OUAT
45. kapitola
Prestrihy
Po kúsku...
Nevedela sa jej dočkať. Potrebovala
najnovšie informácie, aj keď bolo jasné, že nijaký čas k dobru už nezíska. Nech prídu
akékoľvek, len doladí rozbehnutý plán.
Pootvorené dvere do kutice vyrezávali z neho tenký pásik obrazu. Sedel
na posteli pri malom, s hlavou vyvrátenou do stropu a testoval výdrž
otvorených očí. Trápil ich svetlom, akoby tušil, že práve to dokáže elegantne
zbavovať pamäť spomienok. Nie však tých jeho. A nie očným kanálom.
Stále ju mal pred očami. Bezvládnu, tichú. Sterilný stôl, ktorý každý aj
tak obchádzal. Až mal chuť schvátiť ju zas späť do náručia a odniesť niekam
inam. Toto, ale bola posledná štácia.
Občas sa predsa len ktosi-kdesi pristavil, dotkol sa jej zápästia,
prípadne nadvihol viečko. Každý odchádzal. Bezmocne sa pýtal ľudí okolo, kedy
jej kto už konečne aj pomôže.
Svetlá laboratórií blikali, prítomní s čelami zvrásnenými žmurkali
do nich a presviedčali ich, nech vydržia. Zvonka chodieb doliehali dnu
občas sirény, to vtedy, keď prinášali ďalších zranených, čo už pomaly nebolo
kam ukladať.
- Čo si to urobil?! – zašepkalo mu za chrbtom a ťahalo ho za lakeť
k sebe, aby sa skrytá za ním dostala až k stolu k nehybnej žene.
Bola nehybná a chladná. Zacukalo jej perami. Skúsila ešte priložiť dlaň na
čelo, ale s úplne iným úmyslom, než bolo meranie telesných funkcií.
Už nebolo čo vysvetľovať, bolo treba konať. Prudko sa k nemu natočila
a pohľadom ho vytláčala von. Preč od týchto tu. Stáli uprostred hniezda
so škorpiónmi. Jemu to bolo jedno.
Záporne zakývala hlavou a sklopila oči.
Záporne zakýval hlavou, ale jeho snahu dostať sa ešte aspoň raz do jej
blízkosti, zahatali muži, čo ju bleskurýchle prekryli prestieradlom a odniesli
v tlačenici ďalších, čo ich vsiakli medzi seba, ktovie kam. Navyše ho aj
Emma vytláčala svojimi dokaličenými rukami, neriešiac teraz vlastnú bolesť. Pod
dlaňami cítila jeho prudko bijúce vnútro, roztrasené, nervózne, rozbité a rozpadávajúce
sa každým ďalším šialeným úderom svalu, čo to všetko mal držať pohromade.
Kým ho doslova dovliekla do kajuty, snažili sa jej niekoľkokrát pomôcť a odpratať
ho späť do labákov, z ktorých spravili provizórny urgentný príjem. Mala, čo
robiť, aby zvládla výhovorky a vytýčený smer.
Teraz sedel na posteli ovládnutý apatiou a odovzdaný osudu, v ktorý
práve prestával veriť. Len teplo telíčka skrúteného kúsok od neho, udržiavalo ho
pri živote. Ale radšej sa naň nedíval. Beztak by ho nevidel. Ako náhle sklopil
oči, zaplnili ich slzy. Štípali. Prijímal bolesť ako povinný trest.
- Mal by si sa pripraviť. O chvíľu
je tu Emma. Musíte vyraziť. Čakám už len posledné správy, aby som upravila
prípadné nezrovnalosti. - rozprávala mu,
aby ho aspoň trochu prebrala k životu, prebudila nepatrný záujem, vytrhla z letargie, ale nereagoval.
Ani keď dnu vbehla druhá Emma a vysypala získané informácie.
Kým ich prvá Emma vyhodnocovala, prikradla sa k svojej bývalej
kajute.
Zúčastnene sa zadívala do medzierky, kde s malým už pár hodín
kempoval. Tak rada by s ním zdieľala jeho smútok. Keby jej to však
dovolil.
Vpredu bolo ticho bez hnutia.
Vzadu sa energicky otáčala žena a komentovala budúce dianie.
- Postup bude identický. Ak ho považujú za nezvestného, nebude problém
ho neskôr vyhlásiť ani za mŕtveho. Dnešná lodná katastrofa sa bude ešte dlho
hojiť. Ani sa mi veriť nechce, že sú za to zodpovedné hlavne tvoje prsty. -
povedala s trochou závisti, znechutene pohliadnuc na svoje dokaličené,
nezregenerované, len prácou stále skúšané končeky a hlavne brušká prstov.
Emma sa natočila k Emme.
- Čo ak ho nedokážem ochrániť? Čo ak nebude chcieť spolupracovať?! Čo ak
neuverí, že to dokážeš? ... -
- Čo ak...čo ak! Prestaň už konečne aj ty! Ako môžem pracovať, keď mi tu
nikto nedôveruje?! Ja som narozdiel od teba, „slečna ničiteľka“, vedec tvorca!
Vďaka mne a z tejto hlavičky vyšiel program transformácie a teleportu
aj reálnych bytostí! To však ty...nemôžeš pochopiť! - naviezla sa do nej
necitlivo, ale naozaj nepotrebovala ďalšieho ufňukanca a neveriaceho Tomáša,
čo by jej hádzal polená pod nohy vo forme slov.
Už ani sama nevládala si z nich robiť odrazové mostíky a pokračovať
v práci, ak...
- Kedy odchádzame? - stál vo dverách, opretý o zárubňu.
Díval sa kdesi medzi Emmy.
Pristúpila k nemu a ešte chvíľu dramaticky mlčala.
- Nerobím to pre teba. Robím to pre ňu a pre toho malého. Za nič
nemôžu. Ty...- natrčila na neho prst a on ho pozorne odsledoval.
Všimol si rany na ňom, aj si uvedomil, že táto prskajúca žena je najsilnejším
článkom celého tohto šialenstva.
- Nesklamem. - skočil jej do reči rázne a odhodlane.
Prikývla. Natočila sa späť k ošívajúcej sa Emme .
- Aj pre teba je to jediná a jedinečná šanca. Pre systém v podstate
vôbec neexistuješ. Nikdy si neexistovala a nebudem ti ťahať medové motúzy
pod nos, ani existovať ako živá bytosť nebudeš. - drsne proklamovala, ale
musela si byť naistom, že títo dvaja, nech ich ženie láska, alebo nenávisť, ale
zostanú pri živote a nie len pri jeho prežívaní.
- To, čo ti ponúkam, bude len ilúzia života, ale je to to jediné, čo ti
ponúknuť môžem. - skúsila zmierniť svoje počiatočné drsné slová.
- Dosť bolo slov! Poďme! Chcem preč z tejto pakárne, rozlož ma aj
na prvky a znes zo sveta, hlavne...preč! - prehrabol si polepené vlasy
oboma rukami.
- Nie zo sveta...na svet! Pôjdeš tam a budeš čakať. Ak budem
úspešná... - nedopovedala.
Zabodol zas oči do stropu, lebo sa ku slovu hlásili slzy.
Ešte chvíľu Emme vysvetľovala parametre ich nového domova, ktoré
zariadila a vlastne umelo vytvorila. Iba pridala k bývalej ilúzii pár
nenápadných prvkov. Nemali by ich hľadať, nemali by ich teda ani odhaliť. Mali by zapadnúť. A čakať.
- O malého sa neboj. Buď obaja, alebo... neskôr sa dohodneme. Ak
budeš schopný sa o neho postarať...nedbám, ale...- potrebovala sa uistiť,
že súhlasí s jej plánom.
Pritakal spustením vlasov do tváre. Viac hlavu nezdvihol.
Nebol pripravený. Na nič. Nechá sa hodiť do reality a potom sa
uvidí...
Bola pripravená. Na všetko. Nenechá sa len tak hodiť do reality. Ona aj on uvidia, že to dá...
domiceli
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára