OUAT - Prestrihy - 42. časť

OUAT

42. kapitola

Prestrihy

Lodná

      Zvuky sa už nezdali také príšerné, aj keď neustávali. Loď v plnej pohotovosti bola ku podivu menej nebezpečná, ako hrobové ticho, ktoré tu panovalo väčšinu času. Takto sa dalo všetko na všetko navliecť.

  Naozaj jej dieťa priam zabalili na naložili na vozík, v domnení, že patrí k záchrannému tímu a že s ním ide do bezpečnejšej kajuty, lebo v laboratóriách sa zrejme čosi porúchalo. V poslednom čase  bývalo to na dennom poriadku. Že je sama spúšťačom poruchy, nikto netušil. Zastaralosť lode sa nedala skrývať donekonečna. Len lepiť diery a dúfať, že ďalšia z nich nebude pre kolóniu poslednou.

  O kauze "posledná" vedela Emma svoje. Keby má na ruke časovač, práve začína pípať, ako zle zatvorená chladnička. Prsty jej tuhli, nohami už ledva hýbala. Pred očami sa mlžilo. Ani sa veľmi nečudovala, keď videla samú seba v niekoľkých odrazoch z každej strany.

  - Preberám ho, ...vráť sa... potrebujem ťa tam...- už jej len šumelo v ušiach.

  Trmácanie, sácanie, pád. Strácala koordináciu, pojem o priestore. Tma.

  - Nie je tu... - zašepkal, keď preletel všetky časti kajuty.

  Ona stála vo dverách a obzerala si nezáživný priestor. Hnusné miesto nazývané byt. Ani prívlastok "jeho" mu nedodal teplejší nádych. A už vôbec nie ilúziu domova. Nadôvažok tá rozbordelovaná posteľ oproti vchodu strhla mu už beztak minimum bodov. Uvedomila si, že boli všetky priestory takmer na jedno kopyto. Lodný realizmus v priamom prenose. Prísny a schematický.

  - Zaoceánske lode som si vždy predstavovala ako výkvet luxusu. Táto vaša mi skôr pripomína väzenie...- skonštatovala, kým on niečo vytrhával z dvier, ktorými vstúpili. Sledovacie zariadenie.

  Ešte sa dal prehrať posledný záznam. Naozaj odchádzala.

  - Kam len šla?! - potriasol hlavou. - Belle, ty zostaneš tu. Počkáš ma. Nájdem ju. -

  - Belle možno zostane, Lacey ide jednoznačne s tebou! - oponovala.

  Ani si neuvedomil chybu v oslovení. Mozog mu meno automaticky priniesol na jazyk.

  - Videla si cestou, čo sa okolo deje. Môže to byť ešte ďaleko horšie. Tu budeš v bezpečí. - skúsil ešte raz.

  Podobrotky, kým v rámci paniky nevymyslel iný plán.

  Môže si búchať na pancier koľko chce. Domáce väzenie! V podstate mu ten nápad vnukla sama, porovnávaním lode a lode. Už teraz sa tešil na udobrovanie riadne rozčertenej krásky, ktorú nemilosrdne zamkol u seba doma. Teraz ešte nie je to pravé teraz. Teraz musí nájsť Emmu. Aj Emmu a syna.

  V dolných kajutách bol relatívny pokoj. Až priveľmi na jeho vkus. Takže horné levely.

  Vrátil sa do počítačovej miestnosti. Bingo pokus!

  Emma len očkom zaregistrujúc jeho prítomnosť, sa pokúšala so skľavenými prstami naťukávať niečo do systému. Druhá už nejavila známky aktivity, ako kôpka zhrbená, schalbaná, akoby na nej boli už len veci, sedela na zemi s hlavou neprirodzene sklopenou na hrudi.

  Na vozíku medzi nimi ležalo dieťa. Mal potrebu sa ho dotknúť.

  - Kašli na to, tvoj spí vedľa, neopováž sa mi ho zobudiť. - schytal jedovatým tónom od programujúcej ženy, horúčkovito kmitajúcej medzi desiatkov prístrojov, komunikujúcej s nimi, s mužom i s kôpkou "ženy" na zemi.

  - Emma, Emma, no, tak, dievča, nevzdávaj to! Potrebujem ťa! - kričala pomedzi klopkanie klávesníc.  - Pomôž mi s ňou. Musí to decko ešte odniesť späť do labákov, inak to celé praskne skôr, ako niečo podnikneme. - rozprávala rýchlo a pre neho nezrozumiteľne.

  Zohol sa k žene na zemi a chytil ju za plece.

  Akoby ňou prešiel výboj.  Vytrhla hlavu z hrude a roztvorila krvavými žilkami pretkané oči s temnými vreckami pod nimi, akoby ju niekto zbil. Namierila ich spomalene na neho a tvárou sa jej mihol nepatrný, ale úsmev.

  - Funguje to! Vedela som to! - potešila sa rozlietaná Emma a až teraz si všimla, že je tu sám.

  - Kde máš Lacey?! - spýtala sa však dosť nezaujato. Aj bola rada, že tu nie je, lebo...

  Pomáhal Emme zo zeme vstať a naozaj, akoby mu zázrakom ožívala pod rukami. Tým, že ju musel pri každom pohybe niekde prichytiť a podoprieť, nabíjala sa energiou, jej ľadové paže sa triasli a zahrievali, celé telo získavalo ľudskú tvárnosť, hoci ešte pred chvíľkou vyzerala ako nesprávne poskladaná drevená skladačka.

  Emma s vážnou tvárou pristúpila k zviechavajúcej sa dvojici.

  - Využila som ako posledný zdroj napájania jej emocionalitu. Je to ako hra s citmi... nemala som inú možnosť. Našťastie jej má zrejme dosť, čo sa týka...teba. Prosím, urob to pre ňu. Zatvor oči, predstav si tú druhú, ale ... - hovorila slová, ktoré mu nedávali zmysel. - Operácia Pygmalion. - uzavrela Emma dúfajúc, že pochopí. A pochopí, že je to jediné možné riešenie.  

  Až vtedy mu došlo. On má byť oživovateľom...Sochárom, ktorý vie vdýchnuť život. Láska tohto strešteného hologramového klonu ho môže udržať pri živote. Rozprávkovo naivné, ale EQ je zrejme rovnako, ak nie viac silné ako IQ. Ale... ako môže predstierať, že k nej niečo cíti, keď to nie je pravda... bude to fungovať aj tak?!

  - Čo to odo mňa chceš?! - zatriasol záporne hlavou, ale ženu našťastie nevypustil z náručia, kam sa mu automaticky privila.

  - V podstate maličkosť. Zachránila ti predsa syna! Riskovala svoju kožu a posledné sily, aby to urobila! To k nej nemôžeš byť trochu ľudský?! Potrebuje len objatie! Pohladenie, pár nežných slov a vieš čo?! Na tvojom mieste by som to myslela aj úprimne. Zabilo by ťa, keby si ju mal rád? Vieš ty, aký účinok môže mať taký obyčajný bozk?! Ale nie! Pán sa tu bude hrať na moralistu a nechá ju skapíňať nám tu rovno pred očami... Netušila som, že si až taký sebecký... Ale karma je zdarma, kámo. Raz ti to pripomenie! - odtiahla sa zas k prístrojom a pokračovala v práci na holograme jeho syna.

  Ruky na tele ženy, ktorú dvihol zo zeme sa mu rozochveli. Túlila sa k nemu s nádejou, že ju objíme a privinie...?

  Nedokázal to. Nedokázal jej povedať ani pár milých slov, ani posúvať ruku, aby to vyzeralo ako pohladenie.

  Ale jej stačilo, že je tu. Že ju dvíha zo zeme. Tak málo. Taká maličkosť... Odliepala sa od neho a skúšala stáť na vlastných nohách. Šlo to ťažko, ale šlo.

  Emma jej pomohla s obliekaním ochranného dresu a vo forme číslic vysvetľovala parametre návratu dieťaťa späť do laboratórií. Falošného dieťaťa. Využila techniku bývalého majiteľa a skonštruovala hologram. Identický. Kým na to prídu, budú mať čas zmiznúť a pripraviť sa na únik z lode.

  - Ak to nezvládne, potopil si nás všetkých. - zaznela posledná výčitka z jej úst, keď chabo vzkriesená Emma opustila priestor kajuty. A následne ešte jedna.

  - Kde máš Lacey?! -

  Bol rád, že zvrtla tému rozhovoru.

  - V bezpečí. V mojej kajute. Má...také malé ...domáce väzenie. - skúsil ťaživosť situácie obrátiť na žart.

  Emma sa prudko posadila do kresla a doširoka otvorila oči.

  - To ...to si neurobil?! -

   Zas nič nechápal.

domiceli