OUAT - Prestrihy - 44. časť

OUAT

44. kapitola

Prestrihy

Späť...

      Vedela svoje. Investovali neskutočne veľa energie, času a síl, riskovali viac, ako si kedy boli bývali pripustili a to, čo spočiatku vyzeralo ako banálna hra, sa kdesi v polovici zvrtlo a potom už ťahala len za kratší koniec. A teraz sa na jeden z nich dívala a...

  Stačí tak málo a šance na jej úspech by sa zväčšovali geometrickým radom. Možno ani nič nebude treba urobiť.

  Nečakane vstal. Šlo to ťažšie so závažím. Pristúpil k dverám.

   - Čo chceš urobiť? - nechápavo sa posunula trochu bokom, ale dvere nechala zatvorené.

   - Otvor! - rozkázal stroho.

  Bremeno v jeho náručí už len bezvládne viselo. Nejavila známky života. Možno len omdlela. Možno...

   - Je to hlúposť. Ak ju aj ...chceš vrátiť do systému...definitívne o ňu prídeš. Aj keby jej vedeli pomôcť... V ich rukách bude ďalej zas len kusom posúvaným za jediným cieľom... - neverila vlastným ušiam, čo vlastne hovorí. 

  Prehovára ho? Bráni mu? Brzdí ho?! Chráni ich?

  Prečo ho nenechá? Prečo sa do toho mieša, keď každý jeho krok je vopred odsúdeniahodným šialenstvom, ale šialenstvom, z ktorého ona môže len a len profitovať?! 

  - Budú jej vedieť pomôcť... Sú mocní... - presviedčal sám seba a nedbal na cenu, ktorú zaplatia zrejme obaja. Možno aj všetci zainteresovaní.

  Stál a díval sa skrz ženu, čo mu bezvládne ležala v náručí. Nevidel jej špinavú košeľu, krvavé zasychajúce fľaky rán, nevidel ju ako ženu, ani ako matku jeho syna, ani svoju jedinú životnú lásku. Držal v rukách svoju vlastnú vinu. V tenkom plášti výčitiek, čo mu rozleptávali kožu. S ostňami zlyhania zakvačenými o obnažené paže, s nevypovedanými slovami driapajúcimi sa do mozgu, aby sa vysmiali jeho márnym snahám o záchranu posledných iskierok nádeje.

  - Bez nej nič nemá cenu. Radšej sa jej vzdám, ak je čo i len miniatúrna nádej, že ju oni zachránia. - vypadávali mu z úst kvapky slov, ale len čo dopadli, bezmocne zasyčali, hoci telo v jeho rukách citeľne chladlo.  

  Otvorila mu dvere a mlčky sledovala, ako krok po kroku kráča do istej záhuby. V tom lepšom prípade skončí zas s deaktivovanou pamäťou a ona v depozite. V tom horšom, skončí ako všetci dezertéri...

  Hanbila sa, že ona práve pocítila ďalší záchvev energie, čo jej napĺňal každú cievu. A stačilo tak málo. Len prejaviť trochu dobrej vôle smerom k nemu. Zázrak, na ktorý prišla Emma, fungoval. Kde však je Emma?!

  Vzadu zamrnčalo dieťa. Otvorila dvere do svojej kutice, kde trávila čas, kým ju nepotreboval. Spalo. Možno len do sna sa mu dostalo niečo z diania vonku. Iste netušilo nič o matke ani o otcovi. Spokojne spalo, s palcom v ústočkách, spotenými vlasmi pri korienkoch, žmoliac v ruke kúsok košele.

  Pozerala a premýšľala. Vedela by ho ľúbiť?! Nevedela odpovedať.

  Sadla si k nemu a skúsila ho pohladiť. Bolo teplé. Vláčna koža, mäkká na dotyk. Nemala veľa možností sa dotýkať iného človeka. Je aj jeho telo také teplé a mäkké?! Nie, je to muž! Je drsné a plné jaziev. Všade? Všade. Zatvorila viečka a zasnívala sa.

  Prebudil ju až buchot a krik odvedľa. Ktosi tresol dverami a pokúšal sa ich uzamknúť, neustále kričiac do vzlykotu niekoho iného.

  Keď vstúpila, zostal už len vzlykot. Do kôpky skrútený ležal pri dverách, zviechaval sa a padal. Žena stojaca nad ním ho pozorovala s opovrhnutím. Vidiac ju vykúkajúcu z kutice, pri živote viac ako naposledy, vykročila ku nej.

  - Budeme s ním mať trochu práce. Momentálne potrebujem, aby si mi pomohla ho odpojiť od sebaľútosti a zamedziť sebapoškodzovaniu. To decko ho bude potrebovať. - zamračila sa na neho a hanbila sa, ako sa správa.

  Obišla ju a chcela mu pômocť vstať.

  Odsotila ju bokom.

   - Nerozumela si?! Nebudeme ho ľutovať, ofukovať ani sa o neho starať! Potrebuje sa z toho dostať, nie si v tom bahniť. Je tu niečo, čo slúži ako drogy, prípadne len niečo ako alkohol?! - sondovala po miestnosti. -  Ak ťa to poteší, ju sa mi už zachrániť nepodarilo. Ten blázon im ju podhodil a mala som čo robiť, aby som ho odtiahla skôr, ako ho zabásnu. A potopí aj nás dve! - naozaj našla fľašku, ale puch, čo z nej šiel, ju neoslovil.

  Napriek tomu sa nad neho sklonila a skúsila mu pomôcť. Bránil sa. Striasal jej ruky a skŕčal sa do stále menšej kôpky.

  - Mala som im ho nechať. Prečistenie pamäte by mu spravilo dobre. - stala si vedľa nej a mračila sa. - Poznáš ho dlhšie, ako ja. Spolupracovali ste. Prečo to urobil?! Keby môžem, zachránim ju a na neho sa vykašlem, nech aj skape vo väzení. V bielych kobkách by nevydržal ani pár dní. - opovržlivo vysýpala svoju nevôľu na stále vzlykajúceho muža na podlahe.
  - Nevrav o ňom takto. -  skúsila sa ho zastať. Neisto.

  Emma len prekrútila očami a ľutovala, že tu nemajú nič, z čoho by sa aj sama mohla konečne dobre opiť.

  - Tá tvoja naivná zaľúbenosť... pche... nechápem, čo si na ňom tak ceníš?! – ukázala vyprsknutou dlaňou na nešťastníka.

   - On vedel ľúbiť. Nikoho iného nepoznám. - odpovedala úprimne.

  Druhá sa na ňu zadívala o čosi pozornejšie.

  - Ani tebe už nezostáva veľa času. Neľúbi ťa. Nemôže ťa udržať pri živote. Len ho predĺžiť...možno...o nejaký ten čas. - povedala miernejšie.

  Spolupatričnosť žien bola tu na lodi silnejšia, než kdekoľvek inde. Nepodarilo sa jej zachrániť Lacey-Belle a nedarí sa jej zachrániť ani Emmu-klon, ale aj tak sa nevzdá.

  Siahla do vrecka pod košeľou a vytiahla odtiaľ trs hnedých vlasov.

  - Bude to stačiť?! -  natrčila ho identickej žene.

  Tá zbledla.

  Prvá sa škodoradostne usmiala.

  - Len som ťa skúšala. -

  Oči druhej sa však dívali odhodlane a hrdo.

  - Viem, čo chceš urobiť. Pomôžem ti. - dvihla bradu pripravená spolupracovať.

  Emma prikývla a tentoraz pozrela na stíchnutú kôpku muža pod dverami trochu súcitnejšie.

  Povzdychla a nechápavo pokývala hlavou nad vlastnou slabosťou. Keby jej bol niekto pred časom povedal, že bude robiť pre nich, zachraňovať jedného z nich...uverí, že biela kajuta splnila svoj účel.

domiceli