OUAT - Pešiaci medzi prstami... 64. kapitola

OUAT

Pešiaci medzi prstami

64. kapitola

Bosorka

    Ťažko fučiaci kôň sa štveral dolu kopcom. Zakopával, podkýnal sa, zosúval klzkým terénom čoraz nižšie do útrob tmavej doliny. Zadné, kŕčom stiahnuté, v ohybe skrčené nohy sa mu triasli a chabo sediaceho jazdca, držiaceho postroj len jednou rukou, nešetrne natriasali do oboch strán.

  Jeho niekoľkodňovou cestou  zarastená tvár už na pohľad vyjadrovala utrpenie, ktoré mu táto cesta spôsobuje. Oči blčali v horúčke, popraskané pery sa chveli. Len odbojná vráska v strede čele sa hrdo niesla ako kornet, ktorý sa možno nedočká víťazstva, ale nikdy neustúpi zo svojej pozície.

  Kôň ešte raz nadhodil svoje bremeno masívnym zadkom až muža prehlo dopredu a len s ťažkosťou udržal rovnováhu. Pravý rukáv košele, na konci zakončený uzlom sa vytrhol spoza opaska a teraz len nekoordinovane sa hompáľal po boku, podľa rytmu krokov zvieraťa.

  Po množstve strát, ktoré Gastona v takom rýchlom slede zastihli, zostalo v jeho srdci miesto už len na pomstu. "Aký  dlhý rad je budúcich obetí? A kto sú vlastne protivníci? Úhlavní nepriatelia?!" rozmýšľal, trasúc sa cestou i zlosťou na širokom chrbte hnedého, znojom polepeného koňa a bez záujmu hľadel na nízke prícestné obydlia, tak ponuré, ako aj jeho nálada, čo sa začínali vynárať v opare chladného rána.

  „Rumpelstiltskin!“ poradilo mu boľavé srdce. „On je najviac vinný! On bude pykať. Aj celá jeho prekliata rodina! Celé jeho okolie, jeho pevnosť!“

  S nevôľou pozrel na domčeky okolo. Už by to malo byť niekde tu. Toto už sú možno jeho poddaní. Zažmúril do diaľky, ale odporné ruiny Il Pergovského sídla, toho preklínaného Temného hradu ešte vidno nebolo.

  „Ach, naivná, poblúznená Tomika...čo si mohla vidieť na tomto pustom kraji?! Ako si mohla svoje malé dobré srdiečko chcieť obetovať tomu diablovi?! Diabol! Satan v ľudskej koži to musí byť, keď...“  prehltol ľútosť, ako si bol  spomenul na narážky starého pátra Ignatyja, že Tomika zahorela citom k tomu... k tomu!...

  Trhol uzdou koňa prudšie, až ten zaerdžal bolesťou od do tlamy sa mu zarezavajúceho zubadla.  Úbohé zviera zase prudko pohodilo zadkom, pošmyknúc sa nadôvažok na čomsi a spätiac sa, náhle zastalo, fŕkajúc nervózne sliny okolo seba.

  Ostrohy sa mu bolestivo zabodli do bokov, pán čosi mrmlal, ale múdre zviera sa nepohlo ani o piaď. Kôň len prešľapoval trochu do bokov na mieste, občas skloniac a zas vyhodiac hlavu, tu i tam zahrabol niektorým kopytom a stále prskal, akoby sa pánovi privrával svojou konskou rečou. Dostalo sa mu hrubších nadávok i prísnejšieho popohnania, čo dosť bolelo. Len zaerdžal na protest voči slovám a myšlienkam svojho jazdca.

  Rozrušený a hnevom opanovaný Gaston sa zošmykol zo sedla. Pevne dopadol na zem, narovnal si nohy, potriasol stuhnutými svalmi, aby sa prebudili. Uzdu nechal voľne visieť po boku koňa a zahľadel sa mu rovno na nohy, či sa zviera niekde nebodaj neporanilo.

  Zohol sa k prednej nohe, nadvihol ju, kontrolujúc kopyto, či je dobre nakuté, keď tesne pri ňom v tráve obťažujúcej cestu uvidel kôpku zmuchlaných šiat.

  Zvedavo sa k nej priblížil a s údivom skonštatoval, že je plná ľudskej bytosti. Bledá ruka a biela tvár vykúkala spod špinavých handier. Tá tvár ho priťahovala. Nechápal. Akoby ho volala z jeho vlastného vnútra, kdesi priamo zo srdca. Pozorne si ju prezeral a podľa pôvabu, ktorý nezničila ani nečistota a špina, ani očividný hlad a početné odreniny i zle sa hojace rany, bol presvedčený, že toto biele žieňa určite pozná a isto-iste nie je mŕtve. Nie, nesmie byť! Veď...

  Tá tvár. Tá nežná tvár...

  Zahľadel sa kdesi do dávno dávnej minulosti a jeho vlastným strniskom mu prebleskol sotva postrehnuteľný úsmev. Zas videl hustý les ozvučený hlaholom poľovníckych rohov. Les, ktorý nemo počúval jeho náhlu samotu, keď ušiel od družiny a len tak sa túlal pomedzi stromy.

  Stála tam. Myslela si, že nepozorovaná. V hnedom ťažkom plášti. Aká len bola preľaknutá, keď ju objavil. Keď jej položil dlane na plecia, keď ju chcel objať v márnej snahe zachytiť párik krehkých krídel...

  Prešla mu cez rozum a on, hlupák naivný,  objímal potom okolité stromy, hľadajúc ju za každým, čo i len trošku hrubším kmeňom. Zmizla tak náhle, ako sa zjavila, až veril, že to musela byť víla. Lesná víla, mámenie, prelud... Zostal mu po nej len hrubý plstený habit.

  Zohol sa aj teraz. Na zemi ležal podobný. Špinavý, potrhaný, na mnohých miestach i očividne prepálený šat, patriaci rádu nejakých sestier.

  Kôň za jeho chrbtom nervózne zaerdžal a trhol sebou dozadu. Kým sa zasnívaný muž otočil, strácal sa mu v hmle, zaťažený novým neznámym bremenom.

  Sprvoti ani nechápal, čo sa deje. Iba škodoradostný chrapotavý smiech zaznievajúci spoza poodchýlených dvier najbližšie stojacej chalupy ho vrátil do reality.

  - Ej, ale vás dostala, ptfuj, potvora prekliata! –

  Tvár Gastona Loniča sa skrivila bezmocným hnevom.

- Kto to bol?! – zahrmel na bezostyšne sa stále rehotajúceho sedliaka. – Kto?! Vrav, keď nechceš mať dočinenia so mnou, zberba jedna zlodejská, luhárska! Tak som dobre, na panstve tých bezbožníkov! Rumpelstiltskinovcov! – pristúpil k prestárlemu chlapíkovi bližšie, až pod nos mu strkajúc habit, čo po žene zostal na zemi.

  Z kýpťa, kde ho prevesil, sa však náhle zošmykol k nohám a sedliakovi vyliezli oči strachom z jamiek.

 - Pliaga! Morová rana! Bosorka to bola! Už tomu verííím!  – kontroloval si sám obe ruky, ale boli tam.

  Ruka tohto tu, očividne pána, však už nie. S nedôverou si ho premeral a cúval do bezpečia chalupy. Gaston však za ním s ľavou rukou už na rukoväti meča.

   - Kto bola tá žena?! – zopakoval namiesto pozdravu, vidiac hmýrenie sa v preplnenej chatrči, hoci tu vládlo prítmie a puch spáleniska, že sa až dýchať nedalo.

  V kutici bol smrad a neznesiteľné zrazu ticho. Popri stene sa krčili k sebe deti so ženami. Zrobení úbohí nevedomí ľudkovia, si tisli k sebe svoje vyziabnuté hnáty a deti ako štíty a len ich nepriateľské jedovaté očká vykúkali spoza zamastených štíc ako kopije pripravené zaťať do neznámeho votrelca.

  Sedliak štuchol do ženy chlípavo vyprázdňujúcej otlčenú misku a sadol si na jej miesto. Priamo oproti stojaceho Gastona. Pán domu sa neokúňal uctiť si hosťa. Gaston to ani nečakal.

  - Kto?! – zahučalo izbou a vpilo sa do vlhkých stien.

  Do ticha sa namiesto odpovede ozval prúdik vody. Ktosi sa práve pomočil.

  - Bosorka. – zašepkal ktosi iný.

  - Kto?! – zmraštil čelo šľachtic a hľadal niekoho, s kým by tu bola reč.

  - Bezbožnica! Nevesta diablova! So znamením morovej rany, tak ako... – žena pozrela na kýpeť jeho pravej ruky a radšej stíchla.

  Muž ju odsotil medzi ostatné, založil ruky na prázdnom stole a radšej sa dal do vysvetľovania sám.

  - Prišla... z ničoho-nič pred pár dňami. Možno viac ako dňami.  Páchla ako samotné peklo. Ohňom a sírou iste tiež. Ako keď vypaľujeme koncom roka starú burinu. Nie, netlela, nedymila, zmoknutá bola ako stratené šteňa... dohladovaná, unavená, napokraji síl...to preto sme ju... zostala. Tam. – ukázal do kúta, z ktorého sa však ešte dymilo, vidno, že to niekto len pred okamihom podpálil a zas narýchlo uhasil, aby chalupa nechytila.

  Gaston sa s nevôľou zadíval na sčernetú pahrebu z nekvalitného steliva, čo ešte kde tu poletovalo po izbe.

  - Oheň nás očistil! – vychrchlala žena spolu s kašľom.

  Ľudkovia v chatrči sa čohosi báli. Vycítil to, hoci ho oči i nos štípali skôr od dymu.

  - Prišla... pár dní, možno týždeň tomu nazad... tam do toho kúta zaľahla a kričala... prosila... preklínala... zaprisahávala... – spomínal si sedliak na prežitú hrôzu.

  - Skľavenú hnátu vytŕčala pred nás! Obhoretú, z pekelného kotla vyrvatú. Ujsť im musela! – zavrčala žena stále nespúšťajúc zrak z Gastonovho kýpťa.

  Muž na ňu zagánil, aby neprovokovala pána.

 - Prišla, ležala...kým sme boli na poli aj si pochodila po chalupe, mrmlala si dačo... – pokojne sa snažil rozprávať starý sedliak.

  - Diabla na nás volala! Pľuha skľavená! ...a ten si po ňu prišiel...- nezdržala sa zas žena prstom ukazujúc rovno na Gastona.

  Muž radšej vstal od stola a zahnal sa na ňu. Až jeho upracovaná ruka jej privrela ústa. Úslužne sa poklonil pred pánom, nechajúc chudinu v kúte, kam odletela, horekovať nad neprávosťou.

  Gaston s pokrčeným čelom počúval. Ale úbožiaci nechceli už nič dodať. Akoby sa báli i slov, že im uškodia, počarujú. Ruky vezmú... a čo potom lopota na poliach. Ako?!

  Šľachtic pristúpil o krok bližšie a sedliakovi sa naposledy rozviazal jazyk.

  - Počula koňa... vyliezla pred dom a ľahla si... vám do cesty -  doložil, jediný tu chápal, že len využila situáciu, okradla mladého pána a zmizla.

  Možno späť do samotného pekla. Tento tu mal ešte stále dosť očividné ľudské črty, aby to bol sám Lucifer, ako im ho pán farár bol býval kedysi vylíčil. Ani kopyto nemal. Ani chvost mu z gatí netrčal a zadok poťažmo skrytý v gatiach nenadúval.

  - Aj vás, dostala, bosorka...- dozneli slová s pribuchnutím dvier.

Domiceli, Fra Vargelico