OUAT - Prestrihy - 48. časť

OUAT

48. kapitola

Prestrihy

O  päť ...

      Sledovala, ako ju sleduje. Našťastie to nebolo očividné premeriavanie, to by rázne stopla. Skôr akési úzkostlivé kontrolovanie, či tam ešte stále je. Zvláštne. Kam by šla? A kadiaľ? Vyletela z balkóna?!

   - Kávu alebo čaj? - skúsila byť ústretová, aj keď za drzačiny, ktorých sa dopustil pred dverami, si to vôbec nezaslúžil. Na druhej strane, konečne niekto úprimný a otvorený. Len, čo ak ho naplašila svojou prudérnosťou a teraz sa uzavrie?

  Odkedy prekročil prah bytu, akoby to bol bludný koreň, záhadne mlčal. Iste ľutuje a bojí sa, aby to ešte viac nepohnojil. To beriem. Odargumentovala si a s rukou vbok, pritlačenou druhou, lebo zacítila faldík, ktorý bolo potrebné znenápadniť, čakala odpoveď.

  - Čo myslíte? - konečne dvihol oči z notesa, čo si priniesol, položil pero, s ktorým sa nervózne hral a riskol to nevychovane, otázkou na otázku.  

   - Jednoznačne čaj. - vybrala pohotovo.

   - Uhádli ste. - jemne sa usmial.

   - Nie, neuhádla. Nech by som povedala čokoľvek, dáte mi za pravdu, lebo ma chcete zbaliť. - vybalila tiež spolu s úsmevom, nech si nemyslí, že je len stará konzervatívna brošňa bez zmyslu pre humor. Bolo to vôbec vtipné?

 Odpratala sa radšej do kuchyne.

  Naozaj chvíľu sklamane sedel. Nie kvôli jej úprimnosti, ale...Tá malá iskierka nádeje, že si bude pamätať niečo zhora, zhasla. Rovnako, ako jeho spomienky, aj jej boli fuč.

  Dostal pred cestou len pár indícií, čo Emma, pravá Emma, ktorá zostala na lodi strážiť ich telá, ktovie kde vykutrala. Petrolejová lampa, čajový ranný rituál, francúzština. Ako to, že si pamätá francúzštinu a čaj nie?!  Ako to, že si pamätá francúzštinu...? Pokiaľ vie, keď sem prišli, len tak, vtedy, prvýkrát, "na kontrolu", nič jej tento jazyk nehovoril. Ani sama ním nehovorila. Mračil sa. Emma dostane ešte veľa otázok...

  Opatrne, v oboch rukách nesúc podšálku s horúcim čajom, krôčik po krôčiku pristupovala k nemu, dohliadajúc na hladinu, aby nevyliala. Pomáhal jej očami. Krôčik, po krôčiku...

  Krôčik, po krôčiku... to slovné spojenie sa mu páčilo. Kiež by.

  Položila mu náklad na notes, upratala lyžičku elegantne pozdĺž tanierika,  prisadla si, prisunula sa a následne odsunula, aby si nemyslel, že je nebodaj vtierka.  

  - Prepáčte. Povedala som náročky "čaj", lebo kávu doma momentálne nemám. Nechcela som byť za trapku. - dvihla aspoň jeden kútik, oprela si hlavu o ruku a vybrala sa smerom k lyžičke.

  Mal podobný nápad. Stretli sa na nej. Prstami. A rozleteli. Nie, vleteli vyplašene pod stôl všetky štyri ruky.

   - Vy prepáčte, za to... pred dverami. Emma vraví, že by som si mal na ústa vybaviť zbrojný pas. Mrzí ma to. - skŕčal plecia.

  Mrzela ju skôr tá "Emma". Emma, Emma, Emma... Nechce počúvať o Emme!

  - Vaše dievča je fajn. - predsa len sa natiahla k lyžičke a drzo návšteve pomiešala nános cukru, kempujúci na dne šálky, čo sa stále nerozpustil. Cukrí vôbec? Nechcel radšej med? Nadôvažok rázne poklopkala po vrchu, až sa aj nápoj v skle roztriasol. Aj.

   - Emma ...nie je... moje dievča. - musel dementovať.

  Nečakal, že mu rovno vlezie pod košeľu a skúsi akože oprášiť rúžovú pečiatku.

  - Vážne?! Jasné. To predsa každý hneď vidí... - pokývala afektovane hlavou a prekryla inkriminované miesto klopou košele. Je mokrá. Potí sa?  - Prejdime radšej k hodine. -

  Zosunula čaj z notesa, otvorila ho, šťukla perom. Odpila si zo šálky, pozabudnúc, že bola pre neho, striasla sa hnusom, aký presladený ho spravila a vysolila na prvú stranu základné skloňovanie.

 - Slovesá être a avoir.  Patria medzi najdôležitejšie nepravidelné slovesá, pretože ako pomocné slovesá sa podieľajú pri tvorbe všetkých zložených časov...- začala zhurta.

   - Presne ...o tom som chcel s tebou, prepáčte, s vami ...hovoriť. O "byť" a "mať" a o všetkých tých zložitých časoch...- chytil sa veľmi rýchlo.

  Robí si z nej prču?! Bola v tom irónia? Pozorne sa mu zadívala do tváre. Tváril sa nadmieru vážne, ale oči mu akosi zmäkli.

  - Tak po prvé, zložené, nie zložité časy... ale uznávam, je to dosť... zložité. - poškrabala sa na spánku a radšej sa natiahla za čajom a odpila si nový riadny dúšok.

  Lacey, si nesvoja?! Dostáva ťa do pomykova?! Necháš sa?!

  Buchla poloprázdnou šálkou o stôl.

  - ...a po druhé...nemohli by sme si ...potykať? - nakukol do spola vypitej šálky a skúsil pokračovať v iných intenciách, než boli tie gramatické.

   Natiahol k nej pravicu. Počkať. Tykanie navrhuje žena. Brzdi chlape, inak to celé dokafreš skôr, ako prídete k slovesu aimer, prípadne amour. Nie, že sa prezradíš, že si si tie najkrajšie pojmy už naštudoval.

  - Mám doma iba rum, kvôli pečeniu... Ale uvarím nový čaj! - potrebovala odísť.

  Vnútorná nervozita akosi stúpala. Dočerta, Lacey, pristúpila si na tykanie! Kam ešte chceš zájsť?! Ide len o potykanie si. So všetkými žiakmi si tykám. Lebo sú to decká! Toto je muž. Dospelý...Škaredý, drzý, neokrôchaný a má Emmu.

  Neobsedel. Počkal ju na pol ceste pred kuchynskými dverami.

  Z nápoja sa parilo, ale potili sa aj bez neho. Nikdy by si nebol pomyslel, že opätovné zoznamovanie sa so ženou, s ktorou už má prakticky syna, bude také...milé. Ťukol do jej šálky a potiahol končistým nosom závan rumu, čo sa tiahol zo šálok. Usmieval sa. Rozpačito.

  - Som Lacey. - zopakovala pohyb, ale opatrnejšie. Nežnejšie, je predsa žena. Usmiala sa. Rozpačito.

  - Som Robert. - nadvihol trochu svoju šálku, ale len, aby si spravil cestu k jej lícu. Pristál na ňom nežne. - Teší ma. - patrilo zas pod prameňmi vlasov tušenému ušku. Trošku bližšie, než sa patrilo... pri obyčajnom potykávaní si.

  - Tak, to by bolo. Aj keď minulý čas si dáme až neskôr. Teraz je dôležitý ten prítomný. Je suis, tu es...ja som, ty si...- vzala mu šálku z ruky a obe položila k notesu.

  Rozosmial sa. Bola taká roztržito krásna, že by ju bol najradšej rovno objal a vykašlal sa na všetky minulé časy, aby ju presvedčil o tom prítomnom. Jedinom. Dôležitom.

  Poslušne si však sadol k stolu a takmer dal ruky za chrbát, aby nevymýšľali.

  Na to, že už mali obaja v sebe po rume, zdalo sa mu, že aj sám po francúzsky melie dosť plynulo, hoci nepočúval, nerozumel ani slovka a na tú rýchlosť jej jazyka sa vôbec nechytal, aj keď mal bohorovný pocit, že by vedel, čo s ním. Ešteže mu nevie čítať myšlienky a iste považuje jeho zízanie na jej pery, za dôkladné oboznamovanie sa s francúzskou výslovnosťou. On skôr myslel na bozk. Skončila hodina. Prirýchlo.

  Ošíval sa vo dverách so zrulovaným notesom. Nikto nič nevravel. Ošívala sa aj sama. Zdola sa vliekla Emma s malým, zalomeným spokojne o bok.

  - Ako tak vidím, chce sa iste spýtať, kedy budete preberať francúzske bozky, ale... iste chápe, že pred touto lekciou musí zvládnuť ešte mnohé ďalšie. Však, Robko? - rozprávala vystupujúc po schodoch do veľavravného ticha.

  Oslintávali sa pohľadmi, až si aj malý skoro capol po čele. Nemohol, mal tam nalepené nálepky z banánov, aby mohol prijímať mimozemské signály.  

 Za neho už Emme pritakával trochu rum, aj keď nebol s ľadom, lež v horúcom nápoji. To on zas bruslil po tenkom ľade. Vyhovorí sa na ten rum. 

  Emme to nedalo. "Preberám iniciatívu, šéfe", žmurkla na neistého muža pred dverami istej ženy. 

  - Kdesi som čítala, že také ...napríklad farby sa v cudzom jazyku najlepšie učia priamo v teréne. Čo takto si zajtra vyjsť na hodinku dve von...sa poprechádzať? - oprela sa zas lakťom o jeho plece, ako mávala vo zvyku a čakala potlesk za svoj nápad.

  - Lobko ide polepelechádzať! - zatlieskal akurát tak malý.

  - Robko ide do postele! - ozvala sa jeho matka.

  - Posteľ?! Niečo mi ušlo? - preskakovala Emma z jedného na druhého. - Tak ja tu plánujem pomalý útok a mladá pani už Robka ťahá do postele! - okomentovala nie celkom presne namierený ukazovák Lacey.

  Zhrozene na ňu pozreli. Jasné. Toto je Emma. Nevravel si, že si ju zabil?

domiceli