OUAT
41. kapitola
Prestrihy
Nový žiak
Krpec stál pred jeho krabicou, hlavu uloženú
na pravom pleci, v ústach väčšina prstov. V druhej sa mu kolembala fľaška čaju, držaná v pästi za dudel. Odvahu vytiahnuť hlavu z prítmia
svojho úkrytu dostal, až keď počul, ako Emma zabuchla vchodové dvere. Malý vytiahol
zaslintanú ruku a oprel sa o strop škatule. Chcel sa oprieť. Papier je papier,
aj keď je to level: kartón. Skončil rozpleštený v jeho lone. Zorientoval sa rýchlo a rovno sa posadil na pevné stehná,
nerozpakujúc sa, že nepatria mame, spokojný, že je vnútri svojej rakety.
- Fajn, ako vidím, vy dvaja ste sa už
nalodili. Dotankujeme palivo a môžeme letieť. - ohla sa k nim letová dispečerka
a bola automaticky ponúknutá dvoma vytasenými fľaškami.
Tú s dudlom na konci zdvorilo odmietla. Tú s
whisky, od neho radšej rýchlo vzala, aby sa náhodou pasažieri nesťažovali doma
na porušovanie letových pravidiel.
Sadla si do tureckého sedu pred škatuľu a
dostala štrbavý úsmev, ako odmenu, že neklamala.
- Laketa. - zažiarili malému oči.
Zaleskli sa aj veľkému, keď opatrne prikladal
svoje nemotorné ruky na hmýriace sa telíčko syna, ktorý testoval jednotlivé
steny, balansujúc mu na nohách. Skúšal nadvihnúť roztvorenú stranu, akoby chcel
svoju "raketu" uzavrieť. Stiahol nohy dnu a pomohol mu pridržať
provizórne dvere.
- A mňa tiež vezmete? - líškala sa detinsky Emma,
sklamaná, že si ju nikto nevšíma. Pánska jazda.
Malý nadôvažok zakýval záporne hlavou.
- Plíde mama. - poťapkal po ňom, aby sa
posunul a vytvoril miesto pre tretiu pasažierku. Zostalo by jej na sedenie
vedľa dvoch skrčených chlapov tak tri a pol centimetra.
Starší z nich to nevydržal, rozkopol škatuľu
a vyletel z nej von. Buchol dverami na izbe a zastavil sa až v kuchyni nad
dresom. Mal pocit, že ho všetko bolí. Všetko omína, driape mu kožu zvonka, aj z
vnútra.
Dívala sa na drnčiace dvere spod popadaných
škatúľ.
- To nebola dobrá raketa. Musíme postaviť
lepšiu. Takú veľkú...- skúšala Emma zachraňovať situáciu, vidiac, ako sa
ústočká dieťaťa vykrúcajú do plaču.
Hladkala ho po vláskoch. Aj ju dojímalo, oko
urputne sa márne snaží dvihnúť prevalený kartón, s akou nádejou sa díva na
dvere, za ktorými zmizol on.
- Šiel zobrať...nožnice. Musíme vystrihnúť
veľké okná, aby sme videli, kam letíme, vieš... - vynašla sa.
Malý vtiahol zadržiavané sople a pritakal. Sadol
si k menším škatuliam.
- Motol. Klídlo... - prekladal jednu cez
druhú.
Vstala, otvorila dvere na kuchyni. Oprela sa
o zárubňu.
- Ten malý má viac rozumu, ako ty! Čo chceš
dosiahnuť tým, že sa budeš donekonečna týrať svojím kvázi zlyhaním? Nemôžeme
vrátiť nič. Vtrep si to už konečne do hlavy a začni zachraňovať to málo, čo sa
ešte zachrániť dá! Nestojí ti ten chlapček za to?! - kričala šeptom, aby
hrajúce sa dieťa nevyplašila.
Zatínal pery.
- On si pamätá! Videla si to...to je... -
nedokázal vypovedať, vnútro mu stláčali kliešte výčitiek. - Ten malý si všetko pamätá.
Ty si pamätáš, ja tiež...ale prečo ...ona?! Prečo ona?...- vyslovoval ťažko.
Rozhodla sa ho nepoľutovať. Dnes už nie.
Zahrkotala niekoľkými zásuvkami, až v jednej
z nich naozaj objavila nožnice. Vrátila sa do izby.
Kým našiel sám seba a aspoň štipku odvahy
pozrieť sa synovi do očí a nevidieť tam vlastné zlyhanie, mali už vystrihnuté
dve veľké okná, kabínu vystlanú vankúšom a na streche antény z podpier izbových kvetín pani Makovickej.
Podal jej lepiacu pásku, čo náhodou našiel v
špajzi.
- Mohla by sa zísť. - utrel si nos obdobne
ako malé decko.
-
Parlez-vous francais, monsieur? - natočila sa hlavná konštruktérka na neho.
Zatlieskal však malý a začal nadšene
nadskakovať, že niekto prehovoril, ako jeho mama. Emma mala razom pár bodov k
dobru.
- Qiu, qui, qui! - pišťal chlapček nadšene.
- Vidíš
ho? Aj to decko vie po francúzsky! A
"vy, vy, vy" pane neviete?! Hanba! Od zajtra sa začínaš učiť aj ty. Mám pre
teba skvelú učiteľku. - žmurkla na zhrozeného chlapa s natiahnutou páskou,
ktorú by najradšej prelepil cez Emmine ústa.
Vchod do rakety však bol dôležitejší. Tamto
jej vytlčie z hlavy, keď dokončia raketu.
Za obrovskou škatuľou, s ktorou sa trmácal po
bočnom schodisku hore, ho nebolo vôbec vidno. Robko trval na tom, že bez svojej
rakety od susedy neodíde.
Vôňa jej bytu mu bola známa. Na všetko
využiteľný čerešňový šampón.
- Do spálne by sa vám ...nevošla, postavím ju
v obývačke k tej dubovej komode...- mrmlal s lícom pritlačeným k elegantne
namaľovanej nádrži na palivo. Že poslúžila ceruzka na oči zatiaľ netušil. Pretláčal
sa pomedzi športový kočík a botník cez chodbu. Hold, veľkorozmerný náklad. Musí
predsa uniesť troch.
Cítil, že mu bremeno tlakom zhora zosúvajú z
náručia jej dlane. Tvárou v tvár nad strechou rakety sa dívala na neho trochu
prekvapene a o dosť viac nedôverčivo.
Šťukla kľučkou na obývačke. Na náprotivnej
stene stála dubová komoda. Sťažka preglgol.
- Aj vy ju máte? Dubovú? Aj...priateľka ju
má...v byte. Pod vami. - skúšal sa vykrútiť, vidiac, ako si ho nevrelo
premeriava. Blbý pohľad na prvé rande. Druhé, tretie už dnes a jedno horšie od
prvých dvoch. Dočerta, čo je to dnes za deň?!
- Tak sa majte...Pá, Robko. - nahol sa smerom do kuchyne. - Rád som
ťa spoznal...- hľadal pohľadom krpca, ale ten sa už napchával čokoládovým
pudingom a nejaký nosič rakiet ho už nezaujímal.
Ona sa zamračila ešte viac.
- A z Emminých rečí...si nič nerobte. Viete,
tá francúzština...ja by som...ani...- habkal celý nesvoj, že je konečne tam,
kde chcel byť. Zas v jej byte. Blízko nej a všade tá vôňa a...
- Môžete
prísť zajtra po piatej? - stále sa mračila. - Ak mi...vaša priateľka, ovšem, postráži
malého. Práve mi vypadol jeden žiak. Môžete ho nahradiť. Dvakrát týždenne po
štyridsaťpäť minút, pätnásť eur na hodinu. Konverzácie sú individuálne a
platené zvlášť. Ste začiatočník alebo pokročilý? - zmiatla ho tonou otázok.
Rozumel iba poslednej.
- Začiatočník... totálny amatér. - vypotil a
skúsil rozpačitý úsmev.
Povzdychla.
- Tak začneme pekne od začiatku. - kyvkala
hlavou do oboch strán.
- To by som bol rád...- mal čo robiť, aby to
vôbec ustál.
domiceli
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára