OUAT - Prestrihy - 33. časť

OUAT

33. kapitola

Prestrihy

Story

      Nedívala sa na monitor spočiatku vôbec nadšene. Nič moc, vidieť samú seba v pomerne chúlostivých pózach. V pomerne dosť, navyše za účasti svedka.  Za chrbtom. A aj na obrazovke. Láska si pýta dvoch... Ošívala sa, protestovala celým telom, lebo na slová mala od prvých sekúnd záznamu vyrazený dych.  Keď sa nenápadne obzrela, dostala len bradou pokyn, aby sa ráčila zamerať sa na "film" a nestarala sa o premietača.

  Po chvíli sa predsa len reakcie nedočkavá Emma ozvala.

  - Nie je to záznam zo skrytej kamery, nemaj obavu, aj keď toto tu na čiernom podpalubnom trhu iste koluje. Hackeri sú aj tu na lodi veľmi šikovní. Viď mňa. - pochválila sa, keď sa tvár Lacey krivila čoraz viac. A so škodoradosťou aj pokračovala. - Toto je záznam z jeho a z tvojej pamäte tesne pred deaktivovaním. Záznam z reality, moja. Z reality, na ktorú ste obaja potom museli násilne zabudnúť. Puk. Vypli vám obraz aj zvuk. Bez ohľadu na zaplatenú výšku koncesionárskych poplatkov. - vysvetľovala ochotne, pri niektorých scénach radšej, ako sa na ne zas dívať. Áno, uznáva. Závisť to vyjadruje dosť presne.

   - Toto ...mám byť ja? A toto, ...to je akože on? Robert...- skúsila vysloviť nezaujato, ale asi nevydalo, keď Emma vyprskla zas.

  - Netvár sa, že nespoznávaš samú seba a jeho detto! Táto etapa vašich životov je, dajme tomu, pasé, ale... Neverím ti, že medzi vami dvoma nič nie je! - tresla do klávesnice a zrýchlila film, aby sa na to, čo jej dvíha adrenalín, ešte aj po desiatom zhliadnutí, nemusela zas dívať.

  Že by porno v troch minútach?  Obraz sa zastavil na akomsi prekliku. Potom už len zrnenie. Emma čakala, že sa ozve zas s nejakými pripomienkami, ale nie s tou, s ktorou vyšla.

   - Vyzerá to tak, že na mňa žiarliš. "Moja". - drzo použila aj Emmin slovník, ale kútikmi úst jej šklbalo od nervov.

  Emma sa uškrnula.

  - Pretoč si to láskavo v tej zaľúbenej hlavičke a spomeň si na prvý záznam, čo si videla.  Koho to má náš Robko v kajute? Teba alebo mňa? -

  To bola ale sprostosť.

  Na zblednutie tejto naivnej krásky tu a vyrovnanie skóre v doberaní, však plne stačila.

  - Takže...- zahabkala Lacey neisto, - ...priznávaš, že ty a on...ste pár? - vrátila sa k prvotnému prototypu sklamanej naivky. 

  V Emme sa však niečo zlomilo.

  Nie, nie sú pár a ani...nikdy nemôžu byť. Realita a pravda ju dobehli a založili na obe ruky putá bezmocnosti.

  - Dosť, Lacey. Prestaňme sa tu hrať na zúrivé sokyne a ani naivné subky nie sme. Toto celé nie je o milovaní, spárovaní, láske a podobných kravinách, ale o hnusnej manipulácii. Uzavrime mier a skúsme spoločne zastaviť celé to šialenstvo s identitami. Ak ma chceš počúvať, viem ti vysvetliť...toto všetko. Aj keď mi asi aj tak neuveríš. - oprela sa Emma o pracovný stôl a vážne úprimne pozrela na ženu hľadajúcu vnútornú stabilitu, na ktorú toho všetkého už začínalo byť fakt priveľa.

   - Ak sa môžem trochu rozplakať, som za. -

  Natrčila jej ruku.

  Obe ich mali ľadové.

  - Aj on vravel, aby som mu verila...a ja mu verím. Ak uverím aj tebe, pomôžete mi nájsť syna?! - stisla jej ruku ešte mocnejšie.

  Dívala sa do ešte stále skoro dievčenskej tváre so slzičkami na krajíčku. Vždy si myslela, že materstvo ženy zocelí, ale ako vidí, deje sa presný opak. Sú mäkšie, zraniteľnejšie, s citmi v riti. Najmä táto tu. To bude tým, že zostávajú bez chlapov. Ponechané napospas osudu a okolnostiam naloženým na ich plecia. Vysvetlila si v duchu logicky. Nemilosrdne zadefinujúc všetky odpovede na svoje kvázi básnické poryvy.

  - Skôr, ako začneš...- začala Lacey opatrne, - viem, že ty si tá druhá Emma. Tá nepravá Emma. Vraj. - dokladala už menej rázne, lebo sama tomu absolútne nebola schopná porozumieť, nech sa akokoľvek snažila.

  - Takže to vieš. Respektíve viete? - prižmúrila oči na krásku a tá jej prikývla, doznajúc, kto jej osvetlil, alebo sa aspoň viac-menej márne snažil osvetliť situáciu.

   - O to lepšie. Takže začnime tým "vraj". Nie je nijaké "vraj". A ja som presne to, čo si myslíš. Myslíte. Robert je inak dobrý herec. Neodhalila som, že je...informovaný. Nedal to nijako na sebe znať. Hajzlík vychcaný...- kývala záporne hlavou a dvíhala zároveň obdivne viečka. 

   Pohľad jej padol na vyjavenú tváričku hnedovlásky.

   - Asi nemáš predstavu, kam až dospeli technológie dvadsiateho druhého storočia. Ani sa o to nesnaž. Stačí ti vedieť, že zničiť život na Zemi nebolo nijak náročné. Stalo sa. Bodka. Už vtedy však existovali lode, ktoré sa neskôr stali jediným útočiskom tých, čo prežili. Trochu ich upravili, trochu preklasifikovali, dosť rázne preriedili a prispôsobili na bežný život mimo planéty. Povieš si, waw, super dobrodružstvo. Proste výlet. Hej, ale výletníkom treba plniť základné biologické potreby. - nenápadne ukázala na brucho i do rozkroku v druhom slede.

   - Chceš mi povedať, že cestujeme v čase?! - zažmurkala neveriