OUAT - Pešiaci medzi prstami... 40. kapitola

OUAT

Pešiaci medzi prstami

40. kapitola

Opát Gavril VI.

   „...Jeho výsosť Gregor II., z Božej milosti kráľ, náš jediný, zranený a pre onú nepríjemnosť nútený náhle prijať pomocnú ruku ctihodných sestier kláštora Srevrenského, po niekoľkých dňoch zázračnou silou služobníc božích a ich vyslyšaných, vrúcnych, k Bohu jedinému, milosrdnému sa obracajúcich modlitieb, cítiaci sa už takmer vo svojej vlastnej koži, hodujúc s družinou, oslavné chválospevy preriekajúc na oné milosrdenstvo Pána nášho všemocného, jediného, nepripravený bol skúšku takú podstúpiť, čo jeho ešte nie celkom zotavenú dušu, Bohu síce ďakujúcu veľmi, preveľmi  zasiahlo a do temnôt diablovho bezvedomia opäť na čas dlhý uvrhlo, čomu on sám, ni sestry Božie, ni družina jeho verná, s ním k Bohu sa modliaca, omšové víno radostne v množstve hojnom prijímajúca a slová chvály na jedinstvenstvo Jeho preriekajúca v množstve rovnako hojnom zaiste zabrániť nemohla a Kráľa svojho, čo uvidel prízrak onen, ktorého svedkami ostatne i iní, s ním prísediaci a oné chválospevy pejúci, aj nôtiaci podaktorí boli videli, prízrak ten, ženy nádhernej, ruži záhrad, či spevu víl, ako opisy svedkov očitých ráčia rečia prirovnávanej, tej, čo na hrudi, anjelsky bielej vraj, ako opisy tie ráčia pokračovať v ospevovaní jej, nám boli ústami svedkov presne takto podané, boli bývali to takto videli, ó Bože náš milostivý na nebi trón majúci a z výšav sa na nás nehodných dívajúci, odpusť hriešne myšlienky ich, bo nevedia čo činia, teda vraj šperk starodávny a cenný, na prsiach a to rovno na oboch pekne-krásne  rovnomerne porozkladaný jest ráčil byť, na tej alabastrovo bielej hrudi už spomínanej videný bol a na pohľad prvý i druhý očividne jasne starodávnosťou i cennosťou javiaci sa, vraj dokonca krušovadskej korune onehdy patriaci, stratený a teraz znovu na vnadách, nepochybne do oka každému padnúcich, navyše šperkom tým ozdobených, čudovať sa nehodno že, že takto svedkovia očití i neočití, takto boli bývali udalosti oné opisovali, bol videný zas, Kráľom našim, nech mu Boh tiež náš dá veľa rokov vlády spokojnej mu aj prinadležiacej, lebo to tiež ráči vôľa Božia zaiste byť, že Kráľa nášho takého nám Boh bol dal a týmto Kráľom šperk ten spoznaný bol a už do opísanej nevoľnosti, takmer smrti sa podobajúcej a blížiacej, Jeho, teda naše Veličenstvo uvaliaci, príčinou bol stanovenou nešťastia tohto, tu sa ešte zďaleka nekončiaceho...“

    Opát Gavril sa nadýchol, zažmurkal očami do svetla okna a na posla, ktorý mu len pred chvíľou doniesol pergamen zo Srevreny. Mechanicky a zbytočne posunul knihy na stole na jeho okraj a zas kúsok späť, teda tam, kde boli predtým, zahľadel sa opäť do správy pátra Metodeja, držiac si veľký pergamen ďaleko od tváre, aby mohol svojím vyslúženým zrakom čo najlepšie a hlavne najrýchlejšie vylúštiť drobné písmo na ňom.

    „...a hlavnú príčinu návštevy našej na mieste tomto svätom spôsobiaceho, tu sa ešte nekončiaceho, ba práve naopak, začínajúceho sa, čo teraz Vám chcem ďalej, čo najpodrobnejšie...“

    Opát si sťažka vzdychol.

    „...vykresliť, vypísať a vyrozprávať zároveň, pokračujúc v netradičnom príbehu skúšky Božej, keď oná deva ako prišla, tak zmizla tam záhadne, no ako jej ctihodnosť sama matka predstavená Tartarugha Rowena ráčila mi bola objasniť bývala, deva tá, nie celkom neznáma, lež zverenkyňou v kláštore ráčila bola jest bývala do času a hneď s úsvitom dňa druhého odvezená bola šľachticom urodzeným vraj Rumpelstiltskinom z pevnosti Temný hrad nazývanej, ktorého pravé meno, onoho hradu starodávneho, dľa záznamov v katastrálnom úrade našom chovaných starostlivo a pečlivo uchovávaných bratmi našimi... Ilperko bolo bývalo...“

    - Kým? – vyvalil listom doteraz znudený opát nečakane oči na zopár písmen spomínajúcich meno jeho úhlavného nepriateľa, tu na pergamene len tak mírnix-dírnych položených, akoby ani o nič nešlo.

    Posol sa trochu poošíval a odvážil sa pristúpiť bližšie k stolu. Vždy najskôr spravil malý krôčik, prinožil, obzrel sa doľava i doprava, znova krôčik, prísun, vľavo, vpravo. Nad stolom, kde opát Gavril s vráskou pretínajúcou mu čelo zlostne fŕkal penu z úst na papier trochu viac natiahol krk v snahe vidieť, čo predstaveného tak rozčúlilo. Posol pristúpil ešte o krok, takmer za chrbát opáta. Drzo sa natiahol, prehol v páse a nazrel do listu. Snáď chcel pomôcť hľadať odpovede na nevyslovené otázky nehatajúc svoju prílišnú čipernosť a službou nacvičené podlizovačstvo..

    Opát ešte raz zlostne zavrčal a zaklonil hlavu riadne dozadu. Oči mužov sa stretli. Posol uskočil ako opľutý.

    - Veď preto! – pomrvil sa opát na stoličke, pergamen si znovu roztiahol pred seba a čítal.

    „...sťa snúbenica jeho, o tej deve menom Belle stále točím, aby jasno bolo, tej, čo v sále stratu vedomia najskôr Jeho výsosti spôsobiť ráčila a potom odkydaná z kláštora ako smrad urýchlene bola bývala, tak deva tá, nože zopakujte si meno jej krstom prisúdené, no...no...hore vyššie nápoveda zeje...“

   Opát nabral vzduchu raz toľko ako inokedy a prv než ho stihol s nejakou tou drsnou modlitbou za spásu duše pátra Metodeja vypustiť, všimol si, že ten už neprovokuje a poriadne píše o tom, čo počuť chcel. Takmer.

   „...ako dohody rodičovských strán, čo  mne na posúdenie aj ako dôkaz ukázané boli, pečaťami, pravosť ich dokladajúcimi, dôkladne opatrené, čo svojím prísažným sľubom čistoty a pravdomluvnosti, prikázanie to neporušujúcim ani vo chvíľach núdznych, dosvedčiť môžem a mne zas brat Petar a jemu zas ja a obom nám matka predstavená Tartarugha Rowena a jej zas akási sestra ctihodná Perpetua a tej na oplátku matka predstavená zase, či iná, ktorákoľvek zo sestier tých tam prebývajúcich. A navyše dokument úplnej čerstvosti z pevnosti Il Pergo, v deň ten pred návštevou našou práve tiež doručený bol a sám hovorí, že deva táto, napoviem vám Belle zvaná, čo taký rozruch v spoločnosti pánskej, modliacej sa zaiste, bola bývala spôsobila, na miesto svojho určenia, teda do Temného hradu, Ilperko podľa písomností riadne zvaného, i v mapách kráľovstva krušovadského riadne zamaľovaného,  bola došla, rodinou urodzenou Rumpelstiltskinovskou patrične zvítaná bola a ďalšie kydy z listu, ktorými vašu velebnosť zaťažovať nemienim, bo dôležitejšie sa mi nezdajú ako to, že pár dní pred príchodom našim a toho listu o príchode tej devy, Belle zvanej, čo som ešte bol býval opomenul naznačiť, meno jej doteraz som asi nespomenul, nie skrývajúc ho pred vami, ani srandu si z vás robiac či trpezlivosť vašu pokúšajúc a vás osobne naťahujúc...“

    - Ja ho zastrelím! – vybuchol Gavril.

    Posol sa nedôverčivo obzrel okolo, komu to asi tak patrilo, ale vidiac, že je v miestnosti sám, stiahol sa o krok dozadu. Potom ešte o dva a nakoniec ustúpil, vzdávajúc sa dobrovoľne až k dverám a tam zostal nehybne stáť s dlaňami prilepenými studeným potom o ne.

    - Veď preto! -  pokyvkal spokojne opát hlavou a už sa venoval zas len správe zo Srevreny.

    „...ale z nepodstatnosti jeho, do chvíle tejto, keď samá najdôležitejšia podstata nášho vyslania vám mnou objasnená chce byť, teda pár dní pred týmto, čo opísať som ráčil a v prípade záujmu i osobne vám zverím doslovne ešte raz, či niekoľkokrát, podľa potreby vašej velebnosti, teda pred návštevou našou a listom z Il Pergo, bo i takto sa onem Temný hrad v mapách zaznačovať ráči, priamo z kláštornej budovy, kde oná udalosť s omdletím jeho výsosti Gregora II. sa stala, nejaká žena podivného, nejasného pôvodu, vraj škapa akási, koporost doslovne staroslovansky nazvaná, „smrllavá a učubraná“, to citáty jest, Boh jej odpusť toľkú nedôstojnosť a neúctu, pred ctihodné, vždy čistučké, voňavučké sestry Božie služobníčky, vyjsť si dovolila, sestry i starú bezzubú, doslova hnus vyvolávajúcu, vlastná všímavosť, i  ostrieľanú, bo vo vojnách niekoľkých zúčastniť sa ráčila, záhradníčku Teru vyľakať na smrť sa pokúsila, zrádnika jej iste prajúc, či iné diablom pripravené neduhy v zásobe mala. No Tera tá, teraz akcia nebezpečná príde, nadýchnuť i sadnúť si ráčte, do parády ju ráčila bola vzala, šatstvo z nej postŕhala a ju hoc brániacu sa, do kade ku košeliam strčila a vydrhla na rašpli, čo sa jej do kože zmestilo, či z kože dalo zdrhnúť, vydrhnúť, dodrhnúť, skrátka a dobre očistu takú pripraviť jej ráčila, že ani najhoršiemu nepriateľovi priať sa nedá, bo nebezpečenstvo vo vode skryté rôzne sa prejaviť môže a skazu nielen na človeka toho vode priveľmi holdujúceho  privolať môže, lež nákazu celej komunite prihonobiť ráči, čo Tera tá, rozumom vystrieľaným vo vojnách prežitých, vo svojej obmedzenosti podceniť ráčila. I vlasiská svinstvom dákym poleptané odkmasnúť jej ráčila, bo vraj nič iné sa s nimi robiť nedalo a takto očistenú z kade ju vytiahla, prežehnať sa musela i sestry s ňou, lebo v chudere už čistej a človeku sa podobajúcej Belle, devu už deň predtým do Il Pergo, Ilperko či rovno do Temného hradu, menujte si ho jak chcete,  odviatu spoznala a ľaknúc sa jej činila. A keď tejto chudáčke biednej, vydrhnutej kríž bol ukázaný, keď sama na nich neprestajne necudne a nebohabojne vykrikovala, že pochabé sú všetky jak tam stoja i ležia, bo niektoré povahy slabšie odkväcnúc do odpadnutia boli bývali, aj citovať by som bol ráčil slová jej,  ale som sa neodvážil, čo stvora tá, jazyk mi bráni vyriecť, že Božia, čo je vecou ešte spornou a  v štádiu vyšetrovania môjho, vtedy povybľakovala, no medzi štyrmi očami, či pri spovedi svätej rád vám odcitujem, bo je to povinnosť moja oboznámiť vás so všetkými detailami a nič nezamlčať, ona skričala sťa zmyslov zbavená a slovne, prezunkciu neviny opomenúc, dlabúc na to, že na hriešnika, ktorému nebola vina preukázaná a dokázaná, musíme hľadieť ako na nevinného, „bosorkou posadnutou“  bola ustanovená jednohlasne všetkými prítomnými i duchom neprítomnými, ruky na hlasovanie im zdvihnúc,  pre tento prípad vážny. Do cely bola daná a na rozsudok náš, k nej prizvaných, spravodlivý čaká tam. Lebo i také dôkazy proti nej svedčili, že šaty, čo z nej záhradníčka bez zubov, podľa kusých, len nedávno, informácií získaných, zo zdroja hodnoverného, fľandra vojenská, čo dávno takto ako Mária Magdaléna, zarábať si ráčila, no navzdory tejto svätici príklad z jej bohabojnosti a obráťkabátstva si nevzala, čoho sám som svedkom priamym, teda orgán môj ten... ten jej rečiam bezuzdným vulgárnym načúvajúci a podľa jazyka jej šikovného v... preslove riadnom, myslenom, odhadnúť som ráčil povolanie jej minulé, čo zhumpľovať nielen telo jej i dušu ráčilo bolo bývalo, a to už dobre dávno, to mi verte, teda šaty tie z nej strhnuté, nie mnou, nech sa báť nemusíte o čistotu moju, ani pátrom Petarom, hoci za neho by som ruku do ohňa nedal, bo tak kukal, tak kukal po nej prvýkrát ju uvidiac, no čo Vám budem rozprávať, no to Vám budem rozprávať...radšej,  ale nie z Tery, lež z osoby tej obvinenej boli, tie samé boli, v ktorých tú osudnú noc deva Belle, už som Vám ju predstaviť stihol, ak ste zabudli, ráčte sa vrátiť o pár riadkov dopredu, asi tak v strede listu, alebo skôr v druhej jeho tretine, niekde vľavo, myslím, som ten opis umiestnil, na sebe pri odchode z kláštora vtedy mala a navyše, čo rovnako dôležité i významné sa mi vidí, že zmizla stará mladá slúžka z kláštora, čo sotva sedemnásť rokov mala a chorá na debilitu bola a bosorka spomínaná z jej vraždy obvinená okamžite bola, veď čo iné s takou spraviť mohla, toto by bola možno poľahčujúca okolnosť, všakže, i z toho ďalšieho, ráčite si dúfam robiť podrobné poznámky kdesi vedľa na nejaký ten kúštik pergamenu, teda z tretieho bodu obžaloby už, čo znie: nepriateľov roje prilákané na kláštor ten Srevrenský, čo znivočiť život jeho výsosti Gregora II. chceli, bola privolala, v čom nečisté sily všetci zrieť videli a preto tiež osobu tú do žalára  vrhnúť navrhli, hoc žiadny sa v kláštore Srevrenskom nenachádza, predsa uväznená bola, čím, aby som pokračoval, kráľa zachránili, z kláštorných múrov vyviedli a nebezpečie tým zažehnali, nepriateľov ani len nezazrúc, čo iste zase tá osoba spôsobila čarami nejakými, zapíšte si, prosím, ale toto v tomto prípade nepodstatné sa mi vidí, ale vy ste si to škrtnúť nemuseli, škoda pergamenu a pera minutého,  a preto už nepokračujem momentálne  ďalej, aby ste sa na ďalšie správy nedočkavo tešiť mohli, bo ja Vám ich aj pošlem, ak Boh dá, to sľubujem, preto s pozdravom Bohu zdar a Gavrilovi zvlášť zostávam a Vám sa porúčam, Metodej, páter z Fortréz.“

    - Ty brďo ! – vydýchol si zmorený opát, konečne dočítajúc pergamen. Ešte raz si ho prebehol vysilenými očami a spokojne sa usmial.

    Neurobil by to, keby vedel, že v tú noc, keď obaja mnísi prišli do Srevrenského kláštora, v tú noc, keď ich matka predstavená uvítala a popriala im dobré spanie, v tú noc tajne, keď páter Petar upadol do hypnotického tranzu meditácie, v tú noc sa páter Metodej zakrádal do cely sestry Kervery, ktorá mu okrem iného rozpovedala všetko poporiadku, čo stihol svojmu predstavenému ešte v tú noc aj napísať.

    To Gavril, spokojný s doterajším priebehom vyšetrovania netušil. Mal dosť vlastných vrások na tvári a ešte viac na duši, ktoré musel skrývať, a s ktorými sa musel vo svedomí umárať. Páter Metodej bol dávno na vedľajšej koľaji voza.

    Vstal od mohutného dubového stola, prežehnal sa pred veľkým krížom so spasiteľom ešte stále zohyzdeným neodborným zásahom maliara a odšikoval unaveného posla späť na cestu do Srevreny, narýchlo naškriabuc zopár slov.

Domiceli, Fra Vargelico