RUMBELLE - Slepé korene 10. kapitola FINÁLE SPUSTENÉ

Rumbelle 

6 séria

kapitola 10

Slepé  korene

...Finále spustené...

       Nemala čas vnímať ten pocit, že sa vznáša pomedzi oblaky, nemala čas si ho užívať. Pod tieňom jej dračieho tela sa zjavil zámok v opare noci. Svietilo iba jediné okienko... Do jeho spálne.

  Strmhlav sa spustila dolu, akoby ťahaná tým svetlom, šetriac každú drahocennú minútu, ale vôbec netušila, ako sa jej s týmto telom podarí vôbec pristáť. A kde vlastne. 

  Skúsila zamávať krídlami do protismeru a zastavila pohyb tesne pred otvorom okna. Natrčila dopredu laby a  ostrými pazúrmi sa zakvačila o parapetu, až zaprašťalo drevo.

  Od úľavy vyfúkla horúci dych smerom do izby. Plamene dohárajúce v kozube vyšľahli von a oblizli rímsu premeniac predmety na nej v mžiku na popol. Po chvíli sa stiahli, ale ostali po nich čierne čmuhy.

  Pretiahla hlavu pre ňu úzkym otvorom dnu a rozhliadla sa. Prekvapená ju neveriacky vrátila na vzduch a zas späť. Nechápala tomu, čo vidí.

  Sedel v strede svojej veľkej postele, skôr manželského lôžka, pohodlne opretý o kopu vánkúšov pritlačených o jej čelo, s nohami od seba skrčenými v kolenách a na nich opreté ruky s nervózne kmitajúcimi prstami. Pripomínal veľkého hladného pavúka čakajúceho na svoju korisť.

  - Dosť, že ideš! Vedel som, že spoliehať sa na teba bude riziko, ktoré sa mi nemusí oplatiť! – vyprskol namiesto pozdravu. – Kde je moja slúžka?! – pozrel úchytkom na dvere do spálne čakajúc, že každú chvíľku nimi vojde, možno už aj so srdcom v rukách. Čakal márne.

  Smutne pozerala na znudeného muža v strede izby a bolo jej ho zrazu ľúto. Bez srdca, bez priateľov, bez lásky...

  Zbadal, že sa na neho čudne díva. Okamžite sa zhmotnil tesne pri nej a zahľadel sa jej do očí.

  - Bella...- zašepkal prekvapený. – Fuj, vyzeráš príšerne...Prestáva sa mi to páčiť!... Vlastne prečo by si sa mi práve ty mala  páčiť?!...Počkať! – oči mu zažiarili. – Už mi je to jasné!  Podcenil som vás, drahé, ale vy...no, nič, nebudem zbytočne plytvať prachsprostými lichôtkami... Von s tým. Iste už vieš, kde Cora ukryla moje srdce...Bezmocnosť je príšerná! Vidím budúcnosť, môžem vidieť kohokoľvek, nech by bol kdekoľvek...ale na vlastné srdce si nedovidím! Aké smutné, priam tragické...– skríkol od jedu.

  Mlčky prikývla, ani si to neuvedomila. Nezaregistroval to.

  Vyšmátral zo skrine kryštálovú guľu a párkrát nad ňou prešiel dlaňou.

  - Teraz sa pekne pozrieme, kde je Maleficent...Tam bude skryté aj moje srdce...- prižmúril oči a čakal, kým sa dym v guli nerozplynie a nezjaví sa obraz, na ktorom mu tak záležalo.

  Potešil sa ako malé dieťa.

  - Geniálne!... Tá stará dračica sa hrá na naivnú Bellu, aby oklamala Coru!... Dobre vedela, že keby...do kobky?...To je kobka?...hej, hej, to bude kobka pod Coriným palácom...dobre vedela, že keby tam pošle teba, tak by moje srdce už bolo v háji!... Si tak príšerne, doslova nechutne dobrá...Ty by si ho tej dotieravej ženskej iste dala bez mihnutia oka...– s blenom na jazyku vyriekol posledné dehonestujúce slová. 

    Zaboleli. 
    Zabolelo, že stratil vieru v ňu.

   Tá hrozba však trvala. Jeho poklad bol stále v tele nehmotnej chladnej sochy a Cora v jeho podobe, čo si myslela, že keď ho uspí a vezme si ju, niečo s Bellou dosiahne, blízko pri ňom. Prepočítala sa. Prišiel na jej podlý plán skôr, ako s ním vôbec začala. Nikdy nehrala fér...S tým jediným mohol počítať. Mohol sa spoľahnúť, že sa ho pokúsi prekabátiť! Ale nie...nie, nie, nie!...On už dávno dozrel, na jej hlúpe detinské čachre-machre. Jeho, už tak ľahko nedostane...

  Všimla si, ako na ňu hľadí. Vypočítavo, chladne, s cieľom len použiť ju na svoj cieľ a...

  - Skončila si s tým fňukaním?! Je to trápne! Zvlášť, keď si v tejto podobe! ...Ovládaj sa! – skonštatoval znechutene. – Je čas vrátiť sa na miesto činu a dokončiť tvoju úlohu. Vysadám, drahá, dávaj pozor, aby si ma nestratila! – luskol a už sedel na jej chrbte s prstami drsne zaťatými  do kože jej krku.

  ...“len aby si ma ty nestratil...“ pomyslela si, nevediac, že vie čítať aj dračie myšlienky a ani nemusí hľadieť do očí obete.

  Ale nezaujímalo ho to...

  Srdce! Chce späť to, čo je jeho! Na ničom a na nikom mu nezáleží. Teraz už vie, kde je a späť ho dostane. Za akúkoľvek cenu!...

domiceli