OUAT - JADIERKY 3. kapitola VRSTVY...

...OUAT...

voľné pokračovanie fanfiku

Obchodné tajomstvá

JADIERKY

3. kapitola

Vrstvy...

     Deň odvracal tvár a tlačil ju za rukávy mrakov. Vzdúvali sa jeho ostrými črtami, prelínali, nezmestiac sa už do studeným dažďom nasiaknutej kože. Ich v kvapkách zhmotnené jedy prskali jej na okno i podobločnicu v rôznych smeroch a nedovoľovali pohľadu vidieť ani na krok.

  Aj tak nebolo na čo pozerať. Inokedy o takomto čase, chystali sa muži na postriežku, niekedy prišli povozy z diaľky s nákladom cudzokrajných potravín, pochutín a nápojov, prípadne bol deň veľkého prania a nádvorie obelelo kusmi plátna bláznivo poletujúceho v prievane medzi bránami a naháňaného rozbláznenými červenými slúžtičkami, čo sa nechávali, naoko zneviditeľnené oblapávať dotieravými, drzými povaľačmi a nádenníkmi, najímanými na špinavé roboty, do ktorých sa rozmaznaným miestnym už nechcelo. Striedali sa tu pričasto a odchádzali priskoro, veriac, že aj na ďalšom panskom dvore budú vešať prádlo s pridanou hodnotou...

  Aj v komnate bolo ponuro. Slúžky zas zabudli priniesť drevo na kúrenie a služba sa im odnesením nedotknutej večere už skončila.

  Trela si ramená v pritenkej košieľke a hľadala medzery v šľahoch vody po okne. Sklá sa menili na mliečno biele neustálym dorážaním rozbesneného živlu a jedna z tabiel dokonca obelela ešte viac.

  

  V okne sa rozsvietilo. Zablyslo sa. Všetky pohľady na okamih ustrnuli, ako pred starodávnym fotografom očakávajúc vyletenie onoho sľubovaného vtáčka. Ozvalo sa tlmené zahrmotanie a potom bolo počuť ticho. Absolútne ticho.

  - Jadielka! – vykríkla Peu a vymrštila prštek smerom k oknu. Náhle sa zamračila a  sklamane stiahla prst pod pazuchu. –  ...len splostá lampa!  – uzavrela.

  - Peu! – otočila sa k nej vážne Bella s výčitkou. – To nie je pekné, takto sa vyjadrovať...Rozosmutnila si ďalšiu Jadierku, zlatko. Čo ak sa teraz uplače, uzúfa k ...- zdráhala sa použiť slovo „smrť“...a predsa jej nič, čím by ho nahradila, neprichádzalo na um.

  S nádejou pozrela na muža s nepohodlne opretou hlavou o protiľahlé čelo postele a zahľadeného do mäkkého svetla pouličného osvetlenia, čo pred malou chvíľkou nakuklo k nim do spálne.

  Na okamih sa rozblikali aj žiarovky v lustri, ale nápor odberateľov bol asi priveľký, po pár sekundách sa izba i mesto opäť ponorili do tmy. Iba slabnúce svetlo sviečky plnilo si pokorne svoju povinnosť.

  Zachytil jej pohľad a dešifroval si ho po svojom.

  -  Dnes bude lepšie s elektrinou nešpekulovať... Ide sa spať, drahé moje. Nič lepšie sa v tejto tme veru robiť nedá... – zavelil, ale nenápadne pozeral na svoju polovičku, či pochopila správne jeho narážku a malé zavádzajúce klamstvo.

  Ľútostivo sa usmiala, ukazováky namierila smerom do lona pod paplónom, skrčila nos, smutne sa pousmiala, zdvihnúc a zas spustiac plecia.

  Pochopil jej divadielko. Dáma v lóži s kyticou červených kamélií, dnes a najbližších pár dní, bude z predstavenia odchádzať sama...

  - Zase?! – neodpustil si komentár, prekrútiac oči.

  - Presne tak... Zase pliletí ďalšia Jadielka, ktolá bude potlebovať pomoc plinceznej. – naskočila na jeho slovný vlak Peu a čakala, že matka konečne prezradí, ktorá z Jadierok si dnes našla k nej cestu.

  Priložila dlaň na obelené sklo, na ktoré jediné  vonku prestali dopadať bičujúce kvapky.

  Ešte chvíľu váhala, ale zvedavosť ju premohla.

  To nemôže byť kus bielizne, čo slúžky nestihli zvesiť a včas skryť pred dažďom. Sem hore do veže by nedoletel...to nie je ani hrdlička, z holubníka zo záhrady, čo v búrke zablúdila a z posledných síl búcha krídlami do okien, kde vždy našla útočisko a niečo do zobáčika.

  Zalomcovala masívnou kovovou kľučkou.

  Prudký závan nárazového vetra ešte zmohutneného rohom, kde sa márne točil a hľadal skuliny na zakotvenie, prehol ju v útlom páse, prilepil odev o telo a vlasy rozposlal do útrob izby v rôznych smeroch, až musela prižmúriť oči, aby jej ostrými šľahmi nepopísali očné bielka.

  Ledva sa pridŕžajúc okeníc, kymácala sa na strany a skúšala pristúpiť bližšie k vonkajšej strane okna,  kde zazrela prilepený malý biely obláčik.

  Ten, zraziac sa s tichom v izbe, pomaličky sa zosúval zo skla, chvíľu akoby plával v povetrí, kým úplne nehlučne dopadol dolu na zem, ako jemná, priesvitná hodvábna šatka.

  Rýchlo pribuchla okenice a ledva sa jej podarilo otočiť zámkou, aby sa neotvorili.

  Ustúpila o krok a zvedavo si obzerala zvláštnu kôpku pod nohami.

  To nebola látka a nebola vôbec mokrá, napriek tomu, že vonku sa čerti ženili. Dvíhala sa a klesala, akoby ju rušil aj Kráskin dych, akoby sama dýchala...

  ...ešte dýchala.

domiceli