OUAT
37. kapitola
Prestrihy
Poď...
Rozrátavala každý krok. Na žiaden navyše
nemala voľný kredit. Predstava posledného hrdinského činu v nej nerezonovala
ako niečo plodné, skôr posledný výkrik z tmy. A do tmy. Celý život bola len
manipulovaná do úloh svojho nadriadeného. Teraz sa mohla rozhodnúť sama. A rozhodla sa.
Bezhlavosti sa však nevyhla. Žiaden plán. Ako aj, keď celú existenciu
mala do detailov vždy rozpracovanú niekým iným. Možno tajne dúfala, že predsa len
nebude musieť byť sama. Ísť sama. V jeho kajute pochopila, že živiť nádej
nemá cenu... ani za tú, čo zaplatí.
Šum v laboratóriách bol síce monotónny, ale nemohla sem prísť a nakázať
pobaliť malého a pripraviť ho na cestu s ňou. Alebo...
Ešte kým stála opretá o jednu zo stien a vyzerala, akoby
premýšľala, zostávali takmer pokojní. Aj keď sa nenápadne presunula bližšie k miestnosti,
kde malý bol a pritajila vo výklenku.
Následne sa všetko v zlomku sekundy
zvrtlo.
Monitory na obrazovkách postupne zaznamenávali akési narušenie. Jeden po
druhom sa zachytené obrazy zapĺňali ľuďmi, niektorými v panike pobehujúcimi,
inými, čo presne vedeli, čo robiť, o čo sa pokúsiť.
- Niečo sa deje...- skonštatovala s pohľadom zabodnutým do tváričky
malého, akoby ju hypnotizovala, aby sa jej nič z vonkajšieho diania
preboha nedotklo.
- Vyzerá to, že loď bude pristávať. - ukázal na jeden z počítačov. -
Zrejme nejaké komplikácie. Ale, to nič... Býva to bežná prax. Je potrebné
zabezpečiť desiatky vecí, aby bolo pristátie úspešné a nie všetko sa dá
vypočítať alebo predvídať. - pokúšal sa ju upokojiť.
Popravde, pristátie nezažil už dosť dlho, respektíve si na nijaké
nevedel spomenúť.
- To by ale mohla byť naša šanca. -
pozrela na neho, či chápe.
Vedel, čo asi chce povedať. Útek.
- Lacey, netuším, kde pristávame.
Môže to byť neobývaná krajina s priestorom, ktorý nie je vôbec vhodný pre
človeka...-
- Prečo by niekto pristával v takom čomsi?! Bude to zem! Nejaká
krajina, kde je niečo, čo niekto potrebuje a bude to dobré aj pre nás.
Bojím sa tejto... hnusnej kovovej ...lode. Je to ako v zlom filme. Sme v jednej
konzerve a nemáme vlastne kam ujsť! Nech to pristáva kdekoľvek, všetko bude lepšie, ako toto tu! - argumentovala svojsky a on jej
musel dať zapravdu.
Skúšal sledovať Emmu v priestore laboratória. Vládol tam chaos. Ale
vyzeral skôr ako pracovný. Zabezpečovali jednotlivé veci proti posunutiu,
kontrolovali výkyvy a parametre, či nemôže dôjsť k niečomu, čo by
ohrozilo dieťa, ktoré mali na starosti. Artefakt, na ktorom niekomu zrejme
záleží.
Zachytil ju až po chvíli. V modifikovanom odeve. Kde k nemu prišla, ale
nevedel. Možno ochranné veci pred pristátím otvárajú svoje trezory a ponúkajú
sa samé. Ako málo sa o tieto veci zaujímal. Mal pocit, že nikdy.
- Emma sa prezliekla. Aj ja by
som sa potrebovala...- žmolila medzi prstami škaredý šat, čo pripomínal nočnú
košeľu.
Nepočúval ju. Jemu sa priesvitná, priliehavá látka pozdávala...
To, čo robila Emma, na scéne malej obrazovky, sa mu ale z kroka na krok prestávalo pozdávať. Nezachraňovala.
Skôr ničila všetko, čo je prišlo do cesty. Súčasť taktiky? Plánu? Vsádzal skôr
na nenápadnosť, nie vzburu. Alebo...
Všimla si, že šum sa započal meniť. Pochopila, že pôjde o pristávanie
lode. To by jej mohlo hrať do karát. V tom prípade sa väčšina osadenstva
lode vyskytne niekde, kde je ich miesto
a bude si plniť svoje úlohy. Medzi masou ľudí sa dá lepšie skryť. Ona, aj
to dieťa.
Využila možnosť obliecť si ochranný odev. Rozdávali ich roboty a netestovali
príjemcov. Len výška, váha, rozmery. Oskenované, podané, ďalší, ideš... Ako
maskovanie ujde.
Ale k malému sa nedostane, ak bude všetko takto pekne klapať. Je
čas vyvolať paniku! Riadny chaos. Vyradiť
systémy. Spôsobiť kolaps ochranných sietí.
Vyhodiť všetko, čo sa vyhodiť dá, znefunkčniť, zrušiť, zničiť, ak bude
treba. Je to síce riziko, ale aj tak musí byť dostatočne rýchla. Čas hrá proti
nej.
V jednej chvíli sa mu zazdalo, že sa Emma z obrazovky díva priamo do jeho tváre. Zblízka.
Dívala sa. Hľadala kamerový systém, ktorý by ju mohol teraz alebo neskôr prezradiť.
Našla ho. Netušila, že na druhej strane je on. Možno by sa bola aj usmiala.
Takto len blikla, počmárali ju vlny čiar a zasypalo zrno zrušeného obrazu.
- Nebudeme vidieť, ani vedieť, čo sa deje. - sklamane poznamenala, vidiac, ako Emma ráznou ranou rozbila zrejme
kameru nad sebou.
- Asi je čas vyraziť a pridať sa k nej. Máš pravdu, ak loď
pristáva, môže to byť naša šanca na útek. Pôjdeme okľukou. Vraciame sa do mojej
kajuty, po odev a ...po Emmu. Nemôžem ju tu nechať. - hľadal v jej tvári
pochopenie, ale škriatok žiarlivosti zmrazil jej mimiku tak, že si jasne
prečítal jej názor, aj bez slov.
Nemohol jej povedať, že sa mu správanie Emmy - záchranárky nepáči. Prečo
ničí...stopy?! Čo ak chce malého uniesť, ale nie vrátiť?! Čo ak má plán, ktorý
predsa len ide proti nim a toto všetko bolo len narafičené divadielko na
oklamanie. S malým v rukách môže vydierať. Ona, alebo niekto iný, pre
koho pracuje.
- Potíš sa. Trasieš... je ti
dobre? – dotkla sa mu ustarostene čela, zaregistrujúc, že nie je vo svojej koži.
Dotklo sa ho to. Zvonka, aj zvnútra. Kedy naposledy niekomu na ňom záležalo?! Nemôže ju vystrašiť, viac, ako je sám. Keby šlo len o neho,
nezáleží mu na ničom. Jeho život bol v ohrození toľkokrát, ale teraz je to
iné. Je tu ona a je tu ich...syn.
- Sľúb mi, že ...budeš dávať na seba pozor. Nemôžeš sa vystavovať
nebezpečenstvu! Nezniesol by som, keby... Lacey, prosím, sľúb mi, že sa budeš
držať stranou. Mohlo by to byť nebezpečné. Ver mi. Ty nevieš, čoho všetkého sú
schopní. Malého zachránime. Ty zostaneš s Emmou v ústraní, dolu v
podpalubí a potom po vás prídem. - vysypal plán, ktorý mu skrsol v hlave
len v tomto okamihu.
- Nemôžeš ma z toho vynechať! Je to moje dieťa! Idem všade s tebou,
či sa ti to páči alebo nie! - zaprotestovala a nechala sa ťahať chodbami.
Ťahal ju chodbami a snoval ďalší plán, ako ju nenápadne vynechať z akcie.
Spoľahne sa na Emmu. Pomôže mu ju ochrániť.
domiceli
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára