OUAT
45. kapitola
Prestrihy
Podjesenná...
Park žltol a leskol sa. Akoby bol
nalakovaný. To len mierne mrholenie pár ťahmi popretieralo jednotlivé vrchné
listy, čo sa zložili všade dookola.
Stál uprostred aleje, s nohami od seba,
zaseknutý medzi predchádzajúcim a ďalším krokom, a díval sa dolu pod ne. Po
boku sa mu verne hompáľala sieťovka s tradičným nákupom. Fľaša, pár rožkov a
niečo k tomu. Jednotlivé očká sklo natiahlo skoro až po zem. A ťahalo ku dnu aj majiteľa.
Stál tu už hodnú chvíľu a hľadel na predmet,
ktorý bol taký mimo na tejto ceste, ako aj on sám. Medzi zaprasenými, zošúchanými
teniskami ležala totiž kocka. Zvrchu gýčovo farebná, asi pomaľovaná, alebo polepená
obrázkami z nejakého detského časopisu, lebo amatérčina spracovania, či už
maľby, či vystrihnutia, aj lepenia jasne poukazovala, že kocka nie je škaredá z
výroby. Vrchná vrstva sa už odlepovala
vlhkom, ktorému bola vystavená. Deň, dva... Asi.
Konečne sa odhodlal zohnúť sa po onen
artefakt. Prekvapila ho váha. Bol ťažší, ako predpokladal. Pohrkal. Nie, nie je
plnená, je skôr z kovu, alebo nejakej zliatiny. A obrázky zvieratiek naozaj len
nalepené, aby skryli škaredé steny pôvodne sivého predmetu.
Po prvotnom šoku sa mu roztriasla v ruke.
Mal chuť ju veľkým oblúkom odhodiť, čo
naďalej od seba. Vedel už totiž, čo drží práve v rukách. Teleportačná kocka.
Niekto je zas tu, na Zemi. Kto? Nepriateľ? Prenasledovatelia? Opatrne sa poobzeral okolo, aby nevzbudil priveľkú
pozornosť. Nevzbudzoval nijakú. Park bol o tomto čase ešte prázdny.
To len on nemohol spať. Navliekol na seba
včerajšie handry a vychytil sa do samoobsluhy doplniť zásoby. Včera to s Emmou
zas trochu prehnali. Klin sa najlepšie klinom vybíja. A pritom si matne
pamätal, že sa práve včera jasne dohodli, že to bolo fakt naposledy. Fľaša v sieti
jasne dokazovala, že predsavzatia sa budú plniť len veľmi ťažko. Dobre, tak od
zajtra už celkom iste...
- Prepáčte, pane, ak by ste boli taký láskavý
a vrátili mi tú kocôčku...čo práve držíte v ruke. Včera sme ju stratili cestou
z obchodu. Malý mi prereval celú noc. Je to jeho obľúbená hračka... ledva som
vyčkala svitanie. Konečne zaspal...som rada, že ste ju našli... Môžete mi ju
teda...vrátiť? - ozval sa vedľa neho naozaj unavený ženský hlas.
Ale aký hlas...
Pomaly natočil hlavu bokom. Čelo mu preryli
dve zvislé vrásky. Tvárou sa premlela celá plejáda poryvov. Z ruky vypadla
taška s nákupom a rozpleštila sa o chodník. Ani listy nezabránili kalamite.
Fľaša sa rozletela na márne kúsky a zápach lacného alkoholu vzniesol sa až
hore, k nim a k ruke, ktorá drsne zdrapila plece ženy a stisla.
- Ty?! ...A živá?! ... - zašepkal hlasom
zadrhnutým kdesi hlboko.
Rozospaná, strapatá žena bez make-upu, v
nočnej košeli, na ktorú len natiahla starý kabát, iba v papučiach a hrubých skasaných ponožkách zhrozene
pozrela na drzú ruku, čo jej gniavila rameno, ale čosi jej zabraňovalo sa
vytrhnúť a zutekať kade ľahšie, lebo tento očividne zrána už zliaty alkoholik to nemá v hlave
asi všetko v poriadku.
Stála ako prikovaná.
- ...prepáčte...ale
poznáme sa? ... - odtiahla sa aspoň hlavou, aby si ho lepšie obzrela, ale len potriasla schemlonovanými vlasmi,
žmurkajúc do všetkých smerov, akoby sa práve prebúdzala a predsa len hľadala
únikové cesty. Neznámy hnusný chlap. Zanedbaný, asi bezďák...
Už by bolo načase sa zdekovať a zachraňovať. Park je prázdny... kde sa dovolá pomoci, keby dačo...
Muž len záporne zakýval
hlavou, tvár mu vykrivilo doplaču a následne sa vôbec nerozpakoval a prudko ju
objal.
- Nie, nepoznáme sa... ale spoznáš ma! - zašepkal ešte do
límca jej ošumelého kabáta.
Nebolo jej to príjemné. Keď zovretie
povolilo, skôr, ako jej celé svoje počínanie stihol vysvetliť, zvrtla sa,
pritiahla kabát z oboch strán a pustila sa do behu.
- Belle! Belle... prosím, stoj! ...- volal.
- Občan, zostaňte na mieste! Tuto svedkyňa
nás privolala, že bola tou...svedkyňou... A ako svedkyňa aj videla, ako ste
obťažovali tamtú ženu! Máme na to tú...svedkyňu. Na telefóne...- stal si mu do cesty
príslušník polície. - ...navyše...vám dám pokutu za znečisťovanie verejných
priestranstiev! - ukázal na črepy pod nohami.
Chcel sa vymaniť a ujsť. Muž zákona bol však
silnejší. On už dávno nemal kondičku. Navyše tu boli posily a bolo mu jasné, že
zabije pár hodín na miestom okrsku vysvetľovaním celej tejto situácie.
Pustili ho skôr, ako predpokladal. Stačilo sa
rozhovoriť o vesmírnej lodi, reprodukčných misiách a akciách a stratenej láske
i synovi, čo stále kdesi lieta vo vesmíre a cestovaní v čase a následnom rannom
parkovom znovunájdení... Keď si muži zákona popretierali oči od sĺz smiechu a
ani na tretíkrát nič nenafúkal, pustili ho, ako blázna, ktorý im zlepšil deň. Nechali
si len predmet doličný - trápnu kocku, kvôli ktorej sa "miláčikovia"
asi poharkali a vybrali sa zlepšovať si kondičku do parku. Prípadne zažiť po alkorutine nejakú tú parkovú romantiku. Asi nevyšla.
S vyhrážkou, že ak tá žena, či už je alebo
nie je jeho vlastná, podá oznámenie o
obťažovaní, tak si ho podajú inak. Inak "krásna mimozemšťanka" v
papučiach a nočnej košeli ráno v parku pasovala k nemu ako riť na šerbel. Toľko
správa, ktorou sa chystajú pobaviť aj vedenie...
Ešte pár povinných preventívnych rád, aby
prestal nasávať a vo vlastnom záujme sa dobrovoľne prihlásil na úrade práce a
sociálnych vecí, kde mu pomôžu vysporiadať sa so životom, ktorý mu zrejme
prerastá nad hlavu. Kiež by. A hlavu, že
si má dať ostrihať. Móda hipíkov už je dávno pasé.
Sľúbil by im aj veľkú
orieškovú, len nech môže ísť...
Kam?! Odporúčali ti sa jej veľkým oblúkom
vyhnúť... Sľúbil si im to!
Sľuby sa sľubujú, blázni sa radujú. On bol
tým najšťastnejším bláznom na celom svete. Aj v priľahlom vesmíre. Aj ostatných
galaxiách.
Dokázala to! Emma to dokázala! Belle je späť! Čo tam potom, že ho
zatiaľ nespoznáva. To je len otázkou času. On si ju získa. Celkom určite, to
dokáže! A budú spolu. Navždy spolu!
Skoro lietal.
Pristátie bude ale...
domiceli
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára