OUAT
40. kapitola
Prestrihy
Podvečerná...
Opretí o preliačené prázdne kartóny,
ktoré sem nanosila, aby bolo jej sťahovanie vierohodné, posunutí už takmer
k pôvodnej sektorovej zostave, čo tu mala roky domovské právo, podávali si
fľašku. Nechutilo im. Vôbec. Ani vyplakávať, ani piť. A tak iba sedeli,
privoniavali k alkoholu, hemlesili sa v kartóne a zízali do
blba.
Občas niekto povedal nejakú tú vetu, na ktorú ten druhý zareagoval iba
v duchu. Ak vôbec.
- Bezdomovcom je fajn. Nijaké starosti. Štyri vlastné steny, každý deň
iné. Hlavne nie sterilne biele... -
vyhodnotila okrový odtieň kartónov Emma, pokúšajúc sa márne prečítať
a identifikovať značku firmy, ktorej patrili a potriasla fľaškou.
Nebublala, nešumela. Ticho.
Aj na druhej strane. Vo vedľajšom kartónovom byte. Pozeral smerom hore
do stropu. Povedala mu, že býva nad ňou. Už sú doma. Malý lieta po byte ako
splašený. Ju nepočuť. Nad hlavou má okrový kartón, neutrálny, bez popisov,
nejakých pár menších škatúľ, meter a pol vzduchoprázdna, strop s neónkou a jej napolitánkovou plnkou poleptané parkety,
po ktorých s niečím malý zrejme práve jazdí. Príšerný zvuk.
- Ako krásne to znie...- predstavil si angličáky a závody po
parketovom okruhu. Nechal by ho vyhrať a napáliť autíčkom do steny, ako do
bránky. Asi by ju to škrelo, ale aspoň by niečo vravela. Chýbal mu jej hlas. Aj
krik. Aj plač... Plač nie. Prižmúril oči.
- Mohol by si to skúsiť ako inštalatér, alebo opravár. Prípadne podomový predajca... - vymýšľala Emma nové
možnosti stretnutia.
- Zabudni. Ako si to vôbec predstavuješ?! To akože zaklopkám. Dobrý deň.
Ponúkam neviditeľné dvere do vašej minulosti. Na prvý pohľad sa vám budú páčiť,
mladá pani...- stále sa díval do stropu kartónu a predstavoval si jej
nevrelý výraz pred pritresknutím dvier.
- Máš pravdu. Musí to byť niečo, po čom ťa pozve do bytu, uvarí kávu...-
skladala si Emma puzzle iného levelu zoznamky.
- Kávu... Vieš, že ona vôbec nevie variť? - pousmial sa a cítil sa,
akoby prezrádzal prinajlepšom štátne tajomstvo.
- No tak budete mávať studené večere! Je tam toho. Bude romantika. Viem
si vás živo predstaviť. „Miláčik, prečo je tu taká zima?“ „Varím ti studenú večeru, drahý...“ Bác! To
chce objatie...- fantazírovala Emma, netušiac, že tne do živého. Zima a objatia.
- Mlč. - precedil medzi zuby, ale nepočula to.
Opäť ju videl rozhodnú a pripravenú vymôcť si od tupca, čo si nevie
domyslieť, objatie. A on tam stojí ako drúk a neverí vlastným očiam, a ušiam,
že po ňom túži. Že sa ho chce dotýkať a túliť sa a byť v jeho
náručí a...
- To je slza?...hento na tvojom líci?-
nahla sa cez svoj kartón do toho jeho a neverila, čo vidí. - No, variť možno nevie, ale piecť celkom
určite! ...keď z teba urobila takúto bábovku! Spamätaj sa! - vytrhla mu fľašu a konečne si aj
odpila.
Striaslo ju.
- Ale s tým pečením, to nie je zlý nápad. Pomôžeš mi urobiť koláč!
- rozhodla a vyhrabávala sa zo svojho obytného priestoru. - Potom pôjdem
k nej... sa predstaviť... ako dobrá nová susedka. - oprašovala si ruky.
