OUAT - Prestrihy - 36. časť

OUAT

36. kapitola

Prestrihy

Spolu...

      Hľadal, v ktorom výdychu jej bude môcť povedať pravdu. Bude vedieť povedať... Začínal mať výčitky svedomia, že si berie jej nádej, že kradne  čriepky dôvery a skrz letmé bozky odzbrojuje ju vopred, aby zostala bezbranná, vyjavená a nesvoja, že mu verila a on...

   - Nemohol som ísť pre malého. Ja by som to nemal šancu zvládnuť. Neviem, či mi to budeš vedieť odpustiť, ale sám som len nikto...- konečne sa rozhovoril.

  - Ja viem, viem. Ja som ti sama ponúkla, že pôjdeme obaja, ale bol si tvrdohlavý. Zbytočne len strácame čas. - prešla mu dlaňou po začínajúcom strnisku a pridala úsmev.

   - Obávam sa, že sme stratili viac, ako len čas... – pozrel sa nešťastne na vypálený monitor počítača. - Získal som totiž spojenca, vlastne dve spojenkyne, ak im môžem veriť, ale potrebovali odo mňa... dočerta, zlyhal som aj tu! - cítil sa trápne, zvlášť teraz, keď potreboval byť za hrdinu.

   Nie, pred ňou by predsa nechcel hrať divadlo. Nijaké klamstvá. Radšej pravda. Aj keď nepríjemná.

  Zaprel sa oboma rukami o pracovný stôl a tvár mu zasypali polodlhé vlasy.

  - Mali by sme ísť. Emma povedala, že sa stretneme v kajute jej šéfa. Povedala do hodiny a už...by sme mali ísť. – presúvala sa ku dverám a čakala, že ich otvorí.

  Sama bola bezradná zo všetkých týchto kovových monštier a ich systému ovládania.

   - Ktorá Emma? - spozornel.

  - Tá zlá. - dvihla a spustila zas plecia späť, čo ju zamrzelo, ako sa o nej práve vyjadrila, ale v podstate nenašla systém, ako tie dve Emmy odlíšiť. Ale toto bolo, naozaj, naozaj, blbé. Zlá predsa šla po jej dieťa. Ale ak zlá je dobrá, aká bude tá druhá, ktorá ju vytiahla z rúk doručovateľa a vymenila sa s ňou...?! Porieši to neskôr. teraz...

   - Musíme ísť. - zopakovala naliehavejšie. 

   - Emma, Emma, Emma! – potriasol hlavou, pochopiac, ako ho zas dobehla. Asi jedna aj druhá.

  Vedela, kam majú ísť, Emma jej presne vysvetlila cestu neznámou loďou v číslach a názvoch, dokonca dostala aj niečo ako prístupový kód. V tom zmätku radšej všetkému pritakala, aj keď dvom tretinám nerozumela. Len tej jedinej, že urobí všetko pre to, aby zachránila jej syna. 

  Vysýpala mu nejaké čísla a názvy. On vedel, čo znamenajú jednotlivé indície. Emma je hlavička.

  Dnu sa dostali ľahko. Aj tieto kajuty boli totiž nelegálne a utajené. Ale nie pre všetkých. Sám bol prekvapený skratkami, ktorými ho jej navigácia viedla, opakujúc si naučené od Emmy, o ktorom mohla len predpokladať, že je účinné a dovedie ich do cieľa. Doviedlo. Zlá Emma neklamala. Zlá Emma je dobrá Emma. 

  V kajute bol zvláštny puch.

  Po pár krokoch sa prudko otočil a zatlačil ju späť k dverám.

  - Prepáč, srdiečko, toto nie je pekný pohľad. - skúšal jej zabrániť vojsť hlbšie do počítačmi preplnenej kajuty, kde v jej epicentre hrozivo trónila zelenkastým svetlom ožiarená troska muža. Nejavil už známky života.

  Podarilo sa mu ju presvedčiť, aby „strážila“ vchod, kým... 

  Podarilo sa mu aj nadvihnúť telo a odtiahnuť ho vedľa, do akejsi kutice. 

  Kutica? Vyzeralo to, ako miniatúrna izba. Pre klon? Nič, len základné vybavenie. Ešte jeho fotka na orosenej, hrdzavejúcej stene a uverí, že aj klony majú miesto na snívanie.  Doteraz si myslel, že sa jednoducho zhasnú a zas rozsvietia. Asi sa mýlil.

  Dolu chrbtom mu prešli zimomriavky. Paralela so zhasnutím bola asi tentokrát pre Emmu reálna.

  Vrátil sa do centrálnej časti, kde už Lacey stála pred mnohými obrazovkami a akoby niečo na nich hľadala. Preskakovala očami z jednej na druhú, aj na tie vypnuté.

   - To je zmonitorovaný asi celý komplex lode. - ozrejmil jej a pokúsil sa pozažínať zvyšné obrazovky, čo ešte nesvietili. Kajuta sa rozžiarila o čosi viac.

  - To musí byť hrozné, ten pocit, že o každom tvojom kroku všetko vedia. – skonštatovala zhrozená, čo všetko prinášali obrazovky.

  - Nijaké súkromie. Nijaký osobný priestor. Nijaký život. Nielenže vidia a počujú všetko, ale dokážu sa nabúrať aj do myšlienok a manipulovať s nimi. Zoberú ti všetko! Oberú ťa o sny, o priania, o vlastné spomienky... - rozprával rýchlo a vzrušene, klikal do klávesov a pokúšal sa vysondovať, kde je momentálne Emma.

  Emma, ktorá ho poslala do ich kajuty, nie aby dostal odtiaľ údaje k napájaciemu zdroju, ale len preto, aby tam našiel Lacey s jasnou indíciou, že všetko berie na svoje plecia a ide na záchrannú misiu sama. Bez neho. Bez nich. S jasnou indíciou, kde sa môžu presunúť, aby videli jej triumfálny úspech. Ako si môže byť sama sebou taká istá? Zostáva len veriť, že je si sama sebou celkom istá.

  Začínal sa potiť. Dobre predpokladal, že už u neho, v súkromnej kajute,  dávno nie je. Aká krásna ploštica musí byť nainštalovaná v jeho otváracom systéme, o ktorej dosiaľ netušil. Dáva len chabý, nekvalitný obraz, ale dáva. Aj teraz jasne videl pravú Emmu, ako sedí na lôžku v polohe, v akej ju zanechal a díva sa s nádejou na dvere. Asi čaká, kedy sa otvoria a vojdú nimi všetci. On, Lacey, malý a aj Emma.

  Zlá Emma! Zlá Emma! Oklamala ma! ...brýzgal si tajne v duchu, ale v podstate jej bol vďačný už teraz za všetko, čo urobila a pravdepodobne aj robí. A dúfal, že aj urobí.

 - Našiel som ju! – zvolal pri jednom z panelov, zachytiac jej svižnú postavu, ako sa nenápadne plíži k cieľu.

  Priskočila k nemu a ovila mu rameno rukami. Už boli studené. Zas potrebovali objatie, ale teraz nebol čas na láskanie. Len si ju pritiahol trochu bližšie, aby lepšie videla, čo sa bude diať a položil jej svoju dlaň na tie jej zakvačené.

  Štvalo ho, že musí byť len nečinným svedkom, ale Emma vedela, že jediná má šancu uspieť.

- Lacey, musíme nájsť zdroj Emminho napájania a nejako ho aktivovať. Emma v mojej súkromnej kajute vravela, že to bude vedieť, len potrebuje... ja ani neviem, čo potrebuje. Všetko sa zbehlo tak rýchlo...- bezradne sa obzeral po kajute.

   Nebol schopný rozlíšiť jednotlivé komponenty a už vôbec z nich vybrať ten pravý, čo udržiaval Emmu pri živote. Síce len virtuálnom, ale jej jedinom živote, ktorý ako hologramový klon mohla mať. 

  - Toto je tvoja Emma? – spýtala sa Lacey, spozorujúc v jednej z bočných obrazoviek výsek, ktorý už dnes videla. A ktorý sa jej veľmi nepáčil. Aj teraz sa mračila.

  - Toto je dobrá Emma. Táto je originál, Lacey. – ukázal na rozšumený nekvalitný obraz z jeho kajuty a použil jej slovník o dobrých a zlých Emmách v ich osudoch. 

  Zamračila sa ešte viac.

   - Originál je lepší, ako klon, však? S originálom sa dá aj spať. Videla som, ...ako si k nej bol milý. V posteli. – pozrela na neho bokom a z očí jej nebadane vystreľovali iskričky žiarlivosti.

  Chvíľu nechápal, potom sa rozosmial. Videla zrejme záznam z jeho kajuty, ako spacifikovával blúzniacu Emmu. Ok, obkročmo na posteli. Hej, mohlo to vyzerať všelijako. A asi aj vyzeralo, keď tomu verí.

  Jediné, čo jej dokázal vysvetliť, bol bozk na spánkovú kosť. Nebol čas na detaily.

  Emma dva práve otvorila ďalšie z dvier.

  - Robko! - zašepkala Lacey, rýchlo zabudnúc na všetky Emmy a postele a ľúbostné hrátky. Tam vpredu ležal jej syn. Malý, napojený na hadičky, spiaci...

  - Je v poriadku, však?! – zakvačila sa mu o rameno ešte viac, pýtajúc si jedine kladnú odpoveď.

domiceli