OUAT - Prestrihy - 38. časť

OUAT

38. kapitola

Prestrihy

Zajtra...

      Pokladničný pás trochu drel. Pískavo si posúval naložený náklad a pýtal trochu namazať. Aj by ho ponúkol, ale práve sa snažil nenápadne strčiť fľašu whisky medzi žuvačky vedľa pokladne, aby ju nezazrela. Dnes nepočítal, že by ju mohol stretnúť. Dnes nemal nijaký plán.

  Znudene vykladala nákup, občas niečo premiestnila, ale nijaká logika v tom asi nebola, len určité estetizujúce vyrovnávanie. Vpredu má pečivo a ovocie, tie by mala mať nakonci pásu, lebo ak ich dá naspodok nákupnej tašky...Je to jej vec. Uvedomil si, že rieši prkotiny. Pritom to v ňom ločkalo vzrušením, že jej môže byť tak blízko. Len na priestor jedného nákupného košíka...

  - Ešte to pečivo, mladá pani. - zapišťala pokladníčka a namierila olúpaný gélový necht na rozžužlaný zvyšok kôrky, čo trčal chlapcovi v sedačke košíka z úst.

  - Prepáčte. - ospravedlnila sa mdlo a považovala vec za vybavenú a nablokovanú, ďalej brala nákup z plechu pokladne a ukladala ho do nákupnej tašky.

  Usmial sa na spokojného chlapčeka, čo kopal nohami do košíka a rozhadzoval blato vypadávajúce z čižmičiek všade okolo, k nevôli predavačky, čo sa rozhodla to pripočítať flegmatickej matke k rovášu, keďže výraznejšie neuspela prvotným ráznym upozornením. 

  - Táto predajňa podlieha prísnym hygienickým pravidlám, ako by to tu vyzeralo, keby sem každý nanosí toľko blata?! - osopila sa na ženu, naklonená, prsiami už takmer prilepená krížom cez  pás, a očami zúrivo zametala napadané blato.

  Žena neodpovedala. Nestálo jej to za to. 

  - Prestaň konečne kopať do nášho košíka! Môžeš ho poškodiť. - osopila sa zmaľovaná tetula v erárnom plášti teda rovno na chlapca.

  Chudák vytiahol rožok z úst, doširoka otvoril oči a rozreval sa. Z ústočiek mu vypadávali nepožuté kúsky medzi blato i  na pás. Započal sa kymácať a nebezpečne nakláňať.

  Predavačka kričala ešte viac svoje monologické etudy o nemožnosti istých matiek, matka tíšila dieťa simultánne s udržaním nákladu v košíku a chaotickým dokladaním zvyšného medzi nakúpený základ. Zrýchlený mód predznamenával kolaps.

  Priskočil v poslednej chvíli a zachytil chlapca nebezpečne nakloneného, už pomaly visiaceho z rozmykaného koša.

  - Pozor na tvrdé pristátie, pán pilot.  – pritiahol si vreštiaka k sebe a ten ku podivu hneď stíchol. Asi zo šoku.

  Odtiahol vrch tela, čo to vydalo. Nadýchol sa a oprskol svoj padák. 

  Zásah rovno do tváre. Nestihol ju ani natočiť.

  Matka pustila nákup a pretláčajúc sa pomedzi kôš a pás naťahovala ruky za dieťaťom.

  - Robko, no ták, koľkokrát som ti vravela, že si máš dať ručičku pred pusinku. - dohovárala mu nežne, aj keď jej čelo brázdila spleť vrások a pokúšala sa zoškriabať syna z cudzieho muža.

  - Nechajte, podržím ho ešte chvíľu, vy si dokončite nákup. – ponúkol sa, ale neuspel.

  Ťahala dieťa z neho o to urputnejšie. Nečakala však, že sa malý zaprie, ovije ruky okolo krku chlapa a otočí sa matke zadkom.

  Opáskovaný cez ústa  jeho rukávom mohol maximálne tak žmurknúť, ale nepovažoval to za vhodné.

  Vzdala to. Jednoducho rezignovala a keď videla, ako sa jej puknutá smotana na varenie v igelitke mieša s oblátkami pre malého, chcela vzdať aj nákup a rovno ujsť z predajne. Nešťastne pozrela na muža, hľadajúc však pohľad syna. Ten, už zas odtiahnutý od záchrancu, vážne si ho obzeral trochu nedôverčivým kukučom z jedného aj druhého boku. Zhora aj zdola. Niekoľkokrát.

  Predavačka poznamenala ešte čosi o neschopnosti a otrase a pracovnej dobe a nízkom plate, ale nikto jej aj tak nevenoval pozornosť. Skúsila si ešte získať aspoň jeho sympatie vyzdvihnutím bohumilého činu, ale schladil jej budúce svätorečenie jeho maličkosti  dialógom s dieťaťom.

  - Teta asi nemala ráno kakavko, keď je taká zlostná. - vytasil úsmev na mlčiaceho chlapca.

  Ten, na znak súhlasu,  vytasil tiež pár nových zubov a natrčil mu pod nos zvyšok svojej rozžuvanej desiaty.

  - Ďakujem, neprosím si. Ja som mal na raňajky... lečo. – nenápadne sa natočil k matke pozývateľa na jedlo.

  Jasné, že ich pozorne sledovala. Už ho mala očekovaného, ako škaredého, sympatického, vychudnutého, milého, strhaného a má pekný úsmev. Ešte si to musí usporiadať. Chlapov v jej okolí nebolo veľa, nemala s čím veľmi porovnávať.

  Pokojne vytláčala košík s nákupom smerom ku stojanom, vedomá si, že ujo ešte chvíľu zvládne jej podareného synka.

  Ujo zvládol, vyplatiť svoj skromný nákup, aj jednou rukou udržať dieťa. Asi by mal začať posilňovať, kto by bol povedal, že dieťa môže byť také ťažké.

  Nezvládol len domyslieť, kam s ním teraz, keď jeho matka má v oboch rukách tašky s nákupom.

  - Položte ho na zem. Vie chodiť. - navigovala ticho. - Ďakujem. - venovala už preskleným dverám, ktoré sa snažila odtlačiť plecom.

  - My máme odsúvačky, pani. Chcete nám to tu pokaziť?! Všetko zničiť?! – zavrešťala predavačka zo zeleniny, vidiac ju, ako sa snaží vypadnúť z predajne cez tlakom už zablokované dvere.

  Odvážil sa ju chytiť za lakeť a odtiahnuť, aby sa systém znormalizoval a so sykotom odsunul.

  Očividne jej už tiekla voda zo zubov. Malý sa poslušne zadrapil o rúčku kabelky prevesenej krížom cez ňu, pripravený cupkať jej po boku.

   - Môžem vám pomôcť s nákupom? - skúsil.

   - Už ste mi pomohol dosť! - vyslovila nahnevane. - Viac strápniť som sa tu fakt nemohla. Teraz aby som si hľadala nejakú inú predajňu, kde budem chodiť na sprosté rožky a mlieko! - nadhodila tašky a odvrátila sa.

  Malý sa mu ešte raz pokúsil ponúknuť rožok, čo mu očividne nešmakoval. Iba čo mu zakýval. Vrátil mu to mokré omrvinky rozhadzujúci kus pečiva.

  Stál tam a díval sa na odchádzajúcu dvojicu.

  - Vyzerá to na beh na dlhé trate, kámo. - ozvalo sa mu za uchom.  

  Stála tam zadýchaná blondína s ruksakom cez plece.

  - Idem si trochu zacvičiť do posilky. Jeden musí byť stále vo forme. Pozývam ťa. -  lapla ho za igelitku a ťahala. - Ale, ale, ale dnes nijaká fľaštička na depku?! – s uznaním kladne prikyvovala.

  Díval sa za dvojicou miznúcou za rohom.

   - Taká šanca a zas som zlyhal... - skonštatoval smutne a nechal sa odtiahnuť.

  -  A  vyprosujem si, aby si ma považovala za alkoholika, Emma. – potriasol taškou a hrdo si ju niesol po boku, po boku veselo vykračujúcej ženy.

  Odo dnes žiadne fľašky. Treba to všetko začať brať vážne. Toľko premárneného času...

domiceli