V kartóne boli piliny.
Teraz si myslel, že povypadávali asi z jej hlavy. Po chvíli to
došlo aj jej samej.
- Došľaka, to by ona mala prísť s koláčom uvítať novú nájomníčku...
Myslíš si, že ju to napadne?! -
prekrížila ruky sklamane na hrudi.
Za dverami sa ozval zvonček. Nečakane. Nástojčivo.
- Koláč?! – vystrelil, horko-ťažko sa vykoptávajúc z polámaných škatúľ.
Potom si uvedomil, že to nie sú jeho dvere, ani jeho zvonček, ani jeho byt. Zaliezol
sklamaný späť.
Naozaj stála pred dverami, aj s malým.
- Pani Makovická, asi ste zabudli...- stopla sa, vidiac pred sebou inú
ženu, než čakala.
Kmitala
ukazovákom medzi menovkou na dverách a blondínou v nich.
- Prepáčte, moja... moja... moja babka tu už ale nebýva. Šla...šla do domova dôchodcov.
Má...má tam kamošky a tento byt... mi prenechala. - klopkala Emma na
menovku na dverách, pri slovách „prenechala“ ju láskyplne pohladkala.
Potom si zapravila vygajdané tričko, ulízla boky vlasov a natrčila ruku
na zvítanie. Chcela zapnúť aj jatku s gombíkom na rifliach, lebo ich prerástla a sedieť
v stave skrčenca v škatuli znamenalo tento ústupok voči elegancii,
ale uvedomila si, že by len zbytočne vzbudila pozornosť a zobudila fantáziu
Lacey. Vzbudila a zobudila. Ale diplomacia je grunt.
- Teší ma. Som Emma Swan. Swan. Swan
preto, že ona bola moja babka z maminej strany. - rýchlo zapájala synopsy fiktívneho
rodokmeňa Emma.
Mladá mamička za dverami len prikovavala a potom si hrýzla roh
spodnej pery.
Malý zospodu na ňu zízal, prečo ho nestrká do tohto bytu a nesľubuje
čokoládový puding alebo niečo obdobne lukratívne, na čo ho vždy nalomila, aby
sa nechal vyhostiť zo svojho teritória. A ochotnejšie strávil hodinu u susedy.
- Ou, to je...to ma mrzí. Pani Makovická nevravela
ráno, že sa bude sťahovať. Teraz neviem... - začala habkať a Emma len na
to čakala.
- Potrebujete pomoc? Však potrebujete pomoc? To je
ohromné! - až ju striaslo od príležitosti, v ktorú ani nedúfali. - Teda, to je...normálne. Nebodaj postrážiť
malého? Ja milujem deti! Počuj, krpec, mám tu celú kopu prázdnych škatúľ, nepostavíme si
bunker? - ukázala smerom do bytu, kde síce trčali rohy kartónových opách, ale
aj dve mužské nohy z jednej z nich.
- Och, to nie, to nie. V žiadnom
prípade. Nechceme rušiť... - ešte raz sa presvedčila, či videla nohy dobre.
Videla. - Máte s priateľom iste svoj program. Ja... Ja pošlem klientku dnes
domov. Hodinu jej francúzštiny presuniem na iný termín...- porúčala sa
zhrozená, čo títo dvaja asi robia strčení v škatuliach, keď jemu sa tam
tak páči, že ani zo slušnosti neráči vykuknúť a aspoň ju pozdraviť.
- Vy nebodaj učíte francúzštinu?
Súkromne?! To je bomba! – zachytila ju akčná Emma za predlaktie a pribrzdila.
- Nič neodvolávajte. Hybajte učiť, malého postrážime! Však chceš stavať
bunkre?! – natočila sa k nemu a viac pootvorila dvere.
- Laketu! – pustil mame ruku a napochodoval
dnu.
- Tak postavíme raketu. – usmiala sa Emma a zakývala mamke budúceho
kozmonauta na rozlúčku.
domiceli
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára