RUMBELLE 2, Zrodenie ticha 5. kapitola, ROZPRÁVKOVÁ...

Rumbelle 2

Zrodenie ticha

5.  kapitola

Rozprávková...

    S úsmevom na perách sa ponáhľala podskakujúc ako malá. Pod pažou si niesla knižku, ktorú si tajne požičala z veže a v noci celú prečítala.Už sa jej život tu nezdal taký príšerný.

  Otvorila ťažké dvere a zazrela ho...

  Sedel v tapacírovanom kresle, ktoré tam predtým nebolo. Ani intarziou vykladaný písací stôl, koberec a plné police vzorne naukladaných kníh tvoriace obloženie celej veže. Všetko to okrem ranného svetla osvetľovali svietniky s kaskádovito usporiadanými sviečkami. Miestnosť bola uprataná, každá vec, umne s dôrazom na detail a s vkusom vybraná a začlenená do dokonale pôsobiaceho celku domácej knižnice.

  Úsmev jej zmizol z pier, zostali len sklamaním pootvorené ústa.

  Všimol si, že nezažiarila šťastím, ako očakával.

  Hlasno odsunul kreslo, až sa zakymácalo a prevalilo na bok.

  - Jeden sa jej snaží ulahodiť a toto má mať za odmenu ? Kyslý ksicht plný nevypovedaných výčitiek ?! Do smrti by si to nebola takto upratala ! ...- vyčítal znechutený jej postojom a až sa triasol hnevom.

  Pozrela na neho s úzkosťou.

  - Odpusťte, ja... len som prekvapená...ja vám samozrejme veľmi pekne ďakujem za vašu pomoc...ja...- hľadala slová na ospravedlnenie, ale nevedela, čo povedať.

  Vzal jej jedinú radosť, ktorú mala v tomto väzení. Našla v prehrabávaní sa stovkami kníh konečne naplnenie svojho osudu, mohla opäť čítať, usporiadavať ich aj svoje znalosti a teraz...opäť dostane metličku s pierkami a zostane jej len prach, ktorý z nich bude ometať...Skoro sa bezmocnosťou rozplakala.

  - ...čo budem robiť teraz ? – spýtala sa smutne.

  - Čo ? Čo ? Čo ?! – hľadal slová stále nahnevaný. – Budeš sa konečne venovať mne ! Celé dni ma nechávaš samého v dvorane, všetko tam zapadá prachom a...a...je mi tam samému smutno....- zdvihol hlavu a pozrel s rozpakmi bokom.

  - Pôjdem hneď a upracem tam...- zdvihla si sukňu a otočila sa k dverám, aby nevidel, ako jej vypadli prvé slzy.

  - Už netreba ! Upratal som si sám ! Na to ťa tam nepotrebujem...- zastavil ju prísne.

  Zneistela a pomaly sa otáčala, oči však nezdvihla.

  - Budeš mi čítať z kníh...- dokončil. – A začneš touto...-  natrčil pred seba veľkú starú knihu.

  Pozrela dopredu. V jeho ruke bola... jej dobre známa ... stará rozprávková knižka po matke. Tá, ktorú mala zo všetkých najradšej...

  Oči jej zažiarili.

  Toto chcel dnes vidieť... Presne toto... Ten žiar v jej očiach, ktorý zatienil všetky sviečky aj slnko na oblohe. Ktorý rozžiaril celú miestnosť aj v jeho vnútri zažal iskierku nádeje, ktorá ho potom hriala dlhé hodiny, čo nebola v jeho prítomnosti.

  - Odkiaľ ju máte ? Myslela som si, že nenávratne zhorela, keď nás vtedy napadli zlobri a vypukol požiar a ...– spýtala sa a oboma rukami siahla po poklade, ktorý jej ponúkal.

  - Nemávam vo zvyku sa prehrabávať po smetiskách a spáleniskách, ale...chcel som vám dať darček...len tak...z rozmaru. Mám na to právo ! Dávať darčeky...- tápal v odpovedi.

  Pozrela na neho a skôr než sa stačil spamätať objala ho voľnou rukou, druhou si pritískajúc vzácnu knižku k hrudi.

  Stŕpol a ani sa nepohol.

  Odtrhla sa od neho, pobehla ku kreslu, zdvihla ho a posadila sa, knižku rozložiac na kolenách.

  Zostal stáť v rovnakej polohe, stále prekvapený jej náhlou reakciou a lákala ho kacírska myšlienka vrátiť čas a prežiť ten okamih ešte raz...ešte aspoň stokrát.

  Videl však, ako s láskou hladká jednotlivé stránky a usmieva sa. Bola taká zasnívaná a krásna, že ani jeho stvrdnuté srdce nemalo toľko necitlivosti, aby konalo sebecky...

  Prevrátila ďalšiu stránku.

  V jej strede sa zatriaslo niekoľko sivastých lupienkov spáleného papiera.

  Chcela ich sfúknuť, ale niečo ju zastavilo. Nejaký nejasný pocit, že to nemá robiť...

  Všimol si jej neistotu a pristúpil bližšie. Zahľadel sa na kúsky spáleného papiera. Natiahol nad ne svoju dlaň a pocítil chvenie. Nechápal ani sám.

  - Možno pri požiari zhorela nejaká stránka z knižky...Ak by si chcela, mohol by som ju opäť obnoviť...Stačí na to, že z nej zostal iba tento kúsok...Popol... – ponúkol sa.

  - Ak budeš taký láskavý...nechcela by som prísť o žiadnu z mojich spomienok na detstvo. Prosím... Urob to. Pre mňa...– usmiala sa mäkko.

  Ruka sa mu triasla nad zvyškami popola a mal pocit, že pozabúdal všetky čarovné formulky z toho úsmevu... Po chvíli sa však z jeho prstov spustili trblietky a jasné bodky menili krehký popol opäť na kvalitný papier. Netrvalo dlho, v otvorenej knižke na stránke ležal útržok papiera s akousi naivnou detskou kresbičkou.

  - Je mi to ľúto. Nie je to stránka z knižky, len nejaká taľafatka, čo sa do nej iste prikmotrila...- kývol sklamaný rukou.

  Vzala kresbičku opatrne do ruky a so záujmom si ju obzerala. Čím dlhšie na ňu hľadela, tým viac sa jej oči otvárali. Pozerala raz na kresbu, raz na neho, niekoľkokrát, až z toho zneistel.

  - Čo je ? Zdám sa ti nekompletný ? – rozpažil a otočil sa okolo osi.

  -...to...to ste tu vy....prečo som si kedysi nakreslila vás a vložila do svojej obľúbenej knižky ? – položila mu vážnu otázku, na ktorú márne v pamäti hľadala odpoveď.

  Obišiel ju veľkým oblúkom. Stal si za kreslo a zahľadel sa na trasúci sa útržok papiera v jej ruke.

  ...ostrý nos, polodlhé vlasy, tmavé oči...pár vrások a zvláštny úsmev...díval sa sám na seba. Neklamala.

  Ich pohľady sa spojili. Z oboch trčala rovnaká otázka a  ani z jedných odpoveď na ňu...ani útržok...ani náznak...žiadna spomienka...žiadna odpoveď...

Zrodilo sa len ticho...medzi nimi.

 

domiceli

RUMBELLE 2 Zrodenie ticha, 4. kapitola ČAJOVÁ...

Rumbelle 2

Zrodenie ticha

4.  kapitola

Čajová...

  Díval sa do chladnúceho čaju. Z mláčky na dne už vykúkali rozvité čajové lístky, ako pahýle dotlievajúcich stromov v močiaroch. Cítil sa podobne. Poslednými zvyškami rozumu udržiaval sa pri živote, na aký bol doteraz zvyknutý a všemožne sa bránil času pohlcovať ho, roztápáť a meniť na niečo iné, čo môže byť prospešnejšie ako celá dovtedajšia existencia.

  Prstom posunul okraj lístka pod hladinu a držal ho tam zatlačený...

  - Zabudla som priniesť malé lyžičky ? – spýtala sa Bella tichúčko vidiac, ako si máča prst v čaji.

  Ani si nevšimol, kedy vošla.

  Iba zdvihol oči od šálky a pozrel sa skúmavo na ňu.

  Videla ten smútok. Z jeho zreničiek trčalo k nej tisíce drobných rúk topiacich sa nešťastníkov. Videla, že každá chytená a vytiahnutá by bola pre ostatných nádejou, že ešte majú šancu na záchranu, ale nemala odvahu. Stále sa bála, že jej činy a slová nebudú správne pochopené a ona zas skončí v cele, bez kníh, bez možnosti byť tu s ním...S ním.

  Skúsila aspoň úsmev.

  - Tvoj čaj bol ten druhý. S medom, ako máš rád...Tento...- vytiahla mu jemne ruku zo šálky a potriasla, aby odkvapkala. - ...tento bol pre návštevu. – žmurkla roztopašne dobre vidiac, že je skoro celý vypitý.

  Nevytrhol si ju, ako inokedy a ako čakala. Pozoroval zelenkastú kvapku, čo sa mu rodila na konci drapľavého bruška ukazováka a chystala sa skočiť späť medzi sestry do plytkej vylúhovanej mláky.

  Čakala s ním stále váhajúc, či mu ruku má pustiť. Nepustila.

  Kvapka sa zatriasla a čľupla. Obaja sa nahli, akoby kruhy, čo svojim pádom spôsobila boli tým najzaujímavejším divadlom pod slnkom.

  Ich čelá sa ocitli tesne pri sebe.

  Cítil, ako sa mu trasú všetky vnútorné orgány. Trvalo to len zlomok sekundy, keď z dna, kde práve dopadla kvapôčka a zacelila hladinu, vytrčil sa opäť pahýľ čajového lístka, ako memento, že so starým životom sa nebude ľahké rozlúčiť.

  Otvoril doširoka oči, až teraz si vytrhol ruku z jej a rýchlo vstal zacúvajúc ešte od stola.

  Zatvorila viečka.

  - Chcela si ma otráviť ?! – zavrešťal.

  Neodpovedala. Načo mu bude rozprávať, že oba čaje boli rovnaké...že sa ho len snažila trochu rozptýliť a rozveseliť...že ju bolí, keď ho vidí takého smutného a nešťastného...že...

  - Čo si aký otrávený, drahý ? – vsúkala sa dnu zas Maleficent, utierajúc si ruky o boky sukne. – Prepáč, ale tie tvoje prévety sú strašne zastaralé. Cítim sa ako v stredoveku, už len mačiatka na utretie mi pri tých dierach z hradu chýbajú. Ani vyústenie do rieky nie je zabezpečené. Dúfam, že to nezbieraš do kadí, neuskladňuješ v podzemí a nechceš použiť, ak tvoju pevnosť náhodou napadne nepriateľ, namiesto liatia  horúcej smoly? Zažila som raz podobný útok a poviem ti, bolo to nechutné a ten zápach sa z kože nedal zmyť niekoľko týždňov... - vyzvedala zhrozená čarodejnica po očku blúdiac po nádielke na stole.

  - Dobrú chuť ! Drahá ! K tým tvojich záchodovým témam už naozaj nemám, čo dodať ! Z akej stoky si to sem zas dorazila, že sa nevieš správať pri stole?!– rozčúlil sa pán domu.

  Pozrel na Bellu.

  - A toto má byť naša priateľka ? Rodinná známa ?... Och, ja úbohý zemepán ! Každý normálny šľachtic v tejto krajine chová na svojom pozemku zdravého, statného draka, ako sa patrí a mne vrchnosť pridelí takúto nemožnú, nevychovanú a drzú dračicu ! Bodaj ju... – zaprel sa o stôl obrátený stále k Belle.

  - Zadrž ! – zhrozila sa Maleficent, že ju zas pošle niekam, odkiaľ sa bude tri dni vyhrabávať. – To bude asi tým, že ty nie si „normálny“...- dodala, ale zahryzla si rýchlo do jazyka.

  - Chcela iste naznačiť, - zapojila sa Bella do dialógu pozrúc sa na zúfalú poblednutú Maleficent. - ...chcela naznačiť, že ty nie si normálny... ale naopak výnimočný, jedinečný a schopný zvládnuť aj takéhoto trochu divšieho draka, čo by istotne nikto z okolitých pánov, naozaj, ale naozaj nezvládol, všetka česť...ti...- dohovorila, lebo Maleficent jej za záchranu svojej kože takú z vďaky hrkla po chrbte, že stratila reč.

  - Ešte aj ty sa jej zastávaj ! Ty máš stáť na mojej strane ! Hájiť moje záujmy ! Moje ! – ďobal si do hrude.

  - Má pravdu, dievča. Buď k nemu trošku milá, ústretová, blahosklonná...- obrátila kartu čarodejnica. – Chápem, s takýmto netvorom neomaleným to nemáš ľahké, ale už je raz údelom ženy, matky, domácej gazdinej, aby v zdraví aj v chorobe, v šťastí aj nešťastí...- rozjímala skoro plačlivo Maleficent.

  - Sklapni ! – stopol ju Rumpel.

  Pozrel na Bellu. Ona na neho...a v jednom okamihu sa im obom zvlnili ústa do sotva badateľného úsmevu...akéhosi spolupatričného, chápavého. Akoby si nemo povedali, že je najvyšší čas zbaviť sa tejto dotieravej návštevy a vrátiť chod domácnosti do starých, zabehaných koľají...

  Maleficent si spokojne pomastila brucho zaregistrujúc bystrými očami túto náhlu zmenu v ich správaní. Lapla celé bravčové stehno zo stola, a po špičkách sa sama, bez vyhadzovu, odporúčala z dvorany.

  Nevšimli si ani ako zabuchla dvere. A že bola dosť hlučná, keď sa podkla na schode a zrútila sa do vestibulu víťazoslávne však chrániac ukoristené stehno nad hlavou.

domiceli

RUMBELLE 2 Zrodenie ticha, 3. kapitola NÁVŠTEVA

Rumbelle 2

Zrodenie ticha

3.  kapitola

Návšteva

    Zdvihol oči od kolovrátka, pozrel von oknom. Okrem slnkom prežiarenej záhrady okno oramovávalo výsek z veže. Ničím neobyčajnej veže, veže akých mal na zámku niekoľko. Z kameňa, do tretiny po obvode obohnanej popínavým brečtanom a do fialova žiariacimi kvetmi clematisu, s malými, lomeným oblúkom vytvarovanými okienkami v niekoľkých podlažiach nad sebou a predsa táto aj dnes priťahovala jeho pozornosť viac ako iné a viac ako inokedy.

  Pod cimburím totiž bola Ona a s akýmsi popevkom od rána upratovala knižnicu. Už dávno nepracovala s takou radosťou a napriek niekoľkým priodvážnym tónom, nechcel hneď povedať, že falošným, sa aj jemu práca dnes mimoriadne darila. Košík zo zlatou priadzou bol dopoly plný a to mal pocit, že nepracuje, len sa necháva unášať tónmi, aj tými menej vydarenými, jej piesne.

  - Ty si tu sám ? – vplával do miestnosti koniec jeho domácej idylickej pohody v lesklých saténových  šatách s večne rozcuchaným három na povrchu hlavy.

   Maleficent.

 - Nie, čo nevidíš ? S jednou dotieravou, odpornou, škaredou ženskou, čo sa  nevie do kože vpratať ! – odvrkol a priadza sa mu zasekla.

  Čarodejnica sa nechápavo obzerala po izbe škrabkajúc sa paličkou ukončenou labou akéhosi zvieratka v drdole.

 - Nevidím ju... Ale ako sa môžeš takto vyjadrovať o tak nežnom stvorení... a to som nevedela, že aj smrteľníci majú problém, keď priberú vpratávať sa ráno do kože...- doložila a sadla si bez vyzvania k stolu.

  Rumpel len prekrútil očami. Nikdy si nebol istý, či táto dračica je naozaj taká natvrdlá, alebo taká prefíkaná, že schválne ignoruje jeho narážky, len aby tu mohla zostať.

  - Ak mi zas zavšivavíš a zablšíš moje sídlo, ako minule a budem musieť každého potkana a všetky kúty deratizovať, tak si z teba spravím strechu na záhradný altánok, drahá! Konštrukcia už stojí ! – ukázal palcom do záhrady, kde naozaj stáli kovové piliere obohnané popínavými ružami.

  Videl to za hranicami pri iných zámkoch a aj keď nevedel, načo mu taký altánok bude, chcel ho.

  - To je milé, budete si tam vy dve hrdličky pekne hrkútať a čítať tie trápne riadky, čo sú také krátke a nahusto pod sebou. – roznežnila sa žena.

  - Básne ?! – skúsil doplniť.

  - Aj to, ale mala som na mysli recepty z kuchárskej knihy. Ozaj, nemáš niečo pod zub ? – žmurkla.

  - Tebe zhnilo ďasno ? – vrátil jej.

  Žmurkla na neho zas.

  Najedovaný vstal, podišiel k oknu s výhľadom na vežu, zaprel sa o okenice a čo najhlasnejšie zreval.

  - Hej, ty tam ! -

  - Volá sa Bella...- doplnila Maleficent a preložila si nohu cez nohu zložiac na nich spojené ruky.

  - Bella ! – zaškeril sa na čarodejnicu a otočil zas von oknom,  hlavu vyvrátiac hore k poslednému okienku na veži. – Okamžite tam prestaň ziapať a prines dva čaje ! Pre mňa s medom a do toho druhého daj preháňadlo a dve kopcové lyžice arzénu ! Máme návštevu ! – dokončil a pripleskol obe krídla, že ešte chvíľu drnčali.

  - Keď ťa napojím a nakŕmim, vypadneš ! – pohrozil jej prstom.

  - A nemôžem odísť po svojich ? Vieš, trochu som schudla, koža na mne visí a ako budem vyzerať pred tou smrteľníčkou, keď sa z okna vznesiem taká neforemná k oblohe. To by pokazilo celý dojem...- zaklipkala skoro prosebne zmaľovanými viečkami.

  Nestačil odpovedať, lebo dvere sa otvorili a dnu vkráčalo slnko. Izba sa prežiarila a Maleficent neuniklo, s akou bázňou hľadí na ženu s veľkým podnosom pod nosom, pomaličky, aby nič nevyliala presúvajúcu sa k stolu.

   Toto potrebovala vidieť.

  - Arzén som, žiaľ nenašla, tak som vzala aspoň niečo z komory na zahryznutie. – povedala pokojne Bella.

  - Ty si na zahryznutie, drahá – usmiala sa na ňu čarodejnica potľapkajúc ju po zadku. – A ako vidím, už si od tohto monštra pochytila aj jeho maniere a sarkazmus. – dodala menej prívetivo narážajúc na ten jed a ...“preháňadlo tuším nespomenula. ....Že by ho našla a ...nie, nie, jesť sa tu dnes nebude...“ pomyslela si sklamane.

  - Nebolo treba, Maleficent je už na odchode ! – ukázal na dvere.

  - Tak vy ste ten slávny drak, čo pomáhal zachrániť naše kráľovstvo pri útoku zlobrov ? – zalomila Bella úprimne rukami a vystrúhala poklonu.

  Čarodejnica až podrástla.

  - Nie, ja som zachránil tvoje kráľovstvo ! - stal si pred ňu dotknutý sklamaný  Rumpel.

  - Drahý, nemohol by si sa vrátiť k svojim pomotaným nitkám a nás dve nechať na pokoji ? Potrebujem sa s tvojou....priateľkou...trochu vážne pozhovárať. – vyriekla smerom k Rumplovi, s očividne, ako malé chlapča, do plaču vykrútenými kútikmi úst, oblapla Bellu a posúvala ju von z miestnosti.

  - Nie, že jej budeš dávať nejaké rady do života, lebo ten tvoj rapídne skrátim ! – spamätal sa Temný pán.

  - Spoľahni sa ! – zakývala mu na rozlúčku. – Po ničom inom tak netúžim len byť natiahnutá pekne  na slnku.... na tvojom altánku. – stratilo sa za dverami.

domiceli

RUMBELLE 2, Zrodenie ticha 2. kapitola, KNIŽNÁ...

Rumbelle 2

Zrodenie ticha

2.  kapitola

Knižná

     Našľapovala čo najtichšie a aj tak sa jej zdalo, že ho ruší každý jej pohyb. Strhával sa, ako šelma pripravená každú chvíľu zaútočiť, hoci obeť ešte ani poriadne nezazrel. Nemohol si zvyknúť, že je tam. Už niekoľko dní. Niekoľko večerov...

  Snažil sa sústrediť sa na prácu, ale priadza sa ako napotvoru chlpila, slama lámala a niť trhala. Sŕkal od jedu a nervózne prudko točil kolesom, čím všetko iba zhoršoval.

  Tak veľmi bol zvyknutý na samotu, že jej prítomnosť mu spôsobovala doslova traumu a jej sa zdalo, že aj utrpenie, čo ju mrzelo.

  Ale povolil jej pracovať v dvorane, je neskoro vziať svoje slovo späť a navyše...

  Keď sa mu zdalo, že sa nedíva, díval sa sám. Na jej pomalé tiché kroky, ladné pohyby, letmý úsmev, ak sa predmet, čo doleštila, skutočne zablyšťal. Veci pod jej rukami akoby ožívali a to vôbec neovládala žiadnu mágiu. Všetko prevoňala svojou prítomnosťou a čistota s poriadkom dávali mu pocit...aj sa to bál vysloviť: domova.

  Vedela, že ju pozoruje a nechce, aby to tušila, tak sa tvárila, že o jeho kradmých pohľadoch nevie.  Bola nesmierne rada, že tu môže byť, počúvať monotónne klopotanie kolovrátka, občas zavadiť pohľadom o živú bytosť...Aj keď ňou bol práve ON. Prísny, nervózny, stále nehnevaný Temný pán. Jej pán. Jej väzniteľ.

  - Ak dovolíte, ja by som... – zastala si pred ním s rukami pred hruďou a žmolila v nich pierka metličky na prach.

  - Vyhral som ! Vyhral som ! ...Ja som to vedel...ja som to tušil ! ...- prudko vstal, zastavil koleso kolovrátka a zatlieskal.

  Potom si ticho sadol blúdiac očami po dvorane a hľadajúc, ako sa zo svojho výstupu vymotať.

  Nahla hlavu do boku a čakala. Vôbec netušila, čo ho tak rozohrialo a povzbudilo.

  - ...som vyhral. Stávku sám so sebou, že budeš prvá...čo to nevydrží a prehovorí. Som vyhral... – usmial sa ako malý žiačik, ktorému sa podarilo prvýkrát napísať písmenko podľa predlohy.

  - Teším sa...spolu s vami...- dodala polovážne, ale kútikmi úst jej mykalo do smiechu. – Dúfam, že teraz ma nečaká nejaký trest, za to, že som...prehrala. – povedala už vážnejšie poznajúc dobre jeho nevypočítateľnú povahu.

  - A just čaká ! – skríkol. – Máš právo povedať, čo si vlastne chcela. Ale len povedať, lebo som rozhodnutý ti aj tak nič nesplniť. A hotovo !  - uzavrel.

  Asi si nevybrala dobrý deň na rozhovor. Zaváhala.

  - Tak bude to ?! Nevidíš, že mám prácu ?! – rozhodil ruky na dochlpenú vlnu, neporiadok zo slamy pod nohami a prázdny košík, kde si mali hovieť a žiariť zlatom namotané špulky.

  - Napadlo ma. Teda, všimla som si, keďže tu už celé týždne upratujem všetky komnaty a trochu to tu už poznám....že tu nikde na hrade nie je knižnica. – a bolo to vonku.

  Zamrzol. Sklonil hlavu a pozeral na ňu s prižmúrenými očami. Očividne v ňom čosi bublalo a následný sopečný výbuch nedal na seba dlho čakať.

  - A na čo by mi bola nejaká hlúpa knižnica ?! Čo ?! Poznám všetky známe príbehy sveta...a vo väčšine hrám aj dôležitú úlohu a tie ktoré nepoznám, sú aj tak bezcenné ! Všetko mám tu ! – ukázal pyšne na svoju hlavu. – A keby náhodou...keby čisto teoreticky som niečo potreboval doplniť...viem, kde to nájdem !!! – zrúkol.

  Tušila, že je zle. Bolo treba krotiť ješitného pána domu. Neexistenciu knižnice zobral ako osobnú urážku. To nečakala...Ale vedela, ako naňho.

  Lichotkami...

  - Je mi nesmiernou cťou, že som spoznala takého vysoko inteligentného, sčítaného a rozhľadeného človeka, ako ste vy. – vystrúhala poklonu, ako sa patrí. – A ja by som vás veľmi nerada urážala svojou neštudovanou prítomnosťou, pretože moje vzdelanie ani v najmenšom nedosahuje vašu úroveň... – pokračovala.

  - Klameš ! – vykročil k nej, tesne pred tvárou zabrzdiac. – Viem, koľko kníh si v živote prečítala, viem, ako rada čítaš a viem aj to, že ti to chýba... Ale si sprostá, že si doteraz mlčala! Tak ti treba! Na poslednú chvíľu si si uvedomila, že vzdelávať sa treba sústavne, priebežne a vôbec...Už som mal v úmysle ťa vyhodiť zo služby, lebo ja hlupane na svojom dvore nestrpím ! – stál vzpriamene, kýval sa dopredu a dozadu a dôležito kázal ďalej ako učiteľ pred katedrou.

  - Ja tu nemám knižnicu...- hľadal a našiel riešenie. – Ale mám knihy ! Stovky kníh ! Tisíce kníh. Milióny kníh ! – namyslene zveličoval.

  Lapol ju necitlivo za predlaktie a vliekol von z dvorany. Dlhými chodbami, točitými schodiskami, priechodnými izbami. Niektorými časťami zámku aj niekoľkokrát, pretože sa nevedel rozhodnúť, ktoré miesto bude na predvedenie divadielka, čo v duchu prichystal, najlepšie. Nakoniec sa rozhodol pre vežu.

  Pred vchodom do nej zastal.

  - Tu zostaneš a chvíľu počkáš ! – prikázal so zdvihnutým prstom. – Ani sa nepohni ! – prízvukoval a vkĺzol do veže, len na malú škáročku pootvoriac dvere. – Zostaň ! – vykukol ešte raz.

  Nemala v úmysle odísť. Sama bola zvedavá, čo chystá.

  Po chvíli sa dvere do veže otvorili, v nich stál On a ukláňal sa pozývajúc ju dnu.

  - Dovolím ti prekročiť prah mojej...pracovne. Mojej najobľúbenejšej časti zámku, po mučiarni a väzení samozrejme. – zaliečal sa vystatovačne.

  V žltom svetle hrubých sviečok tiahnucom sa z vysokých kovových stojanov po celom obvode veže dopadalo mäkké svetlo na...

 . ..na vskutku tisíce a tisíce kníh naložených na kopách, úhľadne jedna na druhej, do stĺpov, ktoré siahali až po strechu veže. Vyzerali ako obrie stromy. Pomaly prechádzala pomedzi ne a cítila sa tak zvláštne. Ako v lese z kníh...

  - Neklamal som. Nemám síce knižnicu, ale mám knihy ! – rozpažil nonšalantne rukami a zavadil o najbližší knižný stĺp. Ten sa zakymácal a vrazil do ďalšieho, ten do iného...spustila sa dominová reakcia.

  Stĺpy do seba narážali, knihy zo samého vrchu padali ako splašené zostrelené vtáky a sťahovali so sebou  ďalšie a ďalšie. Všetko sa to hromadilo pod nohami a boli by čochvíľa zavalení, keby nepochopil, čo sa deje a rýchlo neodtiahol vystrašenú Bellu bokom ku dverám chrániac ju vlastným telom, aby ju žiadna z kníh netrafila a nezranila, hoci im sám nastavil svoj vlastný chrbát.

  A knihy ho nešetrili.

  Po chvíli bolo všade zas ticho.

  Pootvorila oči cítiac jeho ramená ovité okolo svojich. Tvár mala pri jeho hrudi tak blízko, až počula, ako mu prudko bije srdce. Trochu sa pohla.

  On vystrelil a obranne natrčil ruky pred seba, ledva narovnajúc dotlčený chrbát.

  - Ďakujem...- zašepkala, začervenala sa a sklopila oči, ešte stále cítiac jeho objatie a vôňu...a ochranu.

  - Tak a môžeš začať s upratovaním ! – zvrieskol, odsotil ju, otvoril dvere a pribuchol ich tak, že omietka pri pántoch popraskala.

  Pozrela na obrovitánsku hromadu kníh na jednej kope bez ladu a skladu, potom na dvere, v ktorých zmizol a usmiala sa.

  - Ďakujem dvojnásobne...- kľakla si ku kope, vytiahla opatrne jednu z kníh a s bázňou, akú si zaslúžia len knihy, ju otvorila.

domiceli

 

 

 

RUMBELLE 2 - Zrodenie ticha, 1. kapitola, Noci bez dní...

PS : Majuška..., pred touto bola ešte PILOTná, teda nultááá...nie, že zas zabudneš...:-)

Rumbelle 2

Zrodenie ticha

1.  kapitola

Noci bez dní...

  Mlčky sa dívala do stropu. Jazierka v očných priehlbinách boli naplnené po okraj a stačil ďalší súmrak viečka a pretrhnuté hrádze spustia príval, ktorý zastavia len protiprúdy hnedých vĺn vlasov rozhodených po drsnej ľanovej prikrývke jej provizórneho lôžka.

  Na nepohodlie si už ako-tak zvykla, hoci telo každé ráno zaprotestovalo a vyhrážalo sa vyrážkou, prípadne zhrubnutím pokožky, ak to takto pôjde ďalej.

  Schúlila sa do klbka a nechala dnešnému dňu voľný priechod, aby sa pretavil do slaných sĺz a vpil do látky bez nároku na návrat.

  - Tak ty neprestaneš ?! – ozvalo sa s hrozitánskou ozvenou po malej miestnosti.

  Prestala. Utrela si nos aj zvyšky sĺz a pomaly sa narovnávala do polosedu. Opretá o ruky hrdo zdvihla bradu a pootvorila oči.

  V matnom svetle prichádzajúcom z chodby v otvorených dverách stál s rukami za chrbtom ON. Tak akosi po domácky...Iba v košeli s vlasmi zviazanými vzadu do chabého chvostíka, z ktorého vytŕčali nepoddajné pramene.

  Žily na krku sa mu napínali, ako sa pokúšal ovládať vnútorný boj, čo ním lomcoval.

  - Nesmiem plakať ? – spýtala sa ticho a ďalšie adeptky na prúdy dolu lícami sa hlásili k kútikoch očí pripravené skočiť.

  - Nie ! Pokiaľ to ja nedovolím ! Neprikážem ! Nespôsobím !...- nahol hlavu viac dopredu, ale nepohol sa z miesta.

  - Posledná možnosť splnená... – fikla a neudržala slzu.

  - Nie, nie, nie !... Neznášam, keď sa mi odporuje ! Neznášam, keď kvôli tvojmu ustavičnému plaču ja nemôžem v noci pracovať ! – rozkričal sa.

  Vzhliadla na neho a kladne pokývala hlavou.

  - Odpusťte, nevedela som, že vás to môže rušiť. To som nechcela...Budem si dávať pozor...Budem sa snažiť už neplakať...nahlas... – ospravedlňovala sa a on zrazu nevedel, čo na to povedať.

  Nadýchla sa a rozhodla. Povie mu, čo má na srdci.

  - ...ja...Mne je samej smutno. Keby som mohla tráviť s niekým svoj čas a...- začala zoširoka.

  - Ako ? ...Máte na mysli nejakého domáceho maznáčika ?... Malé šteniatko trebárs...- ukázal na stôl a na pričarovanom vankúšiku sa zjavilo roztomilé šteňa vrtiace miniatúrnym chvostíkom. – Alebo mačiatko ? – z dymu po psíkovi sa na vankúši objavilo mačiatko a oblizovalo si labku. – Prípadne lasička, papagájik, morské prasiatko alebo dráčik ? – zvieratká sa mihali a púlili na ňu svoje malé vyplašené očká.

  Zdalo sa jej to veselé, kým sa na onom vankúšiku nezjavila jeho „maličkosť“ v tureckom sede, nezaklipkal očami a neoblízal si  bok ruky.

  Smiech ju prešiel.

  - Tak ? Vybrala si si ? ...ale plač musí okamžite prestať !...– zoskočil zo stola a stal si nad ňu opakujúc otázku vypísanú v očiach.

  - Vybrala... – ukázala na neho prstom.

  Zmätene sa obzrel okolo seba, pod nohy aj k stropu, či tam predsa len nestojí niektoré iné zatúlané zvieratko, ktoré zabudol odčarovať.

  Bol tam sám. Len on a ona.

  Položil si ruku s roztiahnutými prstami na hruď a otvoril ústa prekvapením dokorán, pochopiac, kam mieri.

  - To mal byť žart ! Nadsádzka ! Hyperbola ! ja...ja mám byť...ja... ?! – prestával sa ovládať.

  - Nie... Nebojte sa... – hľadala ospravedlňujúce slová predchádzajúc katastrofe, čo mu už-už hľadela z očí. -  Len by som chcela...Len keby som mohla byť s vami tam hore a...len byť... Nebudem zavadzať...nebudem rušiť...nebudem plakať. Môžem upratovať, niečo ticho leštiť, utierať...skrátka budem na osoh, sľubujem, len ma tu, prosím, nenechávajte celé noci samú...zatvorenú...- strácala guráž aj slová.

  Dýchal zhlboka a nevedel, čo si má o jej slovách myslieť. Či im môže veriť...Čo tým chce dokázať...Kam  tým mieri...Čo má za ľubom ?!...

  - Prosím...- zašepkala ešte raz a pozrela sa mu rovno do očí.

  Nezvládol to. Pomaly vycúval z kobky a pribuchol za sebou dvere na niekoľko západov, pridal aj kovovú petlicu a ustúpil od nich ako obarený.

  S dokorán otvorenými očami doslova utiekol...

  Sťažka si povzdychla a pritiahla plášť, čo slúžil ako prikrývka zimomravo na plecia, hľadiac smutne do podlahy.

  Keď zdvihla uplakané oči z kamenej dlažby, do očí jej padol malý vankúšik, čo zostal po jeho návšteve na stole.

  Vstala, vzala ho, oprášila od chlpov „mazlíčkov“ a stúlila sa naň, akoby to bol ten najkrajší, najmäkší vankúš, aký v živote dostala...

  Vrátil sa.

  Prešiel tajne stenou, ale našiel ju už spať. Na mihalniciach sa jej ešte leskli posledné slzičky. Unavená hlava spokojne spočívala na farebnom vankúšiku.

  Chvíľu stál a mlčky ju pozoroval. Dych sa mu zrýchľoval, ale vedel, že dnes prišiel už neskoro...

  Možno zajtra...zajtra neujde. Možno...

  Zajtra jej slovám uverí...

domiceli

 

RUMBELLE 2 - Zrodenie ticha , PILOTná nultá kapitola, DNI BEZ NOCÍ...

...a ja som tu zas...

Skôr, ako začnete čítať, presvedčte sa, prosím, či ste čítali RUMBELLE 1, tzn. Zo života na zámku...

Prečo ? Pretože toto sú vlastne akési doplňujúce kapitolky do onoho "dielka"

...ak aj nie, nevadí....každá je relatívne samostatná a dúfam, že dostatočne zmysluplná. Ak nie, nechajte mi koment...Dííík...

:-)

 

Rumbelle 2

Zrodenie ticha

PILOTná nultá kapitola

Dni bez nocí...

  Malými krôčikmi stúpala po širokánskom schodisku. Nevidela ani dobre pred seba, lebo kopa čerstvo  vybielených a nažehlených  plachiet presahovala  výšku očí.

  Jej ruky sa už ledva držali na nohách. So škvrnami po bielidle a dopálené od masívnej žehličky, čo ledva udržala a len s ťažkosťou dokázala nadvihnúť po naplnení žeravými uhlíkmi. So zaťatými perami ju dolu vo vlhkej horúcej práčovni posúvala po nekonečných metroch bielych plachiet, uhýnajúc sa jedovatej horúcej pare, čo sa na ňu po styku s mokrou plachtou valila všetkými škárami, ale nevzdorovala.

  Prijímala každú prácu, ktorú si vymyslel a nepočul od nej jediné slovko vzdoru.

  Iba po nociach plakávala a zúfala si, kým ju nepremohol spánok...a každé ráno znova a znova počúvala urážky, hnev a krik, prijímala opovrhovanie a nakladanie ďalšej a ďalšej, často nezmyselnej práce.

  Spotené pramienky sa jej skrúcali po okrajoch tváre a červeň vohnaná námahou do líc jej paradoxne dodávala svieži, zdravý vzhľad.

  Za posledné týždne sa vlastne naučila kope praktických činností, o ktorých doteraz nemala ani tušenie, že jestvujú.

  Spočiatku, keď prvýkrát prala, žehlila, či pripravovala obed, pripadala si vskutku ako nemožná rozmaznaná princezná, neschopná samostatného života...nešlo jej všetko hneď a bola rada, že napriek tomu, že by každú z týchto nekonečných a namáhavých činností mohol vyriešiť šmahom ruky a pomocou mágie, nechal ju trápiť sa a postupne prichádzať na riešenie.

  Vlastne by mu mala byť vďačná za takú školu života. Vlastne...sa na neho ani nehnevala a ani nemohla povedať, že ho za to všetko nenávidí...

  Len keby toľko nekričal, keby ju tak surovo nekmásal a netrmácal ňou... Bolelo to. Bolelo to viac psychicky, než fyzicky, hoci ramená plné modrín jej neraz znepríjemnili noc, čo už nevedela, ako sa uložiť...na tvrdej prični, dolu v cele pre väzňov, kde ju „ubytoval“.

...nevadilo jej, keď celé hodiny mlčal a len nevraživo zízal. Keď sa jej vyhýbal...hoci ju tajne pozoroval. Cítila vždy, že je tam...

   Jediné, z čoho bola smutná, bolo jeho nešťastie, ktoré priam sálalo, kedykoľvek sa neho pozrela, či len okolo prešla. Mrzelo ju, že ho nedokázala rozptýliť, potešiť ani rozosmiať...

  A tak chcela...

  Možno časom...

  Po pár plytkých schodíkoch zabočila do chodby a preložiac ťažisko nákladu len na jednu ruku, lakťom druhej snažila sa otvoriť dvere a potom vcúvať do komnaty.

  Oproti chladu schodiska, tu bolo príjemne teplo, až sa začudovala.

  Len čo položila úhľadnú kôpku na truhlicu pri dverách a chytala sa otvoriť ďalšiu, zmeravala.

  V strede izby stála tmavá kaďa a v nej sedel On.

  Kvapkami potriesnené nahé ramená mal obe položené na jej obvode, dlane ovesené cez okraj, že z bielej plachty, ktorou bola kaďa kvôli pohodliu zvnútra vystlaná trčali len prsty. Plecia mierne ohnuté, hlava s mokrými, o to viac od vlhka zvlnenými vlasmi nahnutá dopredu. Do tváre mu nebolo vidno.

  Mnula si ruky jednu o druhú a v prvom momente premýšľala, ako rýchlo zmiznúť, aby sa vyhla ďalšiemu zbytočnému kriku....dôvod by naň mal... ako si dovolila rušiť ho...

  A predsa stála a nehýbala sa.

  Ani on sa nehýbal.

  Jeho telo s výrazne rezanými svalmi na pažiach i chrbte ju fascinovalo. Ešte nikdy nevidela kúpajúceho sa muža. Nahého muža...

  Zapýrila sa pri tejto myšlienke, ale zvedavosť zvíťazila.

  Po krôčikoch pristupovala bližšie a bližšie.

  Kúsok od neho si všimla, že vlastne spí.

  Pousmiala sa a... zakopla nešťastne o koberec.

  Bolo po dobrodružstve...Zmraštila tvár a očakávala spŕšku sprostých nadávok a možno sa jej ujde aj nejaký ten buchnát.

  - Podáš mi konečne tú plachtu ? – natiahol k nej ruku a povedal vcelku pokojne, ale z očí mu sršali iskry.

  Pozrela na neho so strachom zdola. Pozviechala sa a rýchlo pobehla ku kôpke, čo práve priniesla, natŕčajúc zdiaľky roztrasenú ruku, ale hlavu odvracala zahanbene do boku.

  Zdvihol kútik úst.

  Vytriasol jej plachtu z ruky necitlivo ju chytiac za zápästie a pritiahol si ju bližšie. Stále nemala odvahu pozrieť sa jeho smerom, radšej silne prižmúrila oči.

  Zdvihol aj druhý kútik úst a pokýval hlavou.

  Pocítila, že jej dýcha na ruku. Pocítila zvláštne šimorenie, akoby ľad pokrýval tenkou vrstvou prúd rieky.

  - Teraz tú druhú. – zavelil a ona mu ju poslušne podala skloniac hlavu takmer do výstrihu, ako veľmi sa hanbila.

  Opäť ten istý pocit. Fúkal jej na ruky a tie sa pod jeho teplým dychom akosi menili.

  - Tú plachtu, drahá...- povedal ráznejšie.

  Spamätala sa, zohla po plachtu a kým si s úžasom obzerala svoje ruky, načisto zbavené jaziev, škvŕn, modrín a popálenín, stihol sa do nej zamotať od pol pása dolu, vyliezť z kade a bez obzretia, bez pozdravu vyjsť z miestnosti.

  Zostali po ňom len mokré odtlačky šliap na koberci i dlážke.

  Až teraz bola schopná zhlboka sa nadýchnuť...

domiceli

 

 

OUAT - CESTA TMOU..., 10. kapitola, ...TMOU

Cesta tmou

kapitola 10

...tmou

   Kráčal pred ňou smiešne našľapujúc, ako niekto, kto má buď priveľké topánky alebo primalé sebavedomie.

  Tiekol mu pot po tvári, keď si predstavil, ako ide za ním a hodnotí ho.

  Sledovala postavu pred sebou naozaj dôkladne. Obtiahnuté kožené oblečenie zvýrazňovalo mu každý sval a aj útlosť postavy sa tým znásobila. Vlastne, keď sa tak viac zamyslela, obzerajúc si ho pozornejšie a dlhšie, nebol ani tak útly, ako skôr štíhly. Ani tak vysoký, ako skôr celkom dobre stavaný. A čo bolo hlavné, tento muž bol vyšší ako ona. Krpáňa by ako väzniteľa asi nezniesla...Bolo by to pre princeznú dehonestujúce, až trápne.

  „Cítim sa trápne, ako človek, čo nemá možnosť skontrolovať si, ako vyzerá zozadu a má neodbytný pocit, že iste niekde na chrbte má fľak, dokonca niekoľko, na nohaviciach niečo rozpárané, trčiace nitky, nezapravenú košeľu, čižmy špinavé alebo adekvátnu katastrofu, ktorej sa už aj tak nedá nijako zabrániť, čo situáciu ešte viac zhoršuje.“tmolili sa mu mozgom nepodarené myšlienky.

  Zvlnené vlasy vytŕčajúce spoza vysokého goliera po celých prameňoch sa pri chôdzi zdvíhali a zas padali a pôsobili, akoby boli poprášené púdrom. Vyzerali jemné a husté, čo sa jej páčilo. Uprednostňovala tento starodávny typ účesov, napojená víziami z knižiek, v ktorých sa ešte muži nehanbili nosiť dlhé, alebo aspoň polodlhé vlasy, náležite upravené. Ktovie, či ich má zvlnené od prirodzenia, alebo sa o ne len dôkladne stará...Pri najbližšej možnej príležitosti osobne opáči ich kvalitu...Možno bez ujmy. Možno to aj prežije...Ale iste to skúsi. Predsavzala si.

  „Vlasy mám istotne celé od prachu a polepené kadejakým svinstvom, čo si zas zlizne pravdepodobne „milá“ Maleficent. Na niekoho sa vina zvaliť musí ! Len ešte neviem, akú podobu to „váľanie“ v konečnom dôsledku bude mať.“

  Kráčal svižne, až rýchlo, ledva mu stačila. Miestami musela pobehnúť. Je to iste energický človek, čo nestráca čas...ale stráca ju. V topánkach na opätkoch zaostávala čoraz viac. Až zastala úplne a dupla nôžkou.

  „Pánabeka !... Ona zastala...Teraz sa budem musieť otočiť...teraz budem musieť k nej pristúpiť...“ zalial ho studený pot, potom horúci, potom sa mu zamlžilo pred očami, potom v očiach a potom to vzdal...

  - Ustali ste, drahá ?! – zaškrečal, ale neotočil sa. Zostal zmeravený stáť s rukami od tela pripravený na ďalší krok. – Nenúťte ma, aby som vás musel nebodaj prehovárať, prípadne použiť nejaký ten donucovací prostriedok  z kategórie „Reťaze a laná“ v kombinácii s ďalšou mojou obľúbenou kategóriou „Biče a palice“! – krútil očami i hlavou a rozprával vchodovej bráne. Vedel, že z očí do očí by to asi nezvládol s takou razanciou.

  „Hlas nemá veľmi príjemný...“ pomyslela si.

  - Ani hlas, ani povahu ! To si zapamätajte...drahá !... A zvykať si veľmi nemusíte, pochybujem, že tu prežijete, čo i len pár dní !...– zrúkol urazene.

  - Takže ma po pár dňoch pustíte nazad domov ?! – zvolala s nádejou a pobehla až k nemu, stanúc si rovno pred neho.

  Cúvol. Aj ona cúvla.

  Až teraz si uvedomila, aký je veľmi škaredý. Starý, vráskavý, ošumelý, zničený...

  - Domov ?! – zakvílil. – Aký domov ?! Ten tam...- ukázal si za chrbát, odkiaľ prichádzali. – Ten už nejestvuje. Pre vás... Vymenená za dohodu. Zbavil som ich zlobrov – vy ste moja protihodnota. Platba. Vrece s peniazmi...hoci začínam mať pocit, že som prerobil...- zmraštil sa ešte väčšmi zhnusene si ju premeriavajúc  zhora dolu a späť niekoľkokrát za sebou.

  „Ona je krásna ešte aj špinavá a dotrhaná...“ preblesklo mu mysľou.

  Cudne si zakryla, čo jej dotrhaný odev odhaľoval a zapýrila sa, lebo čistá a upravená naozaj nebola.

  - Keby ste mi umožnili sa okúpať a boli by ste taký láskavý a poskytli mi nejaké skromné nové šaty, bola by som vám veľmi povďačná...a mohla by som byť pre vás možno užitočná...- ozvala sa ticho a pokorne.

  - Toto nie sú kúpele, drahá !... Tu podobné služby neposkytujem ani sám sebe, nieto ešte drzej rozmaznanej aristokratke, čo sa so svojimi požiadavkami nevie vpratať do kože ! A rád by som vedel, ako mi s týmto...- lapol ju za dlane.

  „Ach, aké sú len mäkké, jemné a krehké... Ako sa chveje...“ zaváhal.

  - ...čo s týmto chceš, respektíve vieš robiť ! – pustil ich rázne akoby zostal popálený. 
  A vymenil dobré vychovanie spojené s vykaním za sprosté vulgárne slová, akými sa baví medzi sebou len spodina. Zdalo sa mu to príhodnejšie. Bol predsa jej pánom ! Nebude ju stavať sebe roveň !...ale nebol si rozhodnutím celkom istý...

  Radšej zaradil krok vbok a  ďalšími dlhými odchádzal. Po pár krokoch zastal. Prudko sa otočil.

  - Tá voda v kadi  pomaly chladne ! ...Dokedy mám čakať ?!...- pozrel zboku spola skrytý vo vlasoch.

  - Smiem sa umyť ? – usmiala sa a zdvihla zvyšok sukne pripravená vykročiť.

  - Nie ! – zrúkol.

  Zastala.

  - Smieš umyť mňa ! – zaškeril sa.

  Pootvorila ústa od hrôzy.

  - Žartoval som ! Nedovolím, aby sa ma dotýkala kadejaká smutná princeznička svojimi dengľavými zaškratanými navyše smrteľnými prstami ! – ziapal ďalej.

  Bola mu vďačná za tie hrozné slová.

  Bol sklamaný...z jej vďačnosti...

  Brána zámku zaklapla za podivnou dvojicou, čo zmizla pred svetom v útrobách Temného temného zámku...

domiceli

...tak a to bola posledná, desiata kapitola FANFIKU 

"Cesta tmou..."

...čo sa ďalej deje za bránou Temného temného zámku je už obsahom nejakej novej poviedočky...

...lúčim sa s Vami a zdravím všetkých verných čitateľov...

:-)