OUAT - JADIERKY 5. kapitola ĎALŠIE A ĎALŠIE

 ...OUAT...

voľné pokračovanie fanfiku

Obchodné tajomstvá

JADIERKY

5. kapitola

Ďalšie a ďalšie...

  Prebral ho smiech. Šialený, polovzlykajúci, zadŕhajúci sa, rozkmitaný v celej škále tých najnepríjemnejších tónov, raz z prameňa, hneď zas z ústia durovej stupnice, nekoordinovaný, disharmonický. Vrážajúci do uší ozvenou z viacerých miest súčasne.

  A niet sa pred ním kde skryť, ako sa obrániť...ako ho zastaviť.

  Najhoršie bolo poznanie, že vychádza z jeho vlastných úst.

  Po chvíli ho začal dopĺňať hlas...

  - Dokedy tu chceš ešte skapíňať a oplakávať svoju Nevinnosť?! Nezdá sa ti, že je čas zbaviť sa ďalšej príťaže?!..Konečne prijať fakt, že si vrah!...Je jedno či deň, týždeň, roky...celé desaťročia...Si vrah! Vybavená vec...nedá sa to vrátiť...Ale dá sa s tým žiť!...- spišťalo.

  Posledná veta ho skôr vydesila, ako potešila.

 - No, prosím, vedel som, že nesklameš! Pozeraj ...! No, tak pozeraj sa do svojho vnútra! Vidíš ju?! Už balí kufre, už sa skladá, už odtŕha...už ti jakživ nebude zavadzať! Nie je to úžasný pocit?! ...a oni sú dokonca dve! Pá,pá,pá Viera a Nádej...zmiznite dočerta! Prášte kade ľahšie! Vypadnite konečne, nech je už od vás pokoj!...- opäť šialený rehot.

  Zastavil ho. Zmeravel. Zviechal sa zo zeme a pátral v tme, odkiaľ prichádza onen krutý tajomný hlas.

  - Kto si?... Čo odo mňa chceš?! – prekrížil obranne ruky na hrudi a snažil sa v tej nepreniknuteľnej tme vidieť aspoň náznak svojho nepriateľa. Márne.

 Zostalo ticho.

  Mal chuť sa rozvzlykať, ale nenašiel už silu. A zrazu mal pocit, že aj tá chuť bola len ilúziou. Prečo by plakal? Načo nariekal nad vlastným osudom?! Zvolil si ho dobrovoľne...Síce vo chvíli absolútneho zúfalstva, nervového vypätia, ale dobrovoľne...Nikto mu neprikázal vytasiť dýku...Nikto mu nedržal ruku, keď zatnutá do rúčky posúvala sa smerom k Zosovej hrudi strácajúc v nej svoju čepeľ.

  Hruď. Pocítil akési zovretie a pnutie a pochopil, že ho opúšťa ďalšia...Pokánie.

  Mal ho vôbec niekedy vo svojom srdci?...

  Zamračil sa.

  Prsty na rukách sa mu prudko roztvorili, skrčili  a víťazoslávne vystrelili do prázdna.

  - Pochopil si? ...Si konečne voľný! Slobodný! Sám sebe pánom! ...Teba nebudú zväzovať nijaké konvencie, príkazy, zákazy a morálne hodnoty...Ty si pánom...pánom samého seba! – pridal sa k jeho malej oslave aj hlas...

  S vypätím síl sa pozviechal a opatrne vykročil. Potom ráznejšie, každým krokom sebavedomejšie a pyšnejšie.

  Vykročil a ani si nevšimol, že za ním zostávajú úbohé pošliapané kôpky nehmotných duší, ktoré ho doteraz pokojne a svedomito opatrovali a viedli po cestách života nič za to nežiadajúc...

  Vykročil a ani si nevšimol, že dvere sú otvorené, že kobka nie je jeho väzením, len útočiskom po tom čine...

  Vykročil, ale nevedel ešte, kam ide...kam pôjde.

domiceli