...OUAT...
voľné pokračovanie fanfiku
Obchodné tajomstvá
JADIERKY II.
17. kapitola
Taktika...
V.
Konáre stromov sa začali prudšie ohýbať
do strán, rozviaty sypký sneh, čo na nich nestihol primrznúť, kopíroval ich
smer. Všetko v pravidelných intervaloch, zakaždým, keď pohla krídlami.
S nohami dopredu chystala sa pristáť.
Stál radšej na zemi, vo vržďavom snehu
a tíšil vyplašeného podupkávajúceho koňa, pevne ho držiac za opraty.
Rozryla pásy na kosť zmrznutej hliny, ľahko
ako zmäknuté maslo, vytrhala ostňami na pätách zopár kríkov, kým dobrzdila len
pár krokov od neho. Oboma trhlo. Znechutene sa zadívala na špinu
v paznechtoch a pokúšala sa ju vytriasť.
- Môžeš, láskavo už prestať jančiť, drahá?! –
vynoril sa spoza koňa a z chochola vytriasal trsy trávy, olepené
snehom, čo ho práve zasiahli aj s tvrdou hlinovou spŕškou. – Nepreháňaš ?!
Mám taký pocit, že ti to celé prerastá cez hlavu.- frčkami naprával prekrútené
drôtené slučky na staromódnom brnení.
Neskutočne chladilo. Mal pocit, že mu primŕza
aj so spodnými košeľami o chlpy na tele.
Až teraz si všimol, že tie hnedasté škvrny
nie sú hrdza, ale zaschnutá krv bývalého majiteľa. S odporom odtiahol
prsty.
Zadívala sa vyvrátenými očami hore do neba,
čo ju to akože prerastá, veď je nastatnejším drakom široko-ďaleko, ale
pochopila po hodnej chvíli, že to bol zas asi jeden z jeho slovných
zvratov, ktorými ju škodoradostne
ponižoval. A s akou radosťou.
Všimol si jej rozpaky, odfúkol znudene
a stal si s rukami vbok a nohami od seba.
- Nevieš-nerieš! Začni radšej z iného
súdka! – povzbudzoval ju okomentovať situáciu u nej doma.
- ...máš so sebou
sudy s chlastom? Bude oslava? Mecheche? Rozparádime to?...- dupkala
nadšene, až si dedinčania z chalúp neďaleko objímali hrnce po policiach,
čo začali tancovať a triasť sa, nesprávne interpretujúc jeho návnadu.
Strácal
trpezlivosť, ale radšej jej to nepovedal, iste by ju so svojím miniatúrnym
mdlým mozočkom začala okolo seba hľadať. Len rukou ukázal za seba, na hradby
jej pevnosti.
Zadívala sa rovnakým smerom a spokojne
prikývla.
- Už je na nádvorí, práve si obzerá
veľavravné exponáty roztrhaných odvážlivcov, čo sa akože opovážili prekročiť
brány mojej nedobytnej kamennej sluje....Ale... máš dúfam pripravený nejaký
záložný scenár útoku na hradby?!... Zasekla sa mi totiž mreža, zostal
v nej zadretý jeden zo zbrojnošov kráľa Artuša...tadiaľ sa nedostaneš...-
pozrela na neho zboku a stiahla hlavu, poskŕčajúc krk.
- Si sa s koňom zrazila, drahá?! –
zamračil sa.
- Kdeže! Brzdiť viem náhodou lepšie, ako
pristávať...- natiahla nežne hlavu k žrebcovým nozdrám, čakajúc od neho
pádne uznanie, ale ten padol na zadok a vykotilo ho nabok, len všetky
štyri nohy naposledy zúfalo zakopali v povetrí, kým definitívne stuhli.
Sklamaná
pozrela na jeho mrcinu a zažmurkala. Žiaľ, už raňajkovala. Lahôdky
z cintorína boli náležite odležané...neodolala.
- Nóooo pekne... ako vidím, čím ďalej, tým
lepšie! – zahľadel sa na paseku s jeho teraz už studenokrvným tátošom
a sňal si helmu.
- ...a čím bližšie, tým horšie...-
zakontrovala mu, uvidiac rozstrapatené chumáče vlasov vydolovaných spod
prilbice. – Daj si tú oštaru radšej späť na hlavu, s týmto ksichtom nám ju
len vyplašíš a zvolí si dobrovoľne zaradenie do môjho jedálneho lístka pred
záchranou takýmto monštrom, si píš... Buď tajomným neznámym rytierom
z nedohľadnej diaľky...- prižmúrila zasnene oči, akoby sama bola
princeznou a čakal ju osud vyslobodenej Krásky...
Schytala do nosa oštepom. To ju prebralo.
Vyfúkla ho prudko, až sa zaboril do zeme, že ani piaď z neho netrčala.
Pochopila.
- Dobre, dobre, idem, idem...čakám ťa na
nádvorí. Skús to cez strážnu vežu z juhu, mala by tam byť diera od delovej
gule za agačinou, ja zatiaľ rozmetiem tie zvyšky žrádla a podpálim čo
to...to vieš, špeciálne efekty ako kulisy musia byť...dúfam, že mi straty
nahradíš! Tak pá...už sa teším! Dávno sme spolu nehrali takéto divadielko...A
nezabudni! Nijaká mágia! – otočila sa ešte dlhým krkom späť a párkrát
kmitla a buchla o zem chvostom. Dedina prišla o keramiku...
Mal čo robiť, aby to ustál a neporúčal sa
k zemi.
- ...a nech to celé hlavne dlho netrvá!
– zreval nadôvažok. - Nemám najmenšiu chuť sa zapotiť! Žiadne naťahovanie
a strečkovanie! ...a tvár sa nakoniec vierohodne mŕtvo, lebo ťa fakt
zabijem !...- odporúčal vzduchu, lebo Maleficent už bola vysoko a pokúšal
sa pritom spod zdochliny koňa vydolovať svoju zbroj.
Vzdal to. Vzal si iba luk, tulec so šípmi
a krátky meč. Na tú komédiu to bude stačiť. To musí stačiť...
Znechutene kývajúc hlavou záporne do strán
vykročil. Nech už to má za sebou...Musel byť dobre zliaty, že sa na to
vôbec dal...
domiceli
aká kanibalská časť :) krásna :)
OdpovedaťOdstrániť