...OUAT...
voľné pokračovanie fanfiku
Obchodné tajomstvá
JADIERKY
2. kapitola
Kvapky...
S mnohonásobnou ozvenou dorážali
masívne kvapky do slizkého podložia. Vždy bolestivo zaduneli a rozprskli
svoje krehké telá do všetkých strán a hlavne kúsok hore, v poslednej
agónii, bezmocnej snahe zachytiť svojím lesklým povrchom ešte slobodu,
kým skončia v neurčitom slize.
Ten sa tu miešal z neustále presakujúcej
vody zhora a z tekutín, ktoré vyrábal čas zo zvyškov zdochlín po
kútoch. Vzduch bol ťažký, vlhký a neuveriteľne páchol. Nebolo hodné
predstavovať si čím všetkým, mnohé plesne a huby ešte nemali ani svoje
mená, hoci ich telá sa tu rozťahovali dlhé roky, ako doma. S každým, čo
i len nepatrným pohybom vrazil do nosa ostrý zápach z ktorejkoľvek
strany. Na každej piadi iný, na každej horší a otravnejší odsudzujúc živé
bytosti do mdlôb.
Bol ešte vôbec živou bytosťou?!
Spomalene nadvihol hlavu a bačorina,
v ktorej dosiaľ lícom ležal, stiekla mu dolu krkom kdesi do podradného plátna košele, dávno navyše zhrubnutej potom a špinou.
Pokúsil sa zaprieť sa o dlaň, ale
doráňaná predchádzajúcim súbojom, triasla sa mu a odmietala slúžiť. Skúsil
to aj s druhou. S oboma naraz. Tlak medzi lopatkami a bodavá bolesť
so zápalom bojujúcich kĺbov vrátili ho späť do bahna, aj keď hrabal bosými
nohami a hľadal po hmate akýkoľvek kus kameňa, o ktorý by sa zaprel
a pomohol si.
Telo mu vypovedalo poslušnosť a rozum si
už balil kapsy...
Kdesi nad hlavou a po chvíli čoraz
bližšie a bližšie z pravej strany, kde tušil dvere, sa ozvalo tupé dunenie.
Snáď niekto prichádzal.
Neprichádzal. Dvere síce zalomozili,
zahrmotali, čo sa do nich niekto či niečo zaprelo, ale zostali pevne privreté.
A predsa tu niekto bol. Prižmúrené oči pomohli mu identifikovať čiesi
našľapovanie, ťažké topánky zabárajúce sa do výkalov a špiny okolo neho.
Ale v diere bola tma. Tma, ktorá
neodrážala rozmery, neprezrádzala veľkosť a nedovolila ani len odhadnúť,
čo vlastne ukrýva. Pravdepodobne podzemie nejakej pevnosti. Možno
jaskyňu...možno provizórny úkryt dávnych lovcov vyhĺbený v zemi. Netušil.
Bola tma.
Strávil tu už toľko dní, pravdepodobne aj
týždňov a stále nevedel, kde je a čo od neho chcú...Kto od neho čo
chce.
Doteraz sa aspoň bál. O svoj holý život.
Doteraz aspoň túžil prežiť a veril, že sa mu to podarí. Doteraz sa
nepoddával.
Dnes si už nebol istý. Telo dosluhovalo, od
hladu a smädu strácal vedomie čoraz častejšie, bolesť mu vyrážala cez
skľavené ruky i od temnoty poloslepé oči zase len do tmy, do temnoty, do
totálneho úpadku tela i ducha.
Prestával veriť, dúfať, prestával sa báť.
Dievčatká jedna cez druhú výskali a ich
prvotné prekvapenie z tmy vystriedali postupne bláznivé, zvláštne
odartikulované výkriky, čoraz intenzívnejšie, ale veselšie, doplnené skákaním
po posteli, že obaja mali čo robiť, aby v tme ustrážili ich telíčka pred
pádom kdesi na podlahu.
Prenechal jej ochrannú funkciu a skúšal
popamäti šmátrať po útrobách zásuvky nočného stolíka, už len tušiac, že kedysi
tam niekde boli sviečky a možno aj zápalky.
Škrtol prvou z nich a deti zmrzli
v znehybnení, nadšené tancujúcim plamienkom na konci drevenej paličky, čo
pomaly zosadal na miniatúrny knôt skoro vyhoreného torza sviečky.
Za ňou sa objavil jeho úsmev.
- Tak, ktorá pôjde so mnou nahodiť poistky
dolu do haly? – vyhodil do prítmia izby ponuku.
Dievčatká zmizli mame na chrbtom, pridržiac
ju za ramená všetkými štyrmi rukami, aby to nechcela byť práve ona.
Odpoveď predpokladal, tak sa s trasúcou
sviečkou zosúval z postele sám,
pátrajúc v hlbinách pod ňou po papučiach.
- Peu sa páči svetielko. Aj Jadielkam by sa
páčilo. Pludké nemajú ladi. – ukázala kdesi dohora na lampu, mysliac úsporné
žiarivky, ktoré aj jemu, popravde, liezli od ich vynájdenia na nervy, ale
pokrok nezastavíš...
- Čo keby sme nechali svietiť len sviečku, vy
sa pekne šuchnete ku mne pod paplón a ja môžem začať s rozprávkou. –
natriasla vankúše z každej strany a usmiala sa na svoju rodinu Bella.
Prvý sa pohol pod paplón on, obratne sa urýchlene, aby ho nepredbehli, zbaviac sviečky. Lenže Peu a Peu otcovi svoje územie nemienili nechať bez
boja. Respektíve mu ho nemienili prenechať vôbec.
Rozpútaný boj
vyzeral chvíľu nerozhodne. Čas na „deux et machina“ – zásah Bohov...
- Pozrime ich, krvilačné potvorky, zachcelo
sa im obsadiť mi môj palác...- vykukol spoza vankúšika. – Nie je tu pre vás
viac miesta! ...heš...heš...practe sa!...- zakmital prstami odhodlaný vyštekliť
si právo dnešnej noci.
Vrátili mu to dvojnásobne. Trojnásobne.
Vzdal sa.
Vzdal sa.
- Čo odomňa chceš?... – vytieklo mu
z úst s pachuťou krvi, čo sa mu tam nazbierala z vybitých zubov.
– inak sa ani len nepohol.
Nevládal. Chytala ho triaška.
Kroky ustali. Stíchli.
Na pokraji šialenstva, očakávajúc ďalší atak
zo strany neznámeho neviditeľného nepriateľa, začal sa smiať.
Pomaly...trhane...roztrasene...neurčito...šialene. Úplne šialene. Nahlas... až
po moment zadŕhania sa.
domiceli
nikdy by som si nemyslela že sa dá skombinovať horor s rodinnou atmosférou... nevídané :) ale už to vidím :) prijemnu atmosferu Ste navodili tou strednou castou :) a tým dvom ostatným som nechápala :D prosim nevysvetlujte ja si pockam :)
OdpovedaťOdstrániť