových portrétov od najvychýrenejších majstrov provincie zdobil stenu po pravej ruke. Bledé tváre dám, neduživé pohľady potomkov v dlhých košeliach striedali sa s tmavými lícami hrdinských vládcov, bojovníkov i domasedov, kde-tu preryté chlpatými bradami starcov rodu a maznáčikov nielen psieho plemena. Zvlnené záhyby šiat a ďalšie záhyby vo vrchných záhyboch citeľne hypnotizovali muža a všemožne sa mu snažili zatajiť cestu do jedálne, kde už dávno mal byť.

  „Už dávno, tak strašne meškáš!“ sťažoval sa jeho žalúdok, ale oči sa nemohli odtrhnúť od iného miesta hoci len namaľovaného ženského tela. Hold sile umenia. Chutné, oblé, jemné mäsko...naservírované v čipkách...

    - Skvostné dielo, doslova dielo až božské,  všakže, priateľu? – potľapkal Arnolfa po lýtku Kasno, zakvačil sa mu za plášť od radosti, že konečne našiel niekoho, kto sa zaujíma o výtvarné umenie, ktorému on zasvätil celý život. 

  – Vidím, že máte vyberaný vkus...tieto dve sú mimoriadne skvostne stvárnené...- zažmurkal smerom k dvojportrétu detí bývalého majiteľa.

    - Ale...to vľavo je dakus väčšie, povedal by som. –

    - To sa vám iba zdá. Syn Bubliaka zvaného Prsnatý bol v skutočnosti mladší ako jeho vedľa stojaci brat, ktorého ako vidíte, maliar stvárnil dosť vulgárnym spôsobom, odhaliac takmer celú jeho hruď.

    - Myslíš cec...prsia... -

   - No, áno, má prsia, ale to je dedičné v tomto rode, že mužský potomkovia sa rodili so sekundárnymi znakmi ženského pohlavia a boli na to aj patrične pyšní. Tak ako ja! Chcete vidieť... -

    - Nechcem! – naľakal sa Lebrossi, že mu piadimužíček ide ukazovať, čo skrýva jeho naberaná kacabajka v oblasti hrude.

    Ten ho však už ťahal do vedľajšej komnaty.

    - Málokto dokáže adekvátne oceniť a citlivo vnímať tajomnú krásu a vnútornú silu týchto obrazov, - neprestával rozprávať trpaslík a vtláčal Arnolfa do hradnej galérie.

    A už sa naňho valili štvorce, ovály a obdĺžniky všakovakých rozmerov, hrúbok a prevedení, množstvo výtvarných diel, teraz už nielen portrétov, ale aj zátiší, figurálnych kompozícií, výjavov zo života tohto i posmrtného a kopy iných do farieb pretavených fragmentov, ktoré ani nevedel pomenovať.

    - A toto tu...A hento tam... -

    A vlny farieb, stuchnutého smradu chemikálií a poblednutého lesku červotočou obývaných hrubých rámov odvaľovali naňho svoju dávno neobdivovanú významnosť a predbiehali sa, kto z koho, kedy a čím, cez prizmu slov maličkého skrčka.

    - Neviem, či by sme mu to mali hovo...- hlučne vtrhli do miestnosti traja šľachtici v polemickom rozhovore, ktorého význam sa nedal zachytiť, lebo rozprávali všetci naraz.

    Kasno sa potešil novým príchodzím a ihneď ich zapojil do prehliadky.

    - Tadiaľto páni, nech sa páči, to som nečakal. To je... skutočne ma teší váš záujem. Ide naozaj o mimoriadne významné doklady našej minulosti. -

    Štyria muži, zachytiac posledné slová mužíčka zastali v strehu. Pozreli sa jeden po druhom a nemo prikývli, odobriac jeho smer.

    Hŕstka mužov sa zosunula dolu schodiskom. Rytier v brnení, starena s klinčekom, nadutý Millak, bohatstvom otupené dámy, povýšenecký vojvodca dívali sa znehybnení za nimi.

    - Nenašli ho. Ani spovedníka! -  nahol sa k Arnolfovi Orfy a znepokojene mu šepol do ucha, aby nerušil Kasnovu prednášku.

    - ...netušil som, že sa zaujímate aj o portréty cirkevných hodnostárov. Žiaľ, tie sú momentálne neprístupné, akurát do nich sa nám chytila nejaká plieseň, ale ukážem vám iné, zaujímavé diela. – počul Kasno aj to, čo počuť vôbec nemal a vysvetlil si to svojsky.

    - Ani ja, ani Luban so Simonom nevedia, čo s nimi je, - dokončil čo najtichšie Orfy a zopäl ruky nad bruchom tváriac sa akoby nič nebol býval vravel. Márne.

    - To žiaľ, zatiaľ nevie nikto, čo s nimi je. Skrátka sa vrchná vrstva akýmsi zlým vplyvom odceruje od podkladu. – Kasno si povzdychol.

    - A kde je Gaston?! – otrávene precedil medzi zuby Arnolf.

    -  V podzemí... Ešte len tam uvidíte... naše najväčšie skvosty. Jeho veličenstvo Gregora II., jeho pôsobivé gestá, neopakovateľná gracióznosť pohybov a ...No, čo vám budem hovoriť. Netreba predbiehať. Tu ešte stojí za povšimnutie majestátne vyobrazenie najväčšieho kráľovského žezla v zátiší s drahou, bohato zdobenou vázou. Ale všetko, čo tu vidíte, hoci ide o cenné a vskutku všetko originálne diela, je v porovnaní s tým, čo uvidíte v podzemí len zrnkom piesku pri hrude drahokamu, - mudroval trpaslík, ktorý sa v tejto chvíli zdal väčší než všetci zúčastnení muži a otvoril dvere skryté v členitom obložení drevenej steny.

     „Gaston... moment. Nevidel som ho od otvoru z podzemnej chodby“, kmital si vo vzduchu ukazovákom znepokojený Orfy, zohol sa a zašiel do nízkeho otvoru za ostatnými. Úporne sa snažil rozpamätať sa na všetky fenomény ich púte. „Od kláštora až k nám...cestička ako trám...po nej sa prechodí...prechádza...sprevádza...“ Nie nešlo to tak ľahko.

    - Častokrát som si hovoril, aká je to zhoda... – zamestnával sa počúvaním svojho výkladu Kasno a pobádal ostatných, aby sa nebodaj nebáli, neznepokojovali pavučinami, práchnivými drevami a vlhkosťou zahlodávajúcou sa im do kabátov pri každom kroku v  posúvaní sa nižšie a nižšie do útrob hradu. Nielen Orfimu sa začali v hlave vynárať podobenstvá s nedávnou púťou. A zalial ho skoro pot.

    - Ani žiadnu stopu po nich nikde nenašli? Nemohli sa predsa vypariť?! – spýtal sa Arnolf skôr sám seba ako Orfiho.

- Nemali by sa vyparovať, ale ak bol maliar fušer a použil priveľa nesprávne namiešaných ingrediencií, ba veru, máme tu rámy, z ktorých sa obrazy načisto vyparili...- zahryzol si do jazyka Kasno, dobre vediac, že túto výhovorku si vymyslel sám, aby zakryl vykrádanie depozitu obrazov, do ktorého bol sám namočený.

    - A v kláštore?-

    - Nič. Vlastne...Nechceli sme sa tam zdržiavať, lebo čakajú... -

    - ...čakajú, čakajú...všetky poklady dvojrozmerného umenia vás tu čakajú...však, mladý muž? – radostne, priam s rozsvietenou tvárou pristúpil Kasno k Orfiho nohám.

  Ten sa len mierne ohol, vystrúhal čo najvieryhodnejší zúčastnený výraz a keď sa trpaslík vzdialil, dodal na Arnolfovu adresu.

    - Ide o bosorku. –

    - Čo?! – zvraštil zjazvenú tvár šľachtic. – ...čakajú bosorku? – zvraštil ju ešte viac.

    - Nie. Bosorku tam už majú. Čakajú... -

    - .. .najmä vo výraze jeho pôsobivého gesta. No, nie, mladý muž? – znova sa Kasno tmolil Orfimu pod nohami a Orfy znova veľavážene prikývol, aby sa otravného mužíčka čo najrýchlejšie zbavil.

    - ... ktoré nám napovedá, i keď to nie je priamo vyjadrené, že muž, ktorého portrét na nás hľadí, pracoval pre...no, kto nám to povie, páni? – pokúšal všadeprítomný trpaslík.

    - ... svätú inkvizíciu! – konečne dokončil svoju vetu Orfy.

    - Správne! Veľmi správne, mladý muž. Vidím, že vaše vzdelanie si v ničom nezavdáva s vaším vzhľadom, že je vašou silnou zbraňou a ja by som sa mal pokorne skloniť... ale uznajte, urobiť tak, bol by som možno zašliapnutý a ja vám chcem ešte priblížiť umelecké artefakty nášho... no teda bývalého nášho dvorného maliara jeho veličenstva Gregora II.

    Orfy sa vypol. Ješitne ho potešila lichôtka o jeho mladosti i vzdelanosti od škaredého trpaslíka, ale rozškľabený sarkastický výraz Arnolfovej tváre s vyvrátenými očami sfúkol jeho nadšenie ako nekvalitnú sviečku a vrátil ho do reality jeho sedemdesiatich rokov. Radšej sa odvrátil od zaiste závistlivca a spočinul pohľadom na Simonovi, čo on na jeho informácie. Bol pyšný sám na seba, keď už nie za mladosť a vzdelanie, istotne aspoň za správy od svojich špehov. Na vlastné oči videli zmätené a prestrašené mníšky a akúsi znivočenú ženu pri múre, nad ktorou sa neprestajne modlili stojac však v primeranej, obozretnej  vzdialenosti. Toľko hovorila posledná správa zo srevrenského kláštora.

    - Prejdeme ďalej, páni, - Kasno sa takmer vznášal.

- Otec chcel s vami pred obedom hovoriť, - šepol Arnolfovi mladý Luban, keď mu urazený Orfy uvoľnil svoje miesto pri  zjazvenom uchu. – Je to vraj dosť naliehavé, ale musíte prísť za ním do jeho spálne, bolesti ho ešte stále držia. A máte prísť všetci... Podaj ďalej. -

    - Máme zájsť za Sorin-Dorelom. Je to vraj dosť naliehavé, ale musíme prísť za ním do jeho spálne, bolesti ho ešte stále držia. A máme prísť všetci. Podaj ďalej. – predal správu Arnolf.

    - K Sorin-Dorelovi. Je to vraj dosť naliehavé, ale musíme prísť za ním do jeho spálne, bolesti ho ešte stále držia. A máme prísť všetci. Podaj ďalej. – fúkol Orfy do ucha Simonovi.

    Ten sa nahol k Pufíkovi, trpiteľsky pokorne zúčastnenému prednášky a poslušne stojacemu pri pánových nohách. Arnolf mlčky pozrel na Orfiho a Lubana, či si myslia to isté o Simonovom zdravom rozume, keď tajnú šifru podáva svojmu, akokoľvek rozumne hľadiaciemu a vernému, ale predsa len  psovi.

     Mýlili sa. Stačilo tiché cmuknutie a takmer nepostrehnuteľný náznak prstom a obrovský chrt sa ako blesk vyrútil vzdať poklonu označenému mužovi.

    Kasno nestačil zaprotestovať, keď naňho ozrutné psisko vyskočilo, predné laby zaprelo mu o plecia a zvalilo úbohého trpaslíka do špiny umeleckej podlahy. Kým Pufík priateľsky oblizoval bezbranného, sparalizovaného muža, šľachtici sa elegantne, diplomaticky vytratili.

   

Domiceli, Fra Vargelico