...OUAT...
voľné pokračovanie fanfiku
Obchodné tajomstvá
JADIERKY
9. kapitola
Firmitate...
Prestal, až keď z kolovrátka nezostal
celý ani jediný kolík na spojniciach. Sťažka dychčal s prstami zaborenými
v mosadznom svietniku, s ktorým obchádzal miestnosti hradu a ktorý mu teraz slúžil ako mučiaci prostriedok na nástroj,
ktorý už nikdy v živote nechcel vidieť, nieto sa ho dotknúť! Už nikdy.
Nikdy nebude pracovať! Teraz je pán! ...Páni nepracujú...vlhké pery sa mu
triasli od hnevu, ale oči ostražito behali po miestnosti.
To nemôže byť len tak. Toto tu musel niekto
na neho narafičiť...Niekto, kto ho priveľmi dobre pozná. Kto vie, kým
bol...predtým. Predtým, než sa stal pánom...
Opakoval si odznova, presviedčal sa o tom, ale strácal istotu, že
hrad, ktorý si privlastnil, patrí naozaj jemu....že tu nie je len návnadou, korisťou
či väzňom niekoho mocnejšieho.
Chopil sa oboma rukami nohy svietnika, prehol
dozadu a z celej sily ho šmaril o náprotivnú stenu, že ani hrubý
gobelín nezabránil omietke, aby sa v odlúpnutých škrupinách nezosypala na
dlážku v celých kusoch.
- Tak, kde si?! Ukáž sa mi konečne! ...-
prešiel dva kroky vpred a pocítiac pod nohami triesky kolovrátku, zohol sa k jednému
z väčších kusov dreva a vytasil ho na obranu.
Pred kým, ale ?...
Všade bolo absolútne ticho. Nedoliehal sem
ani náznak zvuku zvonka či z iných častí pevnosti. Bolo to jasné. Bol tu
sám...
Poťažkal bývalú súčasť kolovratu
a prešiel nad ňou druhou rukou. Iba tak, z náhle pocítenej nostalgie.
Pocítil zrazu tŕpnutie v prstoch
a z kusa dreva začali akoby vyrastať ostatné jeho časti. Niektoré
odskakovali i z podlahy a lepili sa k nemu, niektoré modelovali
sa mu pred očami nanovo tak rýchlo, že sa nestačil ani preľaknúť.
Presne na tom istom mieste, kde ho našiel pred chvíľou, keď
otvoril dvere tejto miestnosti, presne taký istý, ako ho poznal z väčšiny
svojho biedneho života, stál pred ním v celej svojej kráse, ako jediný kus
nábytku v tejto izbe, masívny kvalitný kolovrátok, pripravený už len na
to, aby si k nemu zasadol a rozkrútil ružicu.
On však stál ako zmeravený. Zázrak, čo sa mu
práve odohral pred očami, ho šokoval a privádzal o posledné zvyšky
rozumu, čo mu ešte zostali.Toto miesto bolo viac ako tajomné...nebezpečné...
- Som stratený...- zamrmlal si popod nos.
- Práve naopak, drahý!...- ozvalo sa prakticky
odnikiaľ. - Si zachránený! Až teraz si
konečne pánom!... Pravým pánom! Máš
moc!...A tá moc bude rásť!...Tak to je dané! Tak to bude!...- zapišťalo mu
rovno pri uchu.
- Kto si ?!...Kde si?! ...- otáčal sa
bezradne okolo seba a ťažko zabraňoval triaške, čo sa ho zmocňovala.
- Na tom nezáleží...To ťa nemusí
zaujímať...len mi dôveruj... – zašepkalo ticho, naozaj dôverne.
- Nie! Nie! Nie, nie, nie!... Nikomu na tomto
svete už viac nebudem dôverovať! Nikomu! Počuješ?!...- zvrieskol na pokraji
šialenstva z neistoty.
Ozval sa rehot. Jeho vlastný smiech znásobený
ozvenou prázdnej izby.
- Zmizni! A nikdy viac sa nevracaj!
...Počuješ ma?!...- osopil sa zrazu na hlas a ani netušil, kde na to vzal
odvahu.
- To nebude také jednoduché, drahý. Ale môžem
stíchnuť, keď si nepraješ ma počúvať...Ak si to praješ, ovšem...si „nepriať“...Ty
si môžeš priať čokoľvek. Vskutku čokoľvek...A...- na chvíľu zmĺkol, kým
pokračoval. - ...a ak ti smiem poradiť, správaj sa konečne ako pán...ako pravý
pán! Po prvé: nauč sa čítať a písať. Budeš to potrebovať... Páni totiž
uzatvárajú dohody. Aj ty budeš...A...- opäť dramatická pauza. - ...a vráť sa k pradeniu.
Môže sa ti zísť...-
- Mlč! Nikdy už nebudem pracovať! ...- odporoval.
- ...to nebude práca. To bude zábava, ver mi.
Dôveruj mi...dôvera...- nedopovedal.
- Nie! -
Okno na miestnosti sa otvorilo a nehmotný
obláčik bielej pary stratil sa na obzore...
...a izbou sa rozľahol súhlasný
chrapčavý rehot.
„Nesklamal si ma“...pomyslel si hlas.
Opierala sa o jej rameno. S hlavou
smutnou, viečkami zatvorenými, ale opierala sa.
Opierala sa o ňu s dôverou.
Dôvera.
Firmitate.
domiceli
neviem síce kto alebo čo je ten hlas, hútam nad tým. že to je niečo z Rumpla... buĎ svedomie alebo niečo také... alebo že to je ten... bývalý temný pán, na meno si teraz nespomeniem.... no ale podstatné je, že sa mi nepáči keď používa to drahý... to je Rumplov výraz... samozrejme ak by to bola jedna z tých prvých možností tak to nevadí... :)
OdpovedaťOdstrániťHútaš dobre, náročky som použila ten výraz "drahý", aby bolo jasné, že to Rumplov hlas je...je to niečo ako schizofrenická-rozdvojená osobnosť...skrátka Rumpel z budúcnosti, akoby sa prihováral Rumplovi z minulosti, aby ho správne usmernil a robil to, čo má a stal sa Temným pánom...takže je pravda aj to, že je to jeho vlastný vnútorný hlas, svedomie...skrátka sa baví sám so sebou, ale ešte o tom netuší...je trochu šialený...a trochu geniálny...skrátka iný ako my...:-)
Odstrániť