RUMBELLE - Slepé korene 9. kapitola SKÚŠKA PRAVOSTI

Rumbelle 

6 séria

kapitola 9

Slepé  korene

...Skúška pravosti...

       Obrie krídla ich naposledy zahalili, kým sa postupne zmenšili a premenili na končatiny Maleficent, ledva lapajúcej po dychu.

  - Si ma nemusel zas hnať ako stepnú kozu! – posťažovala sa, šúchajúc si pozadie, ktoré cestou pobádal ostrohami z čižiem.

  - Zatvor tlamu a buď rada, že som nepoužil aj svoj jazdecký bičík! – odsunul ju nabok a vykročil k hradbám Corinho zámku.

  Ani jedna zo žien sa nepohla za ním. Mlčky sa na seba pozreli, potom na Rumpla, každá v hlave so svojimi konšpiračnými teóriami stretávajúcimi sa v jedinom spoločnom bode: muž pred nimi a jeho identita...

  Maleficent zdvihla kútik úst.

  - Aký požičaj, taký vráť...- zamrmlala a skôr ako sa Temný pán obzrel, aby ich popohnal na nedokončenej misii, vyslovila kúzelnú formulku, ktorá im vymenila podoby.

  - Tak pŕŕ...! - ozvala sa Maleficent s tváričkou Belly. – Síce som povedala, že radšej umriem, ale rozmyslela som si to. Chcem dohodu! Čo budem mať z toho, keď ti zachránim srdce? – stala si rozkročmo s rukami vbok.

  Chvíľu to rozdýchaval, kým sa s umelým úsmevom priblížil k na jeho vkus priveľmi odvážnej Kráske.

  - Daj mi do rúk to srdce a potom ti splním akékoľvek tvoje prianie, drahá! – snažil sa byť pokojný, hoci v jeho vnútri to už vrelo od nedočkavosti.

  - Platí! Po prvé si neprajem, aby tamtá bola svedkom toho, ako ti vraciam tvoje srdce! – ukázala dozadu na Bellu vo svojej  koži....- Ostatné si ešte musím rozmyslieť. – pošúchala si opäť zadok, ale hneď sa spamätala.

  - Počula si?! Zostaneš tu a budeš pripravená čakať, kým nezavelím, že sa vraciame! – poručil dračici. -  Splnené, môžeme ísť!... Nasleduj ma! – zavelil a vošiel cez hradby do vnútra hradu.

  Maleficent sa ešte obzrela a žmurkla na prekvapenú Bellu bezradne stojacu kúsok od múru. Jej čas ešte len príde, ale už teraz cítila nebezpečenstvo, ktoré podstupuje Maleficent. Musela sa však tváriť, že jej je všetko jedno...

   Prechádzali temnými chodbami, zneviditeľnení pred strážami. Až dolu v kobke rozsvietil niekoľko fakieľ zabodnutých v stene. V ich žiari sa týčila socha Koré. Strnulá, dokonalá s letmým úsmevom na perách.

  - Tak do toho, Kráska! Čakám...- natrčil Rumpel dlaň očakávajúc od nej zázrak.

  Zatvárila sa nechápavo.

  Pochopil. Oprel sa o sochu, prekrížil ruky na prsiach a stručne zhrnul svoju teóriu.

  - Moje srdce je tam vo vnútri. V tej sprepadenej hnusnej soche! Nejde von...To dokáže iba pravá láska! ...A ja viem, že ty ma tajne miluješ!... Takže ty, mi ho pekne-krásne z tej skaly vytiahneš a vrátiš mi ho!... Je moje! Len moje!... Patrí iba mne!... Nikomu inému! ...- rozohňoval sa čoraz väčšmi.

  Hľadela nepríčetne na Rumpla aj na sochu a zaktivizujúc posledné mozgové závity premýšľala, ako natiahnuť čas, aby Bella stihla vrátiť sa domov do zámku.

  Zašomrala v duchu zaklínadlo a prekvapenej Kráske vonku začali rásť krídla, chvost aj ostatné časti tvoriace skutočného draka.

  Už vedela, čo je jej úlohou. Vrátiť sa rýchle späť, prebudiť a priviesť sem skutočného Temného pána, kým nebude naozaj neskoro.

  - Vydrž Maleficent, prosím...- zašepkala a vzniesla sa k oblohe.

  - Na čo ešte čakáš? – hnevala sa Cora v podobe Rumpla na nič nerobiacu Maleficent v podobe Belly.

  - To nie je také jednoduché...Vieš, musíme vytvoriť tú pravú romantickú atmosféru...hudba, kvety, dobré jedlo a nápoje a...- skúšala vymýšľať...

  - A pusu na dobrú noc by si tak náhodou nechcela?!- strácala Cora trpezlivosť.

  - ...no, keď to musí byť...aj to prežijem...potom sa sústredím, trošku si zameditujem a psychicky sa pripravím...- vymýšľala ďalej márne ďobajúc do sochy prstom.

   Dobre vedela, že dnu k srdcu sa nedostane. – A to hlavné...- trklo jej. - ... musí byť polnoc! – napadla ju nakoniec spásonosná myšlienka, ako získať čas.

  Zavyla od zlosti...

domiceli