OUAT - Prestrihy - 34. časť

OUAT

34. kapitola

Prestrihy

Sorry

      Nepotrebovala nijaké prístupové kódy ani povolenia. Preto boli takí a také, ako ona, na lodi vlastne zakázaní. Prísne a nekompromisne. Nevyspytateľnosť, neskontrolovateľnosť. Nežiaduci! Bola si toho vedomá, ale malo to svoju cenu. Vyčerpateľný zdroj energie. Napriek nadpriemernej inteligencii podcenila toho hajzla, čo si ju stvoril a dosiaľ zneužíval. Ale neskoro sa nevládneho tela pýtať na heslo k programu. Zostávala jej jediná nádej. Posledná cesta. Vlastne dve. On a ona. Emma. Pravá Emma.

  Piesty na jeho súkromnej kajute zapískali, odtiahli sa a zas zatiahli. Stihol sa pripraviť. Nestihol ju prekvapiť.

  - Než ma zrušíš, skús ma vypočuť. - zvolala už-už cítiac jeho predlaktie krížom pod krkom.

  Naozaj ho to stoplo.

  Neotočila sa k nemu. Dívala sa na rozhádzanú posteľ oproti dverám a na  trhane dýchajúcu ženu na nej. Neznalému to mohlo napovedať čokoľvek, ale ona už tušila, kde bude pravda. Aspoň 50 na 50.

   - Ty? - urobil pár pomalých krokov a stal si jej do obrazu.

  Vyzeralo to, že chce ženu za chrbtom predsa len chrániť pred...

  - Čo tak čumíš? Si čakal zlatú rybku?! - prižmúrila oči, slovne balansujúc na pritenkom ľade.  - Viem, že vieš, že som... že vlastne nie som, ale skúsme si navzájom neskočiť do vlasov a aspoň chvíľku spolupracovať, čo ty na to?! - opatrne dvihla pravicu a nechala ju hore, na znak zmieru.

  Chvela sa jej viac, ako stíhala ovplyvňovať.

   - Na tvojom mieste by som neváhala. Môj čas je odmeraný. - priznávala dobrovoľne, stále dúfajúc, že ju nakoniec prijme. 

  - Pracuješ...pre nich. Nebudem ti veriť a je mi fuk, koľko času ešte ráčiš mať. Prepáč, ale čím menej, tým asi lepšie. Mám dosť nepriateľov, aj bez teba a mám...-

   - ...máš nulovú šancu zachrániť svoje decko, aj jeho matku bez mojej pomoci. - doložila namiesto neho, stiahnuc neprijatú pomocnú ruku.

  Trhlo ním. 

   - Má úplnú pravdu... - ozvalo sa z postele, odkiaľ sa pokúšala zviechať sa spotená identická žena. - Robert, nemáme inú šancu. Iba ju! - natrčila na hosťa skľavený prst.

  Nechápal celkom.

  Emma pri dverách sa s uspokojením nadýchla.

   - Je s nimi! Viem to! A... ani to, že sa do mňa, vraj, buchla, ju neospravedlní. Ja...ja...jej skrátka neverím, že chce kopať za náš tím! - znervóznel muž medzi dvoma skoro dvojičkami.

  Žena na posteli sa pokúsila o úsmev. Jeho prezradenie istého chúlostivého  tajomstva  ju prekvapilo. Druhú dostalo trochu do rozpakov, ale hrdo stála.

  Vzdal to. Uznal, že situácia je kritická a dosiaľ nenašiel spôsob, ako sa dostať k malému.

  - Ak sa nás pokúsiš zas nejako oklamať, spočítam ti to aj s úrokmi. - rozhodol sa a radšej ani nevystrel hroziaci ukazovák, lebo ten by najradšej uzavrel pakt s palcom a stisol hrdlo tejto tu. - Som zvedavá, ako nám ona môže pomôcť. - natočil sa na zúboženú kópiu hrdo stojacej ženy vedľa neho. Kópiu, ktorá bola paradoxne originálom. 

  Tá si najskôr vypýtala piť, kým sa vôbec mohla aspoň trochu rozhovoriť. 

  - Je to klon. Jedine ona má prístup všade a bez problémov. - ukázala mu zas svoje dokaličené prsty, ako dôkaz, že ľudia sú zraniteľní a aj sú zranení, ak sa pokúsia o čokoľvek, čo je mimo pravidiel.

  Pochopil. Tak preto mala všetky informácie. Preto vedela, kde, kto je, aj ako sa tam dostať. Preto vždy bola o krok vpred...

  Vstal a znovu pristúpil k nej. Ani sa nemusel nič pýtať. Rozrozprávala sa sama.

  - Hrozil mi, že ma zruší, že už ma viac nebude potrebovať, že som len artefakt, ktorý už nemá nijakú cenu. Vysmieval sa mi za moju slabosť... k tebe. - sklopila oči, lebo jeho prítomnosť a blízkosť... - Budem sa držať stranou... v tejto záležitosti. Ale chcem, aby si vedel, že ak ma nejaký chlap niekedy zabije, tak radšej ty, ako ...tamten. Apropó. Asi som ho...  - urobila ukazovákom škrt pod krkom. - Teraz mám však problém. Nemám prístupové heslá k zdroju. Už nemám... už nemáme veľa času. - dvihla zas oči a pozrela s vierou a štipkou nádeje na oboch.

   - Musíme zachrániť to dieťa. - sformuloval slovne jednoduchý plán.

   - Viem, kde je a viem sa tam aj dostať, ale...už nebudem mať dostatok...energie. - ponáhľala sa s detailami.

  - A kde máme záruku, že po tom, ako ti zabezpečíme zdroj, neobrátiš sa zas proti nám?! - neodpustil si.

  - Robert! Nemusela nám pomôcť, ale asi chce. - zapojila sa zas do debaty Emma z postele a chaporila sa hore. - Pomôžte mi. Potrebujem sa dostať k nejakému počítaču. Viem, že tu v kajutách nie sú, ale bez neho to nepôjde.-

  - Naša kajuta, dolu. - navrhla hosťka.

  Emma z postele prikývla. Pokúsila sa znovu vstať, ale márne. Zakývala sklamane hlavou. Nemôže ísť.

  - Je to na tebe. - pozrela na muža. - Všetko ti vysvetlím a pôjdeš presne podľa krokov, čo... -

  - Nenechám ťa tu s ňou samú! Ty jej možno dôveruješ, ale ja nie! - zamračil sa zas.

  - Máš iný plán? Vieš, ako sa dostaneš cez pancierové dvere všetkých tých kajút? Ako nenápadne ukradneš jediné decko tu na lodi a ako s ním zmizneš v priestore a čase?! Robert, si možno dobrý vojak, ale toto je nad tvoje sily. Aj nad moje, ako vidíš. Potrebujem len, aby si ma spojil s PC systémom, ja už mám kódy k hologramovej skupine. Ak ich ovšem nezmenili od čias, čo ma šupli "In peace". - pozrela na ženu stále stojacu pri dverách.

  Tá rátala s týmto rizikom.

  Dvere za mužom sa zatvorili. Osameli.

  - K čomu bolo toto divadlo? - spýtala sa rovno Emma z postele. 

  Druhá dvihla kútik úst. Ani ju neprekvapilo, že ju prekukla.

  - Chcela som sa uistiť, chcela som vedieť, že on a ja...nikdy by ma neľúbil. Len som sa... chcela uistiť. Ani teba neľúbi, však?! - spýtala sa naivne.

  To Emmu z postele úprimne rozosmialo. S radosťou jej pritakala. Aj odkývala záporne. Skrátka dala jasne - nejasne najavo, že ona a ten namosúrený nervák so srdcom a morálnymi zásadami v škaredom tele s večne zamračenou tvárou vôbec nepasuje k nej. Aj keď má  istú charizmu.

  - Aj toto si chcela počuť, že? - usmiala sa na návštevu. 

  Tá prikývla.

  - Teraz už môžem ísť. Po toho malého. Kým je ešte čas. Kým mám ešte čas. - zdvihla ruku na pozdrav. Bola na rozpakoch. Tá druhá ešte viac.

  - Je mi ľúto, že ti neviem pomôcť. Nikto sa už nedostane k tvojmu zdroju, ak si ho... -

  - Viem. Unáhlila som sa. Nezniesla som, jeho pohŕdanie. - mykla plecami. - Som rada, že som ťa spoznala, É, em, em, á... - prehodila reč.

  - Tešilo ma mať taký skvelý klon, Emma. A z neho si nič nerob. On nevie dať najavo city, ale myslím si, že... možno by ťa neľúbil, ako ženu, ale vie oceniť priateľstvo. Ocení aj to tvoje. Zámerne si ho poslala za ňou, však?! Iste by sa chaporil a len zavadzal v záchrannej misii. Na chlapov treba ísť niekedy okľukou. Beztak si nikdy neodpustí, že nie on, ale nejaká Emma mu zachránili ...život. -  usmiala sa na ženu pred sebou. - Je tam dolu? V tej kajute?! - uistila sa ešte, že jej predpoklad je správny.

 Emma pri dverách žmurkla.

  - Pustila som im romantický film. Tá malá naivná trapka ho už pozerá hádam desiatykrát. On ho videl už skôr, ale vymazali mu ho. Dúfam, že z reprízy bude mať rovnako dobrý dojem, ako...z premiéry. - povzdychla.

  Aj klony dokáže pichnúť kdesi pri srdci.

   - A mám tu aj jeden pre teba. Detaily si ale budeš musieť pozisťovať sama. Ja už nemám čas. Nebudem...mať čas. - hodila jej miniatúrny USB kľúč veľkým oblúkom na posteľ a zmizla skôr, ako jej znovu bude chcieť niekto ďakovať. Alebo nadávať.

domiceli