OUAT - JADIERKY 10. kapitola NAIVNÉ...

...OUAT...

voľné pokračovanie fanfiku

Obchodné tajomstvá

JADIERKY

10. kapitola

Naivné...

     - Vieš, že spočiatku som si ťa predstavovala presne takto? – cinkala Bella malou lyžičkou o okraje práve zaliatej kávy a našľapujúc len na špičky, lebo dlažba chladila viac, ako si naivne predstavovala, sa pomaly blížila k francúzskemu oknu kuchyne, pred ktorým stál a v matnom svetle, žmúriac oboma očami a mraštiac celou tvárou,  sa mordoval s manžetovým gombíkom.

  Zneistel, nevediac, na čo konkrétne naráža. V zlomku sekundy si obzrel samého seba a vychádzali mu čudné kombinácie. Polovyzlečený...pretože košeľu mal ešte rozgajdanú,  celú rozopnutú a po tielko sa mu nechcelo do šatníka. Poloslepý, lebo manžetu si dokázal zapnúť už len pri dennom svetle, aj to systémom: pokus-neúspech-pokus... Nevyspatý, strapatý, vráskavý, v papučiach...jedno lepšie od druhého.

  Spýtavo na ňu pozrel a očakával ešte väčšiu katastrofu, ktorú mu jeho ješitné ego ostentatívne odmietlo vôbec  priniesť pred oči.

  Vynorila sa zo šálky, nahla hlavu k plecu a usmiala sa.

  - Presne takto. V mojich snoch si stával pred oknom, iba tak, v košeli a hľadel kdesi do diaľky...a prial si, aby som konečne prišla. – pomaličky odložila nedopitú kávu a ladne sa k nemu presúvala.

  Prakticky natrčil k nej zápästia s nedopnutými manžetovými gombíkmi.

  Trochu ju to sklamalo. Nevzdala sa. Premerala si ho od hlavy k päte, nenápadne vytiahla briliantové skvosty z dierok a odhodila ich za seba. Rukami sa zakvačila o zápästie a pomaly posúvala bezbranné rukávy  košele až  k lakťom. Nechtami palcov kopírujúc tepnu  sa vrátila späť a spokojne sledovala, ako sa za ňou ženú vzrušením navreté zimomriavky.

  Prekrútil dlane a zovrel v nich tie jej.

  - ...ale ty si stále nechodila a nechodila....A ten chudák tam len stál a stál...Ten "chudák" hovorím!...-  nadvihol jej bradu, aby sa mu pozrela radšej do očí, ako pod holý pupok.

  Nezapýrila sa, len pritiahla bližšie a ovila paže okolo jeho krku. Zaklonila sa dozadu, len čo ju objal za pás a stiahla  obe rozochvené dlane jednu cez druhú až na hruď, zakryjúc miesto, kde prudko bilo jeho srdce.

   Stál tam sám a sám...
   Stával tam často. 
   Sám.

  Hľadel do diaľky zošnurovaný v nepohodlných, ale drahých odevoch, ovešaný šperkami, obklopený bohatstvom všetkého druhu, ktoré si nadobudol v krátkej dobe.

  Stačilo iba párkrát potočiť kolovrátkom a zlaté nite zaplnili mu pivnice, kobky, chodby, izby...už ich nebolo pomaly kam dávať. Zámok stál opravený, nanovo zariadený drahocennými kúskami. Okolo sa skvela dômyselne usporiadaná záhrada, obohnaná vysokánskym nepreniknuteľným múrom.

  Neprenikol sem nikto. A nič. Aj slnko malo problém vyštverať sa ponad hradby a šplechnúť pár lúčov do útrob, napriek bohatstvu a lesku stále ponurého zámku. Tichého, smutného, akoby opusteného.

  Samota ho prestávala napĺňať. Samota nevie napĺňať a v jeho srdci bolo toľko prázdneho miesta...

  Trápi ho samota? Nuda? Opustenosť? Všetko naraz? Chýba mu niečo? Niekto?...

  Niekto!

  Luskol a na obrovskom stole v jedálni zjavila sa mapa krajiny. Detailná zmenšenina so všetkými domami, cestami, lesmi a lúkami.

  Dlho na ňu hľadel a čakal, že ho sama osloví, že mu napovie, kde hľadať spriaznenú dušu.

  Niekoho, kto by mu nezávidel majetok a nechcel ho oň obrať...niekoho, kto by nemal záujem s ním súperiť a dokazovať mu svoju moc...niekoho, kto by len vyplnil jeho čas a nežiadal za to nič, prípadne len nejaké trápne taľafatky a tretky...

  -Presne, presne, presne! ...- pomykal prstami od radosti, keď mu na um prišlo jedno jediné slovo: žena...

  - Nie, nie, nie...žiadna manželka, ani milenka...- upravoval svoje predstavy prechádzajúc z jednej strany izby na druhú. - Nie, nie, nie...obe sú náročné, nevyspytateľné. Ja potrebujem, ja chcem dievča! Neobyčajné a pritom obyčajné dievča. Najlepšie mladučké, neskúsené, neskazené, neznáme...dievča, čo tu bude len a len pre mňa! Splní mi každé prianie a naučím ju len to, čo ja sám chcem...– uzavrel a opäť luskol, aby sa mu na mape zjavili iskierky, kde sídlia presne takéto dievčatá.

  Zopár sa ich zjavilo. Vyťahoval po jednom ich portréty, ako karty z balíčka a vzápätí pálil na popol a ten nechal padať späť na domy, odkiaľ ich bral.

  - Malá, veľká, tučná, chudá, škaredá, zasoplená, špinavá, nemožná, ospalá...hrôza, hrôza, hrôzovitá hrôza!!! – začal hromžiť. Žiadna sa nepriblížila jeho predstave, lebo mozog si dovolil doplniť ju o parametre zovňajšku, ktorým nezodpovedalo nič v krajine...Skoro nič...Skoro nikto...

  - Mám ju! – skríkol po úmornom praskaní iskierok dievčat, čo túžili dostať sa z domu a boli ochotné podrobiť sa akýmkoľvek požiadavkám svojho záchrancu...- Mám, mám, mám...! - skoro tancoval okolo vlastnej osi, uvidiac obraz dievčaťa, skoro ešte dieťaťa, sediaceho pod košatým stromom s knihou v ruke.

  - To je ona! Ju chcem ! Chcem a chcem a chcem!!! – rozohňoval sa. – Len táto je ma hodna! – zdvihol pyšne hlavu, odhodil portrét za seba a hrdo vykráčal z jedálne, pripraviť sa na...ešte nevie. Únos? Krádež? Dohodu?...ešte si to musí rozmyslieť...

domiceli

 

...tak a tu končí prvá séria FF JADIERKY...

...pokojne by sa dalo napojiť ku ktorejkoľvek predchádzajúcej, kde sa zobrazuje ich spoločné súžitie...

...alebo nie ?...

 Napíšem niečo ďalšie na tú istú nôtu?...ďalšie zážitky zo života na zámku? ...

...Niečo úplne iné?...

:-)

V každom prípade Šťastné a veselé Vianoce!