OUAT
16. kapitola
pristrihnuté
krídla 2.
U nás taká
obyčaj...
OUAT
Pristrihnuté krídla ( prvých 15 kapitol)
ANOTÁCIA
Tento fanfiction je pokračovaním ff O CHLP. Tam sme sa rozlúčili s
hlavnými hrdinami, policajným pomocníkom Robertom, dievčaťom v pestúnskej
starostlivosti Emmou a samotárskym chlapcom Nealom. Posuňme sa o päť rokov
dopredu.
Z pomocníka sa stal právoplatný policajt. Vyštudoval a začína
pracovať na skutočných prípadoch. Emma s Nealom, napriek nepriazni osudov,
našli jeden druhého, prežili pár pekných i škaredých chvíľ, ale znova sa
stratili vo víre života. Neal pre tento ff zatiaľ úplne. Emma v
nápravno-výchovnom zariadení dostane šancu na nový začiatok. A za tou šancou
stojí náš Robert... Emma začne pracovať pre políciu.
Po nejakom čase, ktorí strávili ako
tím, prišiel čas začať stáť každý na svojich vlastných nohách. Emma sa rozhodne
pátrať po synovi, ktorého dala na adopciu, Robert sa vracia do rodného
mestečka, nastúpi k miestnej polícii. Byt po rodičoch a jeho dôkladná
rekonštrukcia je len prvou výzvou,
ktorou ho prefacká návrat domov. Prichádzajú ďalšie...
O prvých z nich ste sa dozvedeli z
prvých 15 kapitol. Teraz pokračujeme...
Prešľapoval. Cez pruhované okienko bolo síce
vidno dnu, ale do pásikov narezaný obraz bol akýsi akvarelovitý. Zvnútra
lekáreň osvetľovalo modravé núdzové svetlo a to ukazovalo iba škvrny pedantne
uložených škatuliek. Nevedel si odôvodniť, či má vlastne šťastie v nešťastí
alebo naopak.
Pôvodný plán bol počkať do záverečnej a milo
prekvapiť. Výberová čokoláda však už začínala mať tekutú podobu. Asi ju nemal
pchať do zadného vrecka nohavíc. Ďakoval výrobcovi aspoň za kvalitne lepený
fialkový plastový obal. Ten zabránil, aby jeho posledné čisté rifle neskončili
s trápne kompromitujúcim fľakom na riti.
Záverečná sa však nekonala. Nijaké posledné cililing a voľný večer vo dvojici. Na dverách nápis
o službe vlasti. Akurát dnes. Ok. Skúsi záložný plán. Už skúsil. Veď také to nevinne vyzerajúce flirtovanie v šmajchelkabinete vzadu, kde si navzájom namiešajú uspávanku z endorfínov a prolaktínu nemusí padnúť zle. Ticho, teplo, trocha tekutín... Drnčavo to
zazvonilo, ale obraz za výkladom sa nemenil. "Tu zvoňte" akosi nefungovalo.
Prešľapovanie sa prekvalifikovalo na krok sem
a krok späť. Potom vyšší level: dva vpred a dva späť. Tri vpred, niekoľko vzad, bokom, dozadu, dopredu.
Je možné, že má lekáreň iný vchod? Vchod,
ktorý slúži ako výdajňové okienko pohotovostnej služby? Mozog poliša vždy
funguje ako mozog poliša. Ale toto malo byť rande. Síce neplánované, náhodné, trochu naslepo, ale o
to...čo? Máš rád prekvapenie? Čo ak ona nie?!
Zahol za roh. Za vysokou kovanou bránkou boli
dvere, ku ktorým viedlo niekoľko schodíkov. Ale za nimi bola tma. Takže nijaké
výdajňové okienko. Len zadný východ.
Pozor...
Z druhej strany sa popri múre šúchala
postava. Dvor bol v tom páse elegantne neosvetlený. A ak aj majú kamerový
systém, áno majú, nad dverami, detail pedantne zaznamenaný, tento chodníček je mimo očka kamery. Nie však
mimo jeho očí. Kto by sa plížil odzadu? Teraz, takmer v noci. Jasné. Policajtská paranoja. Niekto s
nekalými úmyslami. Pritiahol sa k budove, aby nevzbudil pozornosť. Zostal pritajený za rohom. Len tušil, čo sa asi deje.
Šuchot sa zintenzívnil. Asi už vystupuje po
schodíkoch. Nie, z druhej strany nie sú schodíky. Podlieza zábradlie. Ešte krok
a bude pri dverách. Čo urobí? Rozbije ich? Má pakľúč? Čože? Dobre počuje?
Klopkanie?!
Neodolal a skúsil vykuknúť. Nevyšlo to.
Zbadal ho a prehupol sa od dverí kdesi dolu do tmy. Zatíchol.
Čas na improvizáciu.
- Náááčo pôjdééém domóóv...- zatiahol, čo
najfalošnejšie, vytackal sa spoza rohu a sklonil sa k bedrám. - No, kde...si mi?
Pátram, ja ťa nááájdem, nájdem uvidíš...Pááátram. Skryť sa nemáááš nádej, to si
píš...! - zatiahol zo starodávnej popodrhovačky, aby zabil dve muchy jednou
ranou.
Po prvé, zo seba spraví náhodne sa tu vyskytnutého ožrana. Ostatne,
krčma s ikonickým menom BarBar je budova hneď vedľa. A on sa zabudol pred jej
opúšťaním vypustiť. Musí to urobiť tu a teraz. A po druhé, dá votrelcovi
nenápadne najavo, že ho má. Ak nezdrhol. Ale to by ho počul. Odchádzať. Nepočul. Je stále niekde tam.
Započul však niečo iné. Šťuknutie dvier. A
nič viac. Zostali pootvorené. Ustrnul aj sám. S jazdcom jatky v oboch rukách sa
zamračil na tiché pootvorené dvere do lekárne. Čo chvíľa sa však rozleteli a on
skončil opláchnutý plným kýblom špinavej vody, ktorou zrejme magistra práve
dovytierala dlážku. Ešte bola trochu vlažná. Ešte sa v nej kúpala handra, ktorá mu práve odkväcla z hlavy.
- Ja tebe dám oštievať nám tu rohy, ty papľuh
jeden nevychovaný! - okomentovala svoj počin. - Prac sa odtiaľto, lebo zavolám
hliadku mestskej polície a tí ťa už dajú dopucu! Korhelisko jedno! - pobúchala prázdnym kýblom o
zábradlie, aby povypadávala prípadná špina a buchla zvnútra dverami.
Sotva sa dootriasal, doslova ako zmoknutý pes,
zohol sa dolu po handru, aby jej ju slušne vrátil a už-už chcel na mladú zvolať, aby prestala vyšilovať, ale neznámy, dosiaľ skrytý
zozadu za múrikom, v tom chaose obratne vyskočil hore a vkĺzol dnu, do budovy lekárne.
Striasol sa zas. Tentokrát obavou. Pochopil. Tá malá bláznivá bruneta nezamkla
a...
Variant A, volať kolegov, prípadne mestských
a zasiahnuť. Variant B, hrdinstvo v priamom prenose. Variant C, všetko si dobre
premyslí a až potom začne konať. Nie, nebolo čím myslieť. Ani nedozapínal
jatku, preštveral sa cez plot, vyšiel tých pár schodíkov, pritajil sa na okamih
a skúsil povoliť dvere. Smola. Mladá nezamkla, ale típek asi hej. Zmena plánu.
Rýchlo sa preštveral späť na hlavnú a pobehol
k hlavnému vchodu. Započal zúrivo zvoniť.
Pruhovaný obrázok ožil. Navliekala si plášť.
Neusmievala sa. Zažmurkala na zákazníka. Bol mokrý? Bol mokrý. Prší? Neprší. Nepozná ho? Ale pozná! Umyla ho? Hups...
- Prosím. Budete si priať? - vyhryzla zo
svojej slovnej zásoby jasne a stroho.
Idiotsky sa usmial. Hádam ho spozná. Hádam sa aj ospravedlní. Hádam sa na tom zasmejú... neskôr. Pri vylizovaní čokolády z obalu. Ona bude vylizovať, on dooblizovávať...
-
Budete si priať? - zopakovala však hlasnejšie a ráznejšie.
- Mohli by ste ma, prosím, vpustiť dnu. Je to
vážne. - skúsil pošepky, kontrolujúc priestor za jej chrbtom. Čo ak sa vynorí
útočník.
Potriasla hlavou.
- Prepáčte, Robert, ale mám službu. Som v
práci. Táto lekáreň má pohotovosť, ak ste si nevšimli a ja nemám najmenšiu chuť
riešiť zas vaše abnormálne požiadavky. Alebo zas potrebujete plienky, dudlík či
ďalšiu odsávačku? Podľa vášho stavu by som povedala, že odvykaciu kúru. Ako by
asi zareagovali vaši kolegovia, keby ich zavolám a označím vás, ako asociála,
čo oštieva mestské budovy, lebo to akosi prehnal s pitím?! - stále sa mračila.
Hmmm. Kompletnú obžalobu aj s trestným
konaním teda od nej nečakal.
- Emilie, je to vážne. Pustite ma dnu. Kým nie je
neskoro. - nahol sa viac do okienka hľadajúc, ako sa celé dvere otvárajú, aj
bez jej pomoci.
Zhnusene trochu cúvla, vidiac, čo všetko má
polepené v mokrých vlasoch, ale zostala neoblomná.
- Okamžite choďte preč. Môj
pohár trpezlivosti práve pretiekol. Snažila som sa byť k vám ústretová, ale
toto už presahuje všetky medze. - skúšalo ho vytlačiť zatváraným okienkom.
Nedal sa. Prestrčil ruku a ráznym ťahom si
odomkol. Vpadol dnu a nestaral sa viac o ňu. Ponáhľal sa dozadu. Do boku. Do
jednotlivých miestností. K zadným dverám. Potiahol. Boli zas otvorené... Ušiel.
- Čo, čo si to dovoľujete?! Okamžite volám
políciu! - tiahla za ním, ale kričala len z dostatočnej vzdialenosti.
- Stojte!
Nehýbte sa. - rozkázal a zažal svetlo.
Neónky zablikali a ožiarili celú chodbičku
vedúcu k zadnému východu, odkiaľ sem vietor donášal hluk večernej ulice.
Obaja zažmurkali do prudkého svetla. On
strhol zrak na zem. Naozaj tam v čerstvo umytej dlážke boli troje stôp.
- Mali ste tu návštevníka, Emilie. Nezvaného.
Môžete volať tú políciu. Zrejme ušiel, ale...stopy zostali. -
Presunul sa popri stene k nej. Mala otvorené
ústa dokorán a nemala sa k činu.
Vydoloval svoj mobil, odlepil z neho stopenú, zvonka
navlhnutú čokoládu, podal jej ju s úsmevom a vyťukával číslo.
Konečne sa zobudila. Priskočila a strhla mu
aparát z ucha.
- Nerobte to, prosím. Viete... ak šéf zistí,
že...že som otvárala zadný východ a... a že som ho... zabudla asi zamknúť...-
prosila aj očami.
Ísť proti zákonu? On? Policajt? Pre tie
krásne dúhové oči?
- Nuž, ale ...mohlo to byť nebezpečné. Veľmi
nebezpečné. Keby tu nie som... ako by ste sa ochránili? - rozciťoval sa.
Prikyvovala. Bola by tuším prikývla na
všetko. Dokonca aj na požiadavku, že mu na dobrú noc namieša tú uspávanku v
kombinácii endorfínov a hormónu prolaktínu a užijú ju svorne. Nemal odvahu si ju dnes vypýtať.
Rande na druhý pokus skúsi zas zajtra.
Orgazmus počká. Musí sa najskôr vysprchovať.
domiceli
ja som vedela, že máš niekde schované pokračovanie! :D našla som si :D
OdpovedaťOdstrániť