OUAT - Prestrihy - 39. časť

OUAT

39. kapitola

Prestrihy
Pozvanie...

      Zostal sedieť v bufete, ktorý sa tváril ako fitnes recepcia a s nedôverou sa zoznamovať s akýmsi iontovým nápojom, čo mu mal zlepšiť náladu. Prehrával si ranné extempóre a nadával si za každé gesto.Učinené, a hlavne neučinené.

  Plagáty vymakaných típkov polepené po zadnej  stene bufetu za ponukou proteínov ho len iritovali, tak lapol nevábne vyzerajúci pohár s mútnou žbrndou a natočil sa smerom k preskleným dverám telocvične. Pod lopatkami pocítil drevo pultu a bolesť. Asi by si mal aj sám zacvičiť. Ráno vstáva ako dolámaný a kým sa rozhýbe, vyplytvá skoro celú slovnú zásobu nadávok. "A nebude to skôr od tekutého dopingu, ktorý funguje len tých pár hodín do usnutia?" Ani tých už nie.

  Vždy, akonáhle sa zotmie, prenasledujú ho nočné mory. A fľaše s alkoholom mávajú dná tak blízko a spánok je deň po dni, noc za nocou neúmerne ďaleko.

  Vpredu Emma makala na stacionárnom bicykli, s hlavou sklonenou medzi paže. Väčšinou ju takto vídal. Buď nad klávesnicou počítača, alebo tu, v posilke. Neužívala si pohyb. Chodila sem, aby sa zbavila energie, aby sa zamestnala a chvíľu nemyslela na to všetko...

  Hodila hlavou dozadu a našla ho pohľadom. Stopla prístroj, zliezla, párkrát potiahla uterákom po krkoch, kde visel zavesený,  ešte čerstvý, neprepotený  a vykročila ku dverám.

  - Dokonáno jest?!  - ponúkol jej svoj nedotknutý nápoj.

  - Nebuď hnusný. Dokedy si to chceš ešte vyčítať?!  - zamračila sa na tekutinu, čo práve vyšumela. - Ako môžeš piť takéto patoky? – buchla  ním o pult bufetu a oblúkom obíduc strašne vyzerajúceho chlapíka, čo ju sem vyprevadil, aj to už bol posun, hoci pribrzdil v bufete, zamierila do šatne.

  Po chvíli vyliezla stále rovnako namosúrená.

  - Pozývam ťa na jeden. Alebo na dva. Zničiť sa fyzickou námahou bola blbosť. Pohni sa. - strčila do dvier a rázne vykročila.

  Počkal, kým mu priplesknú pred nosom, aby si to mohol ešte rozmyslieť, ale lepší plán nemal. Ani včera a ani na zajtra. Dnes to poriešila Emma.

  Bolo mu jedno, kam ho vlečie, miestne putiky nemal ešte očeknuté a z tých, čo navštívil, si veľa toho nepamätal.

  Zastala až pred činžiakom.

  - Zabudla som ti povedať. Presťahovala som sa. - mykla bradou k vchodovým dverám a potmehúdsky sa usmiala.

  Nemyslel si, že je to dobrý nápad. „Tu predsa býva... tu predsa bývajú oni.“ Vyjadril to dosť jasne dvoma kolmými vráskami , čo mu práve rozbili čelo natočený k jej rozveselenej tvári. Že by si už za jeden, dva, tri bola bývala dala? 

  - Skúsim sa s ňou zoznámiť a nadviazať dobré susedské vzťahy. Sme zhruba rovnako staré, mohli by sme si rozumieť. A ty budeš môj priateľ a ako Francúzi hovoria: „Les amis de mes amis sont mes amis.“ Alebo ako nám huby narástli: Priatelia mojich priateľov sú aj mojimi priateľmi. - položila si lakeť na jeho plece spokojná so svojím najnovším plánom.

  - Hovorí z teba zostatkový alkohol?! - zatiahol nie celkom spriaznený s jej prekvapením. 

  - Aký zostatkový?! Prepáč, kámo, ale po tvojich návštevách, u mňa nikdy nič nezostalo. Ale dnes mám zásobu! Na nový bejvák, aj nový plán! - pomrvila sa mu nadšene na pleci.

  Vchodové dvere zabzučali a započali sa otvárať.

   - Tak poďme, keď už pozývaš. -  striasol jej lakeť a rovno prehodil celú svoju pažu okolo jej krku, pritiahnuc si ju všetečne, až jej hlava skončila nabagrovaná pod jeho kľúčnymi kosťami, druhou rukou vychytil jej ruksak a prehodil ho cez rameno.

  Z vchodových dvier, ktoré neotvárala automaticky Emma, ako si myslel, práve vychádzala nesúrodá dvojica vyzbrojená  farebným vedierkom s obrázkom krtka a oranžovou lopatkou. Malý ňou zamával na uja známeho z potravín.

  Mama mu pridržala dvere, aby sa s nákladom plastových harabúrd v sieťke zmestil a tvárila sa, že si ľudí pred vchodom nevšíma. Všimla si dobre. Mladá žena a muž. Rodinove súsošie tesne pred bozkom. Bloncka a ... Práve ten škaredý, charizmatický zo samošky. Škrtnuté! Vyčiarknuté! Zrušené.

  - Dobrý deň. - zamrmlala nezúčastnene a  ťahala dieťa k pieskovisku vedľa domu.

  To sa trochu vzpieralo a vyťahovalo ruku s lopatkou hore. Chcelo na ruky, ale mamine boli zapratané hračkami a ujove akousi tetkou. Ani trochu sa mu to nepozdávalo.

  - Dobrýýý... - zakričala rozšafne Emma, plne si uvedomujúc komickosť celej situácie aj nemožnosť jej momentálneho zachraňovania.

  - Asi ...sme to trochu posrali. - zúfalo pozeral ponad jej stále stlačenú hlavu, ich smerom.

  - Ja? Ja som čistá. Posral si to ty, kámo! Kto ti kázal ma tu objímať rovno pred jej vchodom?! - potľapkala ho po stále prehodenej ruke, aby konečne povolil zovretie, nechajúc svoju na tej jeho a usmiatu tvár natočenú k jeho namosúrenej.

  Zúrivo vysypala obsah sieťky a čupla si k malému. Vo vnútri jej to škrtalo a čmáralo a dralo imaginárny  papier, kde si dnes imaginárne zapísala: škaredý, charizmatický, s úsmevom. A tá bloncka sa k nemu vôbec nehodí! Ako je možné, že chlapi majú radšej blondýnky?! Všetci? Všetci. Tresla bábovkou o piesok, až sa rozprskla. Malý Robko sa zamračil. Dve malé zvislé vrásočky mu rozbili čielko.

  - Ide sa na ten jeden...dva...tri...- drgala mu do boku, ale nešťastný pohľad smerom k jeho rozbitej rodinke, aj s bábovkou, by trhal srdce.

  Ona mu trhla len rukávom bundy, aby ho donútila sa konečne pohnúť.

  - Neskoro je plakať nad rozliatym mliekom. – trhla zas, ráznejšie.

  - Čo?! Ty ...sa chceš opíjať mliekom?!  - zachytil len niečo z jej ponuky. - Čo som nejaké teľa?! -

  -  Nie, si vôl, ale to vieš aj sám. A ja urobím všetko preto, aby som ťa dostala pod to jarmo, za ktorým ti toľko srdce piští. -

  Až teraz zapípala svojimi kľúčikmi, vchodové dvere sa otvorili a vcucli ženu, tlačiacu dnu chlapa.

  - Dovideniaáá, susedkaaa! – vystrčila ešte Emma hlavu a zakričala žene rozkopávajúcej rázne pieskovisko, až aj malý ustúpil do patričnej vzdialenosti, aby ho salvy maminej piesočnej búrky celkom nezasypali.

  Emma sa nezdržala smiechu. Ak to doteraz bolo ťažké, dať dohromady týchto dvoch introvertov, čo vlastne patria odjakživa k sebe, teraz to ešte len bude tá pravá zábava. Možno...

  - Robko, koľkokrát ti mám zopakovať, že na piesok sa nosí kýblik a formičky a lopatka, tu máš aj pekné hrabličky... a maximálne tatrovka či bager! Kde ti ja teraz mám zobrať raketu?! - zavyl z piesku nešťastný ženský hlas, prekričujúci nástojčivé mrnčanie chlapčeka.

domiceli