OUAT
43. kapitola
Prestrihy
Šialená
S nikým sa nevybavovali. Jasnými gestami
dávali najavo svoje pokyny, aj rýchlosť, akou mali byť bezpodmienečne
uposlúchnuté. S dokorán otvorených dvier razil závan dymu a neprirodzený šum, ktorého nebezpečnej dotieravosti bola v izolovanej kajute doteraz uchránená.
Pochopila, že ide o evakuáciu. Na chodbe už
stáli nastúpené ženy v obdobných mundúroch, ako ona sama, len o niečo
čistejších. Trochu ju to škrelo. Nevyhla sa porovnávaniu, ale paradoxne sa
vyhla akýmkoľvek pohľadom. Nikto tu s nikým takto nekomunikoval. Nekontaktoval
sa. Ani pohľadom, ani slovíčkom. Ženy zízali pod nohy, prešľapovali z jednej na druhú a žmolili medzi prstami látku košele kdesi v polovici stehien, vojaci lustrovali
kajuty, aby na nikoho nezabudli.
S nádejou sa ohliadala, či niekde neuvidí
jeho. Alebo aspoň Emmu. Ako sa dozvedia, že ju...odvliekli? Odsunuli?
Zachránili? Nebola si na istom, čím akcia, ktorej sa stala zrazu súčasťou,
vlastne je a kam smeruje.
Úzkymi chodbičkami sa v oboch smeroch motali
persóny všelijakého druhu. Uniformy, skafandre, nočné košele. Tento doslova
otrocký mundúr začínala nenávidieť. Ak príde domov, povyhadzuje všetky zo
šatníka. Aj tú saténovú na ramienka, aj bavlnenú na časy s chrípkou. Odteraz
spáva len v... Nie, odteraz spáva nahá! A nespáva, ale... Lezú ti hormóny na
mozog? Nevidíš, čo sa to tu deje?! Vidieť, aj videla, ale pochopiť nedokázala.
Vesmírny Titanic? To hádam nie...
Žena vedľa nej sa odtiahla, zachytiac ju, ako
sa čudne usmieva a melie so sebou do všetkých strán. A usmial sa
aj jeden z vojakov, mysliac si, že poryv jej tváre mu patrí. "Nech sa jej
neopováži dotknúť!" Vrhla naň iný.
Sunulo ich to striedavou rýchlosťou dopredu. V spleti chodbičiek sa už dávno stratila.
Takže nielen v dianí, ešte aj reálne. Budú ju musieť nájsť sami. Nevedela by ich
navigovať.
- Emma!
- zočila vpredu povedomý chrbát prekrytý blond vrkočom a nezdržala sa.
Ďalší výkrik jej však uviazol v hrdle vidiac,
ako sa na ňu zahnal jeden z eskorty. Našťastie šlo len o pohyb. Napriek tomu
podskočila a skúsila sa predrať viac dopredu, smerom k známej, ktorú úchytkom zahliadla.
Tá totiž niečo v náručí niesla. Celkom iste. Cíti to. Vie to! Čo ak je to práve
jej syn? Musí ho vidieť. Musí byť s ním. Musí...Musí...
Vytlačila sa úplne dopredu a dlhým krokom
zahla k rozšírenej časti, aby sa mohla dostať do bočnej uličky. Tentokrát ju už
nikto nevaroval. Dostala ranu do chrbta, do pleca, krku a potom do hlavy. Začínala jej celá tŕpnuť. V hlave jej
hučalo, v ušiach hučalo! Hlasy sa zosilňovali, zrýchľovali, mala pocit, že ňou
niekto násilím hádže. Nebol to pocit. Bola to krutá realita. Jediné, čo ju napadlo,
však bola vzbura.
- Nedotýkajte sa ma! Okamžite ma prestaňte
hnať ako zdutú kozu! Nikam nejdem! - drgla do prvého zo stojacich, ani netušiac, či
patrí k tým, čo ju vyzdvihli z kajuty a ženú chodbami lode.
Zdrapli ju však ženské ruky, a to hneď
niekoľké, a doslova skryli vo svojom strede. "Nie, nie, nie...potrebuje
ísť za tou ženou! Za Emmou!" Nedovolili jej ani dvihnúť ruku, ani čokoľvek
povedať. Natlačené na ňu ako lupene, akoby ju chránili od jedovatého jastrivého pohľadu
chlapa, ktorého sa odvážila dotknúť...
- Celý ten sektor práve evakuujú! Vypukol
požiar. - natočila na neho jeden z monitorov, ktorý mapoval prázdnu chodbu, kde
bola jeho kajuta. Teraz zadymená, hlučne odsávaná a trhane osvetľovaná
blikotavým svetlom, upozorňujúcim na nebezpečenstvo.
- Musím ju nájsť! Iste je zmätená a
vyplašená. Sľúbil som jej, že v kajute bude v bezpečí. Nemohol som tušiť...-
- Mal si predvídať! Mala byť stále s tebou! Je
tu úplne cudzím elementom, nebude im sedieť do štatistiky. Je v oveľa väčšom nebezpečenstve,
než vôbec tušíš. Čo ak ju ...a cez ňu aj nás odhalia?! Nechal si ju napospos im a
ktovie, kde je jej teraz koniec?! Všade vládne chaos, nemáme šancu ju nájsť
včas... - sekala svoje vízie a sondovala jednotlivé kamerové systémy, čo ešte
nevypadli.
- Musíme. Poďme. Nájdem ju...- bleskurýchlo
očekoval monitory, ale nezachytávali nič, kde by mohla byť.
- Tak na blint. Najizolovanejšie sú priestory
labákov. Pravdepodobne ich vedú priamo tam. To by nám mohlo hrať do karát. Tam
ide aj Emma s deckom. Ideme. -
Sťažka však vstala. Stále nebola celkom fit a
všetky úkony jej spôsobovali bolesť a stratu cennej energie tela, ktoré by potrebovalo skôr rekonvalescenciu,
než ďalšie a ďalšie akcie.
Cítil sa biedne. Na čokoľvek dnes siahol, to
pokašľal. Už aby bol koniec týmto hlúpym katastrofickým náhodám, hodinám,
minútam, do spleti ktorých bol čoraz viac zamotávaný.
Svetlovlasý kúsok chvosta pod akousi čiapkou
sa jej objavil znovu v zornom poli. Netušila, že už ide o druhú z rovnomenných
žien. Neváhala. Vytrhla sa a rozbehla.
Všetko sa to zbehlo veľmi rýchlo.
Krik, dupot.
Sácanie. Úder.
- Belle! - vykríkol, vidiac ju rukami
nechtami sa drať kdesi bokom, smerom k nim.
Zazrela ho len na okamih.
Potom už nič.
Najskôr všetko stíchlo.
Potom prišla tma.
- Zoskratovala som prístupové cesty z
laboratórií. Svetlo a čiastočne prívod vzduchu. Ani sa nepýtaj, čo tam teraz vládne. -
pribuchla udýchaná Emma, čo najtichšie dvere zadkom a zostala o ne opretá.
Kľačal na dlážke a trasúcimi sa rukami sa
dotýkal jej bledej tváre. V roztiahnutých očiach sa zrkadlil strach. V jeho, aj
v jej. Rana na čele bola škaredá a stále krvácala. Lepila jej vlasy a odtiaľ
robila mapy v lakťových záhyboch jeho košele. Bál sa ňou pohnúť, ale teplo,
ktoré cítil z rany, čo bola skrytá pohľadu, lebo bola prisatá medzi jej lopatky,
ho nemohli nechať pokojným. Metal hlavou a zúfalo hľadal pomoc.
- Emma, prosím... - zaúpäl nešťastne a natiahol
k žene pri dverách zakrvavenú dlaň, čo práve vytiahol spod jej chrbta.
Vzadu zamrnčalo dieťa.
Mihalnice sa jej rozochveli.
- Môj maličký...- zašepkala.
- Nie som lekárka, som len vedec. - zhrozila
sa zodpovednosti, ktorú od nej prosíkal.
Zakrvavená žena sa mu z posledných síl
zakvačila o roztrhaný výstrih košele v snahe vstať a ísť za hlasom.
Z posledných...
domiceli
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára