OUAT - JADIERKY 8. kapitola MODERATIONEM

...OUAT...

voľné pokračovanie fanfiku

Obchodné tajomstvá

JADIERKY

8. kapitola

Moderationem...

     Zúrivo prehadzoval zvršky nájdené v ďalšej z mnohých  truhlíc. Stále sa mu zdalo, že v nej bude niečo lepšie, krajšie, kvalitnejšie. Pohrdol kožou i kožušinami, nerozoznal hodváb od zamatu, všetko elegantné zdalo sa mu nudné, sporo farebné, nezáživné. Hľadal niečo, v čom by na prvý pohľad vynikol. Zažiaril, vzbudil okamžitú pozornosť.

  Sadol si na kopec navyhadzovaných vecí, ako do hniezda a začal sa v nich opäť mrviť. Mnohým neuškodil ani čas a pevné okované truhlice zabránili vstupu hlodavcov, sušené bylinky zas plesni a zápachu. Bolo to vskutku bohatstvo dedené z otcov na synov. Možno košele trochu pošli s prúdom neúprosného času a zožltli, možno čipky žadonili po rukách práčok a sile bielidla i škrobu, čo by im vrátili zašlú slávu, ale on jakživ nevidel toľkú nádheru.

  Do ťarbavých prstov bral masívne kovové gombíky jeden za druhým zdobené tu filigránskym ornamentom, tam zas gravírovaním a bol by ich najradšej poodtŕhal a poprišíval na jeden jediný plášť, aby všetci videli, koľko ich má.

  Prevalil sa spokojne na chrbát, rozviazal jedno z vrecúšok so sušenými bylinami, čo mu zavržďalo pod pažou a nasypal si obsah rovno do tváre. 

  Predstavoval si, že je v teplom letnom sene, uloženom hore pod strechou,  ako kedysi za mlada, keď v neskorej noci, dokončiac si svoju prácu pradiara, mohol tam vyliezť a zaboriť sa do prchavej ilúzie letnej lúky a snívať o krásnej susedovej pomocnici Milah...

  Spomalene sa posadil, námatkovo vybral jeden z plášťov a skúšal si ho položiť na plecia. Bol ťažký. Bol teplý. A bol mu veľký. Veľmi veľký. Bývalý majiteľ musel byť obor, preblesklo mu hlavou. S ťažkosťou sa postavil a skúsil sa narovnať.

  Zrazu  uskočil ako obarený pes.

  Na náprotivnej stene viselo mierne nahnuté masívne zrkadlo v hrubom vyrezávanom ráme. Videl v ňom akéhosi človeka. 

  Zľakol sa vlastného obrazu.

  Nikdy sa nevidel v zrkadle, iba ak tak v hladine vody, aj to nie dobre, lebo polodlhé vlasy, čo nosieval, zakryli mu vždy výhľad. Tu si hľadel rovno do očí, na ostrý nos, tenké pery, prúdy polomastných polepených vlasov, na pár miestach už pochlpených, darmo si ich pritískal k hlave. Sinavá pleť plná rozmazaných šmúh a škvŕn pýtala vodu a v záhyboch vrások hromadil sa prach polepený potom.

  Ostražito sa blížil k obrazu a mračil čelo. Pokus o úsmev to ešte zhoršil. Cintorín zubov vytasil do obrazu tupé zhrdzavené kríže, o ktoré sa nikdy nikto nestaral.

   Bol škaredý. Bol škaredší, ako si kedy vôbec predstavoval. Nenašiel na sebe peknú jedinú črtu, jediný detail...Iba...ten plášť! Nádherný plášť, podšitý viacfarebnou mäkkou kožušinou s veľkým límcom a zapínaním na pracku v tvare mýtického zvera s roztvorenou tlamou, v ktorej sa strácalo nákončie zapínania. Ten plášť bol krásny. Prekrásny. Nádherný! Prenádherný...! Najkrajší na celom svete! A bol jeho!Len jeho!...

 Pyšne sa vypol.

  Na komnate buchla okenica.

  ...akoby na rozlúčku.

  Okná ho nezaujímali. Vykročil opäť von, na chodbu, odhaliť tajomstvá ďalších komnát...Potom ich aj popočíta... Raz. Keď bude viac času...

   Koľko len ich je...

   Koľko len ich je?! 

   A všetky sú jeho?!... 

   Všetky sú jeho !...

  Pozerala na seba v zrkadle, kým ju dosť nešikovná slúžka neobratne zošnurovávala do korzetu. Mykala jej útlym telom do strán, mrmlúc dlhým šnúram žalmy o vlastnej smrti a bohapusté nadávky na adresu služby. Jej čepiec odrážal sa v zrkadle raz na jednej, raz na druhej strane.

  Po úpornom boji s poslednou slučkou dala sa do zaväzovania zvyšku točených ozdobných šnúr na boku, aby sa jej dnešné ranné veľdielo nebodaj nerozpadlo a predčasne nerozšnurovalo a ona nemusela nanovo zaťahovať každý centimeter.

  Bella naklonila hlavu trochu doboku. Z tejto strany to vyzeralo, že za ňou stojí ktosi vysoký, robustný...možno jej nápadník. Hoci to bol len končitý čepiec, spod ktorého trčali slúžke vypadnuté pramene, ona videla helmu rytiera...Už-už jej dával svoje dlane na štíhly pás, aby si ju pritiahol a letmo pobozkal na líce. Prižmúrila oči a zasnívala sa.

  Práve ho vyslobodila spod strašnej kliatby, ktorú na neho ktosi uvalil, a on sa ešte ostýcha poďakovať sa jej a pritom sa do nej zaľúbil na prvý pohľad...a ona do neho, lebo je krásny, statný...skrátka princ, ako má byť. Vysoký, štíhly, silný, svalnatý, pleť má bielu a hladkú, oči asi modré, pery plné, vlasy mäkké...mladé telo ohybné a pružné, dlane nežné...bozky jemné...a  netrmáca ňou ako s nepoddajnou kozou v maštali, ktorá sa nechce pohnúť do svojho kúta...

  - Slečinka nám zaspali?...- drmala ňou slúžka. - Budú si ešte voľačo želať, alebo môžem ísť konečne po svojom?!... Šak som sa už neska dosť namordovala s ich garderóbou, ale keď pán otiec na tom trvajú, čože ja úbohá s tým môžem?!...už by mi mohli dať pokoj... – rozvrhla si spotená svoj ďalší denný režim, kývla nad zasnívanou Kráskou rukou a ťarbavo, akoby bola skutočne narobená, ťažkopádne odkráčala z komnaty.

 V tom momente Bella povolila starostlivo zviazané šnúry, strhla hodvábne šaty, vytiahla z truhlice obyčajné, rýchlo sa do nich navliekla, prehodila cez plecia plášť, hlavu schovala pod kapucňu, aby ľahšie unikla strážam a zmizla zadným východom z izby i z hradu...

  Von...do prírody...kdesi na lúku...preč z tesných šiat...tesných múrov...Nadýchať sa slobody.

  Pomyselnej slobody...

domiceli