OUAT - Prestrihy - BONUS časť

OUAT

BONUSová kapitola

Prestrihy

Krôčiky

      Rozosmiata vrstva sypkého snehu sa prevalila cez vchodové dvere. Nádielka ich zastihla nepripravených, obkľúčila a prisala sa na všetko, čo jej prišlo do cesty. Aj keď si to z parku trádovali po chodníku.

  Pohli do kroku, zomkli sa trochu viac. Zmeny smerov sneženia im vyštípali líca aj nosy. Prejsť cez úzke dvere všetci traja naraz nebol najlepší nápad, ale aspoň sa zbavili väčšiny chladivých príživníkov, čo spodná suseda iste patrične „ocení“. Patrične nahlas.

  Začervenanou malou nemotornou dlaňou sa pokúšal ešte zvrchu pozbierať posledné vločky z jeho vlasov, ale naštvaný, že mu každá akosi ujde skôr, ako sa s ňou dostane pri ústa, schytali nosičove slabiny oblou špicou topánky.

  - Nevláč ho stále na rukách. Má nohy, vie ísť sám. - dohovárala mu, vidiac, ako zalapáva po dychu po každom útoku a hrdinsky sa to snaží skryť do úsmevu.

  Otriasala posledné vločky zo svojho límca, drzo zadupala nohami vystupujúc po schodoch k výťahu, nech opadnú nánosy aj z kotníkových čižmičiek. Chudák, kto má tento týždeň službu vo vchode. A čo?! Ona tiež musela zametať tie malé rozmrvené svinstvá z briez, čo nájomníci navláčili dnu počas dažďov v jeseni a nikto ju nepoľutoval.

  Ona zas neľutovala, že majú len malý výťah. Spolupatričnosť mokvajúcej kopy zvrchníkov a teplo z nich ticho raziace boli milé.

   - Vyzliecť, vyzuť! Neopovážte sa mi prekročiť prah bytu v tých mokrých veciach. - natáčala sa na svojich mužov, sprisahanecky sa pretáčajúcich bližšie k dverám výťahu, aby obsadili lukratívnejšie fleky pri útoku na dieru do teplého pelechu.

  Radšej počkala s odomykaním, ale vydieračským postojom dosiahla len to, že jej náruč teraz obsahovala obrí náklad mokrých vecí, kým páni tvorstva víťazoslávne dobyli dvere ukoristenými kľúčmi a pálili si to k najbližšiemu radiátoru poprikladať dlane.

  Kým ich vyhnala, aby povešala, čo sa kde dalo, stihli jej ich niekoľkokrát poprikladať na líca. Horúce malé, čo len tak tľapli, aj horúce veľké, čo sa nežne privili a odovzdávali teplo kdesi z hlbších zákutí, ako len to radiátorové, umelo nachytané.

  - Ja! Lobko ulobí teplo, teplo holííí! – žiarlivo odťahoval jeho ruky a dožadoval sa zahriatymi packami parcely maminých líc.

  „Teplo, teplo, holí...“ sa mu celkom pozdávalo, aj mrkol bokom, či to vníma rovnako, ale pýrila sa aj po tých priložených dlaniach, tých veľkých, takže posunúť ich vzťah do tohto levelu asi ani dnes ešte nepôjde.

  - Žiadne „teplo, teplo, horí!“ - schladila aj jeho aj malého roztopašnú náladu a odvelila ich smerom ku kúpeľke. - Pomôžeš mi s jeho kúpaním a ja...zatiaľ pripravím niečo na večeru. Ak ti to nevadí. - ramovala v zrýchlenom móde svoje veci v mini miestnôstke a upravovala ju na detské kúpele.

  Kôš na prádlo  v strede vane spočiatku celkom nepochopil, lebo diery tri krát tri centimetre logicky nemali nijakú šancu udržať vodu, ale keď príjemne teplá začala peniť vo veľkej vani uznal jej materskú vynaliezavosť, ako nestratiť malého vo veľkej vani.

  Ako pochopil, bude mať úlohu SBSkára, o zábavu sa postarajú kadejakí kvičiaci otrapovia, čo sa začali z okrajov hrnúť čľupotom do vody robiac predvoj najväčšiemu zo špliechačov.

  Musel sa oboznámiť s každým členom posádky, hoci trúfnuť si zopakovať ich mená, sa veru neodvážil. Zniesol aj vrstvu peny na brade a nose a ten uterák, čo v nestráženej chvíli ten malý pirát vtiahol pod hladinu a on zachránil z vane už napoly utopený, nejako pred mamou skryjú. Neskryli. Schytali hubovej omáčky a novou osuškou skoro po prackách.

  S úľubou sa díval ako obratne šermuje s malým rozpohybovaným telíčkom vo vzduchu, nenápadne ho zbavuje poslednej vody, balí do vône detského oleja. Predstavil si, ako ním bude sama celá nasiaknutá, jej hladká pokožka ešte viac zvláčnie a hriešne myšlienky, ako prikladá nos centimeter po centimetri a plieni ich náleziská perami...

  - Ty ma vôbec nepočúvaš. Môžeš ho nachvíľu podržať, kým donesiem fľašku s kašou? - nakláňala hlavu spoza obrovskej okrovej kukly. Pri korienkoch, teraz zas o niečo viac zvlnených sa jej perlil pot.

  Prevzal náklad a ukradol aspoň z neho dúšok svojho sna o objavovaní, no... o panenskej nebudeme polemizovať, teplonosnej krajiny.

  Malý mu ešte stihol vyžmýchať vnútornosti jedného z gumkáčov, odcudzených z košovej lode, na tričko a dobre sa na tom zabaviť.

  Hrdo jej ho odniesol až do spálne.

  Tá malá švola presne vedela, kde je jeho pár centimetrov štvorcových, kde sa má schúliť, aby prišla dodávka s fľaškou a vlastným teplom. Pohniezdil sa na plytkom vankúši, stiahol do klbka a poslušne čakal.

  - Počkaj v kuchyni. Niečo tam máš... pod zub...- vystrnádzala ho, keď dovŕzgali rolety a celá izba potemnela. Na okamih, kým nezablikala detská lampička a nerozvinula po všetkých stenách súkromný vesmír.

  Prekvapený zažmurkal na strop, kde sa teraz točili gýčové hviezdičky, mesiačiky, rybičky aj iné potvory, čo s vesmírom nemali spoločné nič. Alebo...

  - Alebo ...chceš zostať? – spýtala sa ticho a hlasno jej prikývol malý, hoci už jeho ústa okupovala kaša.

  Natiahol k nemu ruky. Zaváhal. Pýtal si ešte raz odobrenie nečakaného návrhu od nej. Iba sa jemne usmievala. Pritiahla sa bližšie k malému, podoprela hlavu a viac nepovedala nič. Už ani v Taliansku sa dvakrát neponúka. Aj tak to asi prehnala svojou...ponukou.

  Obišiel posteľ. Ešte stále sa ostýchal, hoci mozog aj celé telo protestovali proti toľkej strate času. Opatrne si priľahol z druhej strany malého hladoša, oproti nej a skopíroval jej pózu.

  Malému sa chveli mihalnice na zatvorených viečkach. Fľašu si pridŕžal oboma rukami aj jednou z holých nôh trčiacich z plienky. Čnela medzi nimi ako hraničný stĺp. Ako sa vyprázdňovala a spriehliadnievala videl ju skrz ňu nežnú a ľúbiacu, aj keď tá mäkkosť patrila tomu človiečikovi medzi nimi. Zatiaľ.

  Posledný dúšok prichádzal s prvým snom. Opatrne vytiahla fľašku z ústočiek, prikryla ťahaním i celým dňom ukonané telíčko. Spomalene vstávala.

  Sama. Muž vedľa Robka spal...
 ...v ich malom súkromnom vesmíre.

domiceli