OUAT
Pešiaci medzi prstami
64. kapitola
Bosorka
Ťažko fučiaci kôň sa štveral dolu
kopcom. Zakopával, podkýnal sa, zosúval klzkým terénom čoraz nižšie do útrob
tmavej doliny. Zadné, kŕčom stiahnuté, v ohybe skrčené nohy sa mu triasli
a chabo sediaceho jazdca, držiaceho postroj len jednou rukou, nešetrne natriasali
do oboch strán.
Jeho niekoľkodňovou cestou zarastená tvár už na pohľad vyjadrovala
utrpenie, ktoré mu táto cesta spôsobuje. Oči blčali v horúčke, popraskané
pery sa chveli. Len odbojná vráska v strede čele sa hrdo niesla ako kornet,
ktorý sa možno nedočká víťazstva, ale nikdy neustúpi zo svojej pozície.
Kôň ešte raz nadhodil svoje bremeno
masívnym zadkom až muža prehlo dopredu a len s ťažkosťou udržal
rovnováhu. Pravý rukáv košele, na konci zakončený uzlom sa vytrhol spoza opaska
a teraz len nekoordinovane sa hompáľal po boku, podľa rytmu krokov zvieraťa.
Po množstve strát, ktoré Gastona v takom
rýchlom slede zastihli, zostalo v jeho srdci miesto už len na pomstu. "Aký dlhý rad je budúcich obetí? A kto sú vlastne protivníci? Úhlavní nepriatelia?!" rozmýšľal, trasúc sa cestou i zlosťou
na širokom chrbte hnedého, znojom polepeného koňa a bez záujmu hľadel na
nízke prícestné obydlia, tak ponuré, ako aj jeho nálada, čo sa začínali vynárať v opare chladného rána.
„Rumpelstiltskin!“ poradilo mu
boľavé srdce. „On je najviac vinný! On bude pykať. Aj celá jeho prekliata
rodina! Celé jeho okolie, jeho pevnosť!“
S nevôľou pozrel na domčeky
okolo. Už by to malo byť niekde tu. Toto už sú možno jeho poddaní. Zažmúril do
diaľky, ale odporné ruiny Il Pergovského sídla, toho preklínaného Temného hradu
ešte vidno nebolo.
„Ach, naivná, poblúznená
Tomika...čo si mohla vidieť na tomto pustom kraji?! Ako si mohla svoje malé dobré
srdiečko chcieť obetovať tomu diablovi?! Diabol! Satan v ľudskej koži to
musí byť, keď...“ prehltol ľútosť, ako si
bol spomenul na narážky starého pátra
Ignatyja, že Tomika zahorela citom k tomu... k tomu!...
Trhol uzdou koňa prudšie, až ten
zaerdžal bolesťou od do tlamy sa mu zarezavajúceho zubadla. Úbohé zviera zase prudko pohodilo zadkom,
pošmyknúc sa nadôvažok na čomsi a spätiac sa, náhle zastalo, fŕkajúc nervózne
sliny okolo seba.
Ostrohy sa mu bolestivo zabodli do
bokov, pán čosi mrmlal, ale múdre zviera sa nepohlo ani o piaď. Kôň len prešľapoval
trochu do bokov na mieste, občas skloniac a zas vyhodiac hlavu, tu i tam
zahrabol niektorým kopytom a stále prskal, akoby sa pánovi privrával
svojou konskou rečou. Dostalo sa mu hrubších nadávok i prísnejšieho popohnania,
čo dosť bolelo. Len zaerdžal na protest voči slovám a myšlienkam svojho jazdca.
Rozrušený a hnevom opanovaný
Gaston sa zošmykol zo sedla. Pevne dopadol na zem, narovnal si nohy, potriasol
stuhnutými svalmi, aby sa prebudili. Uzdu nechal voľne visieť po boku koňa a zahľadel
sa mu rovno na nohy, či sa zviera niekde nebodaj neporanilo.
Zohol sa k prednej nohe, nadvihol
ju, kontrolujúc kopyto, či je dobre nakuté, keď tesne pri ňom v tráve obťažujúcej
cestu uvidel kôpku zmuchlaných šiat.
Zvedavo sa k nej priblížil a s údivom
skonštatoval, že je plná ľudskej bytosti. Bledá ruka a biela tvár vykúkala
spod špinavých handier. Tá tvár ho priťahovala. Nechápal. Akoby ho volala z jeho
vlastného vnútra, kdesi priamo zo srdca. Pozorne si ju prezeral a podľa pôvabu,
ktorý nezničila ani nečistota a špina, ani očividný hlad a početné odreniny i zle sa hojace rany, bol presvedčený, že toto biele žieňa určite pozná a isto-iste
nie je mŕtve. Nie, nesmie byť! Veď...
Tá tvár. Tá nežná tvár...
Zahľadel sa kdesi do dávno dávnej
minulosti a jeho vlastným strniskom mu prebleskol sotva postrehnuteľný
úsmev. Zas videl hustý les ozvučený hlaholom poľovníckych rohov. Les, ktorý
nemo počúval jeho náhlu samotu, keď ušiel od družiny a len tak sa túlal
pomedzi stromy.
Stála tam. Myslela si, že
nepozorovaná. V hnedom ťažkom plášti. Aká len bola preľaknutá, keď ju
objavil. Keď jej položil dlane na plecia, keď ju chcel objať v márnej snahe zachytiť párik krehkých krídel...
Prešla mu cez rozum a on,
hlupák naivný, objímal potom okolité stromy,
hľadajúc ju za každým, čo i len trošku hrubším kmeňom. Zmizla tak náhle,
ako sa zjavila, až veril, že to musela byť víla. Lesná víla, mámenie,
prelud... Zostal mu po nej len hrubý plstený habit.
Zohol sa aj teraz. Na zemi ležal
podobný. Špinavý, potrhaný, na mnohých miestach i očividne prepálený šat,
patriaci rádu nejakých sestier.
Kôň za jeho chrbtom nervózne
zaerdžal a trhol sebou dozadu. Kým sa zasnívaný muž otočil, strácal sa mu
v hmle, zaťažený novým neznámym bremenom.
Sprvoti ani nechápal, čo sa deje. Iba
škodoradostný chrapotavý smiech zaznievajúci spoza poodchýlených dvier
najbližšie stojacej chalupy ho vrátil do reality.
- Ej, ale vás dostala, ptfuj,
potvora prekliata! –
Tvár Gastona
Loniča sa skrivila bezmocným hnevom.
- Kto to bol?! – zahrmel na bezostyšne sa stále
rehotajúceho sedliaka. – Kto?! Vrav, keď nechceš mať dočinenia so mnou, zberba
jedna zlodejská, luhárska! Tak som dobre, na panstve tých bezbožníkov!
Rumpelstiltskinovcov! – pristúpil k prestárlemu chlapíkovi bližšie, až pod
nos mu strkajúc habit, čo po žene zostal na zemi.
Z kýpťa,
kde ho prevesil, sa však náhle zošmykol k nohám a sedliakovi vyliezli
oči strachom z jamiek.
- Pliaga!
Morová rana! Bosorka to bola! Už tomu verííím! – kontroloval si sám obe ruky, ale boli tam.
Ruka tohto
tu, očividne pána, však už nie. S nedôverou si ho premeral a cúval do
bezpečia chalupy. Gaston však za ním s ľavou rukou už na rukoväti meča.
- Kto bola tá žena?! – zopakoval namiesto
pozdravu, vidiac hmýrenie sa v preplnenej chatrči, hoci tu vládlo prítmie
a puch spáleniska, že sa až dýchať nedalo.
V kutici
bol smrad a neznesiteľné zrazu ticho. Popri stene sa krčili k sebe deti
so ženami. Zrobení úbohí nevedomí ľudkovia, si tisli k sebe svoje
vyziabnuté hnáty a deti ako štíty a len ich nepriateľské jedovaté očká
vykúkali spoza zamastených štíc ako kopije pripravené zaťať do neznámeho
votrelca.
Sedliak
štuchol do ženy chlípavo vyprázdňujúcej otlčenú misku a sadol si na jej
miesto. Priamo oproti stojaceho Gastona. Pán domu sa neokúňal uctiť si hosťa. Gaston
to ani nečakal.
- Kto?! –
zahučalo izbou a vpilo sa do vlhkých stien.
Do ticha
sa namiesto odpovede ozval prúdik vody. Ktosi sa práve pomočil.
- Bosorka.
– zašepkal ktosi iný.
- Kto?! –
zmraštil čelo šľachtic a hľadal niekoho, s kým by tu bola reč.
-
Bezbožnica! Nevesta diablova! So znamením morovej rany, tak ako... – žena pozrela
na kýpeť jeho pravej ruky a radšej stíchla.
Muž ju
odsotil medzi ostatné, založil ruky na prázdnom stole a radšej sa dal do
vysvetľovania sám.
- Prišla... z ničoho-nič
pred pár dňami. Možno viac ako dňami. Páchla ako samotné peklo. Ohňom a sírou iste
tiež. Ako keď vypaľujeme koncom roka starú burinu. Nie, netlela, nedymila,
zmoknutá bola ako stratené šteňa... dohladovaná, unavená, napokraji síl...to preto sme ju... zostala. Tam. – ukázal do
kúta, z ktorého sa však ešte dymilo, vidno, že to niekto len pred okamihom
podpálil a zas narýchlo uhasil, aby chalupa nechytila.
Gaston sa
s nevôľou zadíval na sčernetú pahrebu z nekvalitného steliva, čo ešte
kde tu poletovalo po izbe.
- Oheň nás
očistil! – vychrchlala žena spolu s kašľom.
Ľudkovia v chatrči
sa čohosi báli. Vycítil to, hoci ho oči i nos štípali skôr od dymu.
- Prišla... pár
dní, možno týždeň tomu nazad... tam do toho kúta zaľahla a kričala... prosila...
preklínala... zaprisahávala... – spomínal si sedliak na prežitú hrôzu.
- Skľavenú
hnátu vytŕčala pred nás! Obhoretú, z pekelného kotla vyrvatú. Ujsť im
musela! – zavrčala žena stále nespúšťajúc zrak z Gastonovho kýpťa.
Muž na ňu
zagánil, aby neprovokovala pána.
- Prišla,
ležala...kým sme boli na poli aj si pochodila po chalupe, mrmlala si dačo... – pokojne
sa snažil rozprávať starý sedliak.
- Diabla
na nás volala! Pľuha skľavená! ...a ten si po ňu prišiel...- nezdržala sa
zas žena prstom ukazujúc rovno na Gastona.
Muž radšej
vstal od stola a zahnal sa na ňu. Až jeho upracovaná ruka jej privrela
ústa. Úslužne sa poklonil pred pánom, nechajúc chudinu v kúte, kam
odletela, horekovať nad neprávosťou.
Gaston s pokrčeným
čelom počúval. Ale úbožiaci nechceli už nič dodať. Akoby sa báli i slov,
že im uškodia, počarujú. Ruky vezmú... a čo potom lopota na poliach. Ako?!
Šľachtic
pristúpil o krok bližšie a sedliakovi sa naposledy rozviazal jazyk.
- Počula
koňa... vyliezla pred dom a ľahla si... vám do cesty - doložil, jediný tu chápal, že len využila
situáciu, okradla mladého pána a zmizla.
Možno späť
do samotného pekla. Tento tu mal ešte stále dosť očividné ľudské črty, aby to
bol sám Lucifer, ako im ho pán farár bol býval kedysi vylíčil. Ani kopyto
nemal. Ani chvost mu z gatí netrčal a zadok poťažmo skrytý v gatiach
nenadúval.
- Aj vás,
dostala, bosorka...- dozneli slová s pribuchnutím dvier.
Domiceli, Fra Vargelico
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára