OUAT
47. kapitola
Prestrihy
O päť opäť...
Necítila sa vo funkcii módnej poradkyne
dvakrát dobre. Jej vyhovoval taký, aký bol. Aj s chlpami. A jeho snaha zlepšiť
všetko aspoň o päťdesiat percent jej prišla zbytočná a smiešna. Svetlé žiarivobiele tričko
mu nepristalo, uhladené vlasy detto a s holením to prehnal, teraz aby mu
požičiavala make-up na podráždené miesta. Škoda, že neexistuje aj na obdobnú
náladu.
Že nebol spokojný s jej postojom k svojmu
skrášľovaniu, sa ešte dalo pochopiť, ale keď už započal napádať aj svoje vlastné
nemožné ego, za každý chlp, radšej vstala, drzo mu rozstrapatila vlasy a na hruď, pekne
vpravo, ako vyznamenanie mu bláznivo vtisla bozk. Na odtlačok pier, ktorý sa pokúsil v panike bleskurýchlo
zmazať a krásne ho len rozmazal, bola vyslovene pyšná.
- Teraz si už konečne oblečieš svoju košeľu,
prípadne to čierne trigo s dlhým rukávom. - vysvetlila svoje počínanie.
Natiahol zašpinené miesto na fungl novom,
značkovom kuse a do tejto verzie Madoninho špičáku nešťastne skonštatoval.
- Čiernym tričkom som po sebe vytrel podlahu
v kúpeľke a strčil ho do koša na pranie. Do košele si si zas ráčila utrieť
tlamu, keď ti po poslednej runde prišlo včera zle...-
- Hups! ...Ale oprala som ju! - začínalo jej svitať,
ale aj lepiť, lebo veľmi dobre poznala nedostatky jeho šatníka ohľadom počtu
použiteľných kusov.
- To je síce pravda, ale visí na balkóne a
ak si si neráčila všimnúť, vonku leje! - posledné slová jej už skríkol do
tváre.
Aj keď špic trička pustil, stále držal špicatú fazónu. Kvalita, je
kvalita. Pritlačila mu to rukou. Jej rúžová pečiatka na okamih zmizla zo sveta.
- To fakt nemáš nič iné... - skúsila sa
chytať slamky, hoci sa držala len jeho...ale hej, stále je tam aký-taký sval. A to
posilku totálne ignoruje.
Capol jej po ruke, ako malému decku. Presne
tak mu pripadala. Čo nechápe, aké je to pre neho dôležité?
- Dnes to bude prvá hodina. Chcel som urobiť
dobrý dojem. - namieril prsty na inkriminované miesto.
- No, čo už... Môže to mať svoje
pozitíva. Bude ťa považovať za
neodolateľného. Proste, že sa ti ženy vešajú okolo krkov...a tááák...- skúšala
stále zachraňovať situáciu, ale už ju nepustil k svojmu tričku ani na krok.
-
Idem po tú košeľu. Skúsime to fénom dosušiť... - radšej mu zmizla z očí.
Pred
dverami sa ešte ošíval. "Múdry" nápad Emmy, že si nemá brať dáždnik a
trochu zmoknúť, aby mokrá košeľa pôsobila vierohodne, už stokrát cestou
oľutoval a patrične preklial. Aj s autorkou. Ešteže si nechal to zaprasené
tričko pod ňou, veď gombíky nebude rozopínať, inak by sa tu triasol ako ratlík. Triasol sa ako ratlík. Ale nie od zimy. Dvere sa prekvapivo, aj bez zaklopkania, otvorili.
- Prepáčte, pozerala
som cez kukátko a už sa tu pred mojimi dverami ošívate veľmi dlho. Dúfam, že
ste si svoje vzdelávanie nerozmysleli. - privítala ho stroho a obzerala sa, kde
zostala Emma. - Vaša priateľka s vami neprišla? -
Zakýval záporne hlavou.
- Zabil som ju. Asi. Dúfam. Mala dosť
kontraproduktívne reči, viete. Nepáčil sa jej môj...outfit. - skúsil žartovať.
Mračila sa.
- Vy asi nemáte rád, ak má žena vlastný názor
a navyše pravdu, však? A nebojí sa vám ju povedať do očí! Tak aby ste vedeli,
ani mne sa nepáčite! Ale, že vôbec! - striasla sa.
- No, veď sa nemusíme spolu vyspať hneď po
prvej hodine. - nerozpakoval sa pokračovať vo flirtovaní, netušiac, že len
prilieva olej do ohňa.
Našťastie sa na scéne zjavil vreckový hasiaci
prístroj.
-
Lobko! - vytasil obe ruky dohora a pýtal sa na tie jeho.
Využil to, nečakajúc, že tá malá drzá opica
sa bosou nohou zachytí o jeho gombíky a bude sa po nich škriabať vyššie. Robko
vyhral. Gombíky prehrali.
- Kako, fuj! Bude bac-bac! - skomentoval
malý červený fľak na jeho práve odhalenej hrudi.
Vytiahla hlavu dopredu, ako stará korytnačka,
či vidí dobre, to čo vidí a či jej dekódovací prístroj v hlave funguje správne.
Fungoval. Je to rúž!
- To Emma. Povedala, že vraj...s týmto
doplnkom...budem pôsobiť neodolateľne. - vysypal pravdu rovno.
Na tento argument, keďže sa týkal Emmy,
ktorej sa pred chvíľkou feministicky zastávala, nemohla povedať ani pol slova.
Emma musí mať pravdu. Emma má pravdu. Emmu asi zabil. Dúfa už aj sama.
Emma sa práve ťahala zo spodného poschodia,
aby "párik milencov čakateľov", ktorý si slovne skákal zatiaľ len do
vlasov, o čom netušila, zbavila tretieho elementu.
- Prepáč, Lacey, spala som...- umelo
zazívala.
- Viem, na jeho tričku! Už sa mi pochválil. -
usmiala sa brunetka. Umelo.
Emma na neho zagánila. Dohodli sa predsa, že
neprezradí, že bola u neho na byte, aby mu pomohla s prípravou na rande. Že on
pôjde ako predvoj a ona príde akože zo svojho bytu až po nejakom čase a
vyhovorí sa na spánok?! Došľaka, aj s chlapom! Vôbec sa na neho nedá spoľahnúť.
Pokazí všetko, na čo siahne! Dúfam, že nepokazí aj Lacey. Už zas. Táto myšlienka
bola hnusná. Zamrzela ju...
Aspoňže tá malá opica odhodlane preliezla jej
do náručia a to mu ani nemusela sľubovať, že dnes budú vysielať signály
mimozemšťanom. Akoby to tušil...
Dívala sa chvíľu na zabuchnuté dvere. Ilúzia,
čo sa bude diať za nimi, môže byť akákoľvek, ale predstava, že stále to bude
len ilúzia... toho sa trochu bála.
Nadhodila malého a pevne ho ukotvila na boku.
- Tak poď, kozmonaut, čaká nás dôležitá
misia. Pod krycím názvom "Nezavadzaj!" Ani netušíš, krpec, že sme
obaja na tom rovnako. - uznala si a spustila sa dolu po schodoch.
Aj tak im bude držať palce. Sú obaja takí
nemožní, stratení v tomto prchavom svete, že naozaj k sebe pasujú. Fatalizmus v
priamom prenose.
domiceli
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára