OUAT
Pešiaci medzi prstami
76. kapitola
V bráne a v podbrání.
- Kto zas nechal tú šľaktrafenú bránu
rozcapenú! Nič si nevedia vážiť, holota skazená, rozmaznaná! Tie čierne straky
ju aj opravili a hen, ani toľko chochmesu nemajú, zatvárať ju! Hotentoti
neotesaní! – bahnil si správca vo svojom preslove, stojac už pri hlave koňa, čo
bol nikým a ničím nezdržiavaný a tak si pekne-krásne vtiahol rovno na
nádvorie.Aj bez mýta, aj bez pozvánky.
Svojsky vítal nečakanú dámsku
návštevu.
Statná žena sa zošuchla z koňa,
šmarila správcovi uzdou po líci, kým mu ju povýšenecky odfrkla do rúk, aby sa
staral.
Ten nachýlil hlavu do boku, potom aj do druhého, chvíľu akoby
premýšľal, v očiach mu iskrili potuteľné ohníčky zvedavosti, kým mu
doplo... jeho vodnaté oči sa intenzívnejšie rozžmurkali a inokedy neohybné,
telnaté telo sklonilo sa do mierneho úklonu.
- Kunikunda, ak sa nemýlim, aby to
šľak prešpikoval! – roztiahol pery do šeredného úsmevu.
Žena sa strhla, cúvla o krok,
ale náhle, akoby si bola aj ona na niečo spomenula, potiahla kapucňu hlbšie do
tváre a hrdo vykročila, sama netušiac kam. Kunikunda možno pozná túto
pevnosť, ona je tu však prvýkrát, ale tváriť sa musí, že vie, kam má namierené.
Prazvláštne miesto. Vskutku. V strede
nádvoria hranica, oproti kotol s vyváraným prádlom, všade porozhadzované
akési kostičky, kúsky látok, nebodaj relikvie. Kdesi zdola sa ozýva zúfalý
plač. Tam isto nejde, to bude mučiareň, alebo hladomorňa. Alebo dva v jednom.
- Ó, ráčte prepáčiť, jasnosť,
bledosť, pani veľactená, urodzená, ušľachtilá, vyšľachtená, šľachovitá, do
šľaka... kňažná... Kunikunda... Ale kam to utekáte?! Kam sa to ponáhľate...?! Kde... ?! Kam... sa
to trepete?! – nestíhal jej razantnému kroku správca, poverený ohlásiť každú,
zvlášť neohlásenú návštevu.
Tie druhé rovno samotnému Rumpelstiltskinovi.
Žena sa zvrtla a spätkovala od
dotieravého správcu. Šuchla sa za veľkú kaďu a vystrašený pohľad vrhla
kdesi do diaľky na nebezpečne sa tváriacu ženu.
Za správcovým chrbtom stála stará
Tera a trela si líca, aby jej zružoveli. No očmudená, slnkom za tie roky
už spálená kožka sa len ďalej rovnako skladala do vrások, ako predtým.
Správca sa prudko zvrtol, zaláskovaná
Tera trochu obledla, pritiahla do polovice bradavičnaté viečka a jej bezzubé ústa vyčarili úsmev, na čo si muž len
odpľul a viac si ju nevšímal.
Oj, ona rada práve takýchto spupných,
nedostupných!
- Kde je?! –
- To v tejto chvíli jasné nie
je...- pobavene zanôtil pisár a zacapil dobrovoľne krídlo brány, aby si u správcu
získal nejaké to malé bezvýznamné plus.
Brána však nekorešpondovala s jeho
úmyslami, znova sa rozcabrila, odrazila od múra, znova privrela a znova otvorila.
V tom momente sa však už uvoľnil pánt a celé krídlo bezvládne klesalo
dolu k zemi.
Našťastie poblíž bola Tera a svojou
statnou postavou ho zachytila. Roztiahla zvodne všetky hnáty a ako pribitá
trčala prilepená sťa sasanka na morskom vraku. Hnijúca sasanka.
Správca ešte viac očervenel a spodná
pera mu odkväcla.
- Áno, áno, pán správca, zariadim,
aby už nikdy nebola rozcapená! ...cabrená...rozcabrená! -snažil sa Teru odlepiť
pisár, ale tá držala ako hluchý dvere. Tera bránu.
Pisár sa šmaril do prachu a keď
našiel, čo hľadal, hrdzavý klinec, začal na vnútornú stranu brány horúčkovito
pomedzi Terine hnáty vyrýpavať veľké krivé písmená:
NEPOVOLANÝM VSTUP ZAKÁZANÝ
Správca len prekrížil očami nad nemožnosťou
svojho podriadeného.
- Ty kančí chlp! Ty z psovej rite
vytrhnutý chuchvalec smradom nasiaknutý! Takto sa píše nápis na bránu, ty hovädo
nevykotené?! Za to, že ty si krpatý jak mužnosť jeho výsosti hradného pána,
myslíš si, ty červochrúst, že si budeme všetci kľakať na kolená, alebo ohýbať
zadnice, aby sme videli, čo si tam neškriabal?! Zberaj sa hľadať si nejakú
podnož a napíš to vyššie, nech každý z pekla prikomprcávaný hosť vidí,
že sem ani na piaď nesmie! A punktum!-
Nestačil ani donadávať, pisár už
prevracal kaďu plnú ráno namočenej bielizne. Po nádvorí sa ozval špľachot a zurčiace
mydlové pramienky drzo podmývali sotva chytené hriadky kvetov a byliniek,
vlečúc ich so sebou v obaloch čoraz viac zablatených posteľných plachiet.
- Ó veľa, veľa... hento aj tamto... to už som
všetko veľakrát vravel, pani Kunikunda! – koktal ospravedlňujúco správca a pristupoval
s dokorán otvorenou náručou, sledovaný sklamanou Terou s dokorán otvorenou
papuľou, ku skrčenej žene, ktorá práve stratila svoju skrýšu.
Potiahla si len plášť viac na
plecia a spomalene sa narovnávala. Sotva k nej správca stihol
pristúpiť, vo dverách do veže sa objavila čierna postava starej mníšky. Žena sa
strhla a vrhla za správcu.
- Kde ste sa pozašmodrchávali,
červotoče poplašené?! Ja vás tu mám takto zňúravať? Snoriť po každom z vás,
aby počal robiť to, čo treba a nie dengľavé hnáty jak mrciny rozkladať po
kútoch? Vylezte, pokiaľ vám pekne hovorím... Ale, že po vás pošlem bakuľu jak
hradný holubník! Okamžite k nohe a pomôcť našej milej návšteve,
Kunikunde...tej...onej... s tou...onou...batožinou! - kopol do čohosi, ale zaujúkal, lebo to
neodletelo. Akýsi kameň zo základov.
Márne vrieskal plným dychom, nádvorie
zostalo pusté. Len sestra vo dverách s rukami prekríženými na vyschnutých
prsiach sa potuteľne uškierala, ako mu to s podriadenými pekne...nejde!
Nie je väčšia radosť ako škodoradosť.
A pisár, ledva sa držiaci na
mokrých okrajoch kade, lebo si ju nevyvrátil hore dnom, tupák, sa zruloval
rovno do nej. A pritajil sa radšej tam, že mu netrčala, ani strapatá jeho
štica. Márne.
- Oko si chceš vypichnúť, ty
čambroš?! – priskočil všadeprítomný správca ku kadi a robil telesu do nej
ponorenému, aj bez vody, kázeň. – Tak ťa nakopem do tých kľavých hnátov, že ti
z nich razom šnicle narobím! Héj, Rafika, ženská sprostá, skysnutá! –
obrátil sa smerom ku hradnej kuchyni, ale až keď tam hodil veľký sivý kameň,
vyliezla z diery stará hluchá kuchárka šúchajúc si trafenú hlavu. – Héj, Rafika...máš...máš...
- zabudol, čo bol od nej chcel. Spomenul
si. – Máš prézle?! –
Rafika radšej zakyvkala hlavou, ale
to už správca nevedel, na čo ich bol chcel.
Pozrel raz na ňu, raz na pisára
schúleného v kadi, nasávajúceho zvyšky mydlového lúhového roztoku a radšej
kývol nad oboma rukou.
Pohľadom pátral po Kunikunde. Ale
tej už na nádvorí zas nebolo. Staručká mníška v nej spoznala Tribertu
Loničovú, nevestu opáta Gavrila, nuž si ju odvliekla k sebe do cely na kus
reči.
Na nádvorí zostala iba Tera, pľujúca
si plnými dúškami do dlaní a pedantne si učesávajúca spod čepca vylezené
šediny.
- Kde tú vznešenú ochechulu zas parom uchytil,
há?! –
Nečakal však na odpoveď, na otázku,
ktorú nikomu konkrétnemu nepoložil, pohol sa smerom k hradnej mučiarni,
odkiaľ sa konečne dostala aj sestra, doteraz mokvajúca v hladomorni.
- Bratstvo a mier! – usmiala sa
celá doškriabaná na správcu.
Domiceli, Fra Vargelico
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára