OUAT
35. kapitola
Prestrihy
Dvaja
Nechcel ju vystrašiť, otváral najtichšie,
ako vedel. Asi bude sklamaná, že ide sám. Tak nerád ju sklamával. "Máš pocit, že
toto nie je prvýkrát?" ozvalo sa čosi kdesi zvnútra.
Mal ten pocit. Šiesty zmysel? Intuícia? Nie, iba
životná smola. Typická pre neho. Charakteristická. Naveky s ním spojená. Ani teraz to nevidel inak. Ak spojíme neznámu temnú minulosť s
naivnou predstavou svetlej budúcnosti, aj tak dostaneme len sivú prítomnosť.
Sivá bola. Obrazovka spusteného počítača.
Čierno-biele pohyblivé obrázky. Asi niečo naskočilo samo, alebo on zabudol
vypnúť posledné prezerané záznamy, alebo...
Ďalšiemu "alebo" zaškrípali brzdy a
stopol nositeľa tesne pred pomyselným múrom, do ktorého aj tak, mal taký pocit,
práve rovno hlavou narazil. Prudko. Vyrazilo mu dych.
Sivá prítomnosť? Aj čierno-biely záznam môže mať farby?
Malíček, prstenník, prostredník, ukazovák,
každý sa na okamih dotkol jemnej, plamienkami do žlta sfarbovanej kože, na vypuklej časti hrudníka, aby echo z
nej odoslali späť do mozgu. O tom, že tam je. Je rozochvená, krehká, ale dýcha prosbou, aby sa brušká jeho prstov vrátili a zas a znova rozozvučovali
neviditeľné struny jej túžby.
Ukazovák, prostredník, prstenník, malíček. Pristáli
mäkko zboku a vyslali palec na vrchol tichej skaly pokochať sa výhľadom. A muž
sa kochal. Nebrázdil, nedobýjal, nelynčoval jej panenskú kožu, len sa díval.
Len nos ako zvedavá čajka si dovolil chvíľu krúžiť a potom zlietnuť nižšie a
nižšie, priblížiť sa až tesne k ruke, kotviacej v modrastom zálive jej podpažia, k ruke nenápadne
posúvajúcej provy dlane k útesom jej hladkého, snáď ružovými zorami natieňovaného tela a nasať vôňu, o ktorej
tušil, že tam všade je a ktorá ho takmer stiahla so sebou vo vlne nedočkavosti.
Nie, ešte chvíľu sa musí dívať. Ešte chvíľu vpíjať len očami všetku tú krásu,
kým toto nepoškvrnené územie urobí navždy svojím. Kým vyšle pery na prieskum, len tak po
špičkách, len ticho, len úchytkom pokradnúť z darov pevniny, ktorú náhodne
objavil.
Jej telo sa nebadane rozvlnilo. Iba tak
hravo, nevtieravo pozývalo na návštevu. Núkalo nielen vôňu, mäkkosť, ale aj
uhasenie smädu po niečom, o čom iba tušíme, že práve to nám chýbalo.
A on mal smäd. On mal hlad. A on chcel. Chcel veľa. Chcel všetko.
Na prelome noci a dňa...
...keď pery drzo preorávajú nedotknuté pláne. S
pluhmi prstov zabárajú sa krok po kroku
do mäkkej pôdy, tam a späť v nekonečných pásoch, presne kopírujúc pevninu a jej
oblé vrstevnice. Keď dlane rozmeľňujú zimomriavky prekvapenia a dych zohrieva.
Keď zem vdychuje pohladenia, vpíja kvapky potu, vracia ich späť a počúva ich šumenie
v nádychoch dobyvateľa.
...keď celý rok sa pretaví do jedinkej chvíľky prijímania
a odovzdávania prijatého vo večnom kolobehu prírody.
Na prelome noci a dňa...
...vtedy duša vzlieta nad
telá a v modrom plameni neba osvetľuje celý svet.
Blikotavý azúr obrazovky chvíľkami potemnieval,
aby sa zas raz rozsvietil a raz skrýval v tieňoch dvoch. Tiel.
Pocítil, ako sa mu prsty na ruke nebadane
rozochveli. To sa ich už dotýkali iné. Stála vedľa neho malá, krehká v
skrkvanej špinavej košeli. Bledá a prekvapená viac ako on sám. Ale s dôverou mu
vložila teplú dlaň do tej jeho a zatiaľ čakala, kým ju stisne.
Ostýchal sa. Nemal odvahu. Mal iba tisíc
dôvodov, prečo to tak veľmi chce urobiť. A ďalších tisíc, prečo sa tak bojí.
Vyriešil
to za nich monitor. Zasyčal, rozchrčal sa, zatriasol a skolaboval v hlučnom
poslednom výdychu. Zostal iba ten. Výdych. Trochu dymu z vyhoretej obrazovky.
Až teraz stisol jej dlaň. A pomaličky
otváral, aby mohla zo zovretia vyslobodiť zajaté prsty.
Mohla, ale nechcela. Nechcela,
ale keď roztvoril ruku, tá jej sama vypadla z hniezda.
Rozosmutnilo ho to.
- A presne o tomto to je. Tohto som sa bál. -
poznamenal so sklopenými očami. - Tma. Iba tma. -
- A...a...ani ty si nič...z toho nepamätáš...-
nepýtala sa. Povedala to ako holú pravdu.
Smutne odkýval.
A tak tam stáli tesne vedľa seba, a
predsa tak vzdialení. Tak blízko, a tak cudzí. Spriaznení a neznámi zároveň.
- Mám taký...pocit, že mi je...zima. - ozvala
sa ako prvá.
Pritakal. Bral to ako hru na slovíčka. Ako
pekne mu povedala, že je pre ňu len cudzí chlap. Chlap, pri ktorom jej je zima!
- Je mi zima. - zopakovala, keď videla,
že...nevidí nič.
Stál mlčky s rukami spustenými. Zabolelo ho
to. Prečo mu to stále pripomína?! On by aj... On ju...
Iba stál.
Načiahla sa k jeho ruke a vytiahla si ju k
paži. Tam pritlačila. Potom si šla po druhú jeho bezradne spustenú ruku a
nechala ju na druhej paži. Urobila maličký krôčik k nemu a už len zašepkala ako
indíciu.
- Je ...mi... zima.-
Skoro zaváhal a ruky by mu spadli, keď mu
konečne svitlo. Je jej zima. Túži po objatí! Ako tam dolu v kotolni, ale teraz
je to... iné!
Ruky sa spamätali ako prvé a uzavreli kruh na
jej lopatkách. Len pomaly, stále neveriacky priťahoval ich obruč, ale cítiac,
že práve toto chce, že jej tvár sa už ponára do jeho hrude a hľadá si tam
miesto pre líce, už nezaváhal.
Objal ju prudko a takmer boľavo, akoby do
toho pohybu chcel dať všetku doterajšiu trýzeň.
Vrátila mu to celou svojou
chatrnou silou. Prisala sa mu zozadu všetkými desiatimi o košeľu a skrútila sa
spredu, aby sa čo najväčšia plocha tela mohla oprieť o neho. O tohto neznámeho,
cudzieho muža.
Chvíľu sa ešte chvela, kým jej sám
vydoloval tvár oboma rukami pred svoju a hľadal v nej čosi, čo by mu ešte
bránilo ju konečne pobozkať.
Prvýkrát?
Pre tentokrát, áno.
Ako zmámený neznámou silou ťahal sa k jej
pootvoreným perám a nedokázal privrieť viečka. Už nikdy ich nebude zatvárať. Už
nikdy nechce vidieť len tmu...namiesto nej.
Ona svoje privrela. Ona mu uverila. Uverila,
že už nikdy nebude vídať len tmu... namiesto neho.
domiceli
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára