OUAT
50. kapitola
Prestrihy
Pre...strih.
Gúľala si rajčinu po stole. Od jednej
dlaňovej bránky k druhej. Žena na vedľajšej stoličke, duchom úplne neprítomná, pedantne krájala plátok
papriky na pásiky. Jeden ako druhý. Až po samý špic. Vzala druhý plátok,
privoňala, podľa prižmúrených očí zamyslela sa ešte viac.
- Neštípe?
- zadrela Emma znudená ďalším vlastným gólom do vlastnej pravej dlane.
- Neštípe. Je jemný. Až príliš...- zamrmlala,
oblizla si pery a elegantne vykrojila bielu žilku až po zelené paprikové mäso, pozdĺž celého tela, akoby to bolo telo ozaj. Zmyselnosť papriky, peniažky jadierok za bielu žilu... Dočerta! Ale už aspoň vie, o čom sníva táto tu, čo sa prvoplánovo tvárila, že chystá obed.
-
Treba viac podusiť, inak bude problém hrýzť. - zabodla necht do jedného z
úhľadných pásikov v márnej snahe ho prepoliť.
- Nebudem sa k nemu správať ako nejaká
stíhačka. Prečo by som ho mala "dusiť"? A nenazývaj ho "problémom".
Ak si si nevšimla, seká dobrotu. - obdobne zadrela dlhý nôž do plátka a
oddelila ďalší pásik. - A hryzie len troška. Hryzká. Jemne...- pidlikovala
zeleninu na drevenej podložke a červenala sa.
Emma sa vyvalila na stoličke a prekrútila
očami. Zrejme to s tou francúzštinou bude horšie, ako sa predpokladalo. Navonok
vyzerala, že domáci jazyk zvláda, ale... Alebo jej už hormóny dočista tlačia na
mozog?!
- Dievča, počúvaš sa?! -
Kolegyňa nad zeleninou nadvihla k nej oči a
zaklipkala vejárom mihalníc.
"Hmmm. Použila maskaru. Dúfam, že
vodeodolnú, ešte bude chudera šúpať cibuľu."
Našla ju v sieťke na stole,
vydolovala a položila vedľa papriky.
- Budeš plakať! - drgla do neobľúbenej
zlatožltej gule.Veci sa dali do pohybu.
Belle padla rovno do lona, ledva stihla
zatlačiť stehná, aby neskončila pod stolom. Poošívala sa. Noc bola ešte čerstvo
popodpisovaná kade-tade. Hlavne nezliezala z hlavy. Zo stehien. Z... Hamuj!
Odstraňovala zlaté šupky postupne nechtami. Ten
smrad pod nimi bude rezonovať ešte hodiny. Má jej to naznačiť?! Obielenú
párkrát pootáčala na lopári váhajúc, ktorá je tá správna strana. Nikdy
neuhádla. Chce kocky alebo krúžky? To je dilema. Nech si vyberie čo chce,
netrafí smer. Bude to, čo nakrojí. Okamih pravdy... Budú krúžky.
Slzenie začalo. Fňukala do zrýchľujúceho sa
procesu, aby ho mala čím skôr za sebou. Zásah. Štípanie v očiach neobišlo ani
Emmu. Belle buchla nôž aj nedokrájanú polku cibule a spakruky si vytierala oči.
Iba to zhoršovala.
- Ja sa tak bojím, že to skončí fiaskom. -
zanôtila plačlivo.
Emma pri pohľade na zmasakrovanú zeleninu
chvíľu váhala s odpoveďou. Sedí tu už polhodiny a márne sa snaží identifikovať,
čo za obed chystá mladá gazdiná svojim chlapom, ktorých vystrojila po rožky. Chvíľu
čakala druhú vetu, ktorá by vysvetlila predchádzajúcu. Rozcítená mučiteľka
bioproduktov ju nenechala dlho čakať.
- Prepáč, asi si pomyslíš, že som trápna
hysterka, ale teraz, keď som sa s ním vyspala, sa cítim...- fňukanie, slzenie,
sopel.
A je to tu. No, daj, moja. Daj! Tvoje pocity
ma fakt zaujímajú! Nemôžem sa dočkať, ako sa asi cíti ženská, čo mala tú česť
stráviť minulú noc s pánom tvorstva! Doriti! Čo nemáš súdnosť? Hanbu?...
- Vieš, Emma...Nemám priateľku. Vieš. Nemám
sa...s kým o tom pozhovárať a ja... ja sa fakt bojím, že ma teraz opustí,
lebo...som mu dala. - tentokrát zasiahla oči prstami. To bolelo.
- A odo mňa chceš...čo?! - blondína zlostne
odsunula zeleninu a buchla rukami zarazenými do seba o plastový obrus.
Belle sa poošívala. Zložila ruky rovnako.
- Ty si jeho priateľka. Teda bola si. Aký
vlastne ...je?! - pomrvila zas perami, ale nos bol stále plný cibuľovej arómy a
z oka sa jej spustila ďalšia nechcená slza.
Súcitne na ňu pozrela. Že je to tak trochu
polcolová trubka vedela odzačiatku, ale že zdementievanie bude zaznamenávať progres, to
ju trochu prekvapilo. Zdalo sa jej, že mala aj svetlé chvíľky, ale asi už budú
definitívne preč. Nádych, výdych.
- Neštípe, je jemný, až príliš. Nehryzie, iba
hryzká. Trošku. Jemne... - ironicky zaťahovala. Belle vážnela.
- Bude mu vadiť, že mám dieťa. - hľadala nové
zádrapky, vidiac, že Emma sa pred ňou otvárať nemieni. Chcela ju vyprovokovať,
ale aj takto je to dobre. Čo oko nevidí, to srdce nebolí. Bolííí...Blééé. Hnusná cibuľa!
- Tomu ani sama neveríš. - pritiahla si lopár
a krájala guľu, zdegradovanú z futbalovej lopty na rajčinu, na kolieska.
Červenkasté odpadávali jedno na druhé, skladajúc svoju matricu nanovo.
- No, veď sa až čudujem, ako malý, za
ním...ide. Akoby sa poznali... -
- ...povedz to rovno! Akoby to bol jeho
vlastný otec! - odsunula paradajku a pustila sa do druhej. Vyprdla sa jej pod
tupým nožíkom.
Belle sa zamračila a zrušila návšteve status
pomocníčky šéfkuchára.
Počúvalo sa jej to dobre. "Ako vlastný otec"...Pekné.
Priveľmi pekné.
Vstala a venovala sa sporáku. Panvica, olej, cibuľa, paprika,
pena, smrad, jak v pavilóne tigrov.
Chcela sa pýtať. Spýtať sa tejto naivnej
zaľúbenej osôbky, čo si pamätá z minulosti. Musí mať predsa predstavu, ako
prišla k decku. Verí na bociana? Na vrany? Na kapustu? Kapustu dnes nekrájali. Obed je stále otázny...
- Čo máš v pláne? - vstala Emma a priniesla
rajčiny na lopári.
- Ešte je čas... - odmietla ju Belle a
skromne nechávala viečka s rozmazanou maskarou sklopené.
Rajčinám to bolo jedno. Aj Emme to bolo
jedno. Načo scenáre a recepty?
Z chodbičky sa ozval šramot.
- Už má kľúče od tvojho bytu? - vypadlo z
Emmy aj s kúskom červene z podnosu na linoleum. Zohla sa poň a odovzdala celý náklad šéfke.
- Myslíš si, že ešte nie je čas? -
zažmurkala tá a váhala, či tam tie hnusne nerovnomerné amatérsky nakrájané krúžky
už capnúť.
- Najvyšší! - potriasla hlavou Emma, zobrala
lopár, vykydla na panvicu a rázne sa chopila varechy. Drcla ju plecom, aby si
šla privítať budúceho manžela v zácviku.
Nebola zas až taká nechápavá, keď sa vrátila
ovesená mu stále okolo krku aj s malým.
- Preboha, Belle, prečo si ju pustila k
sporáku?! Veď ona vie uvariť len sprosté lečo! Veď to ani nie je jedlo... -
domiceli
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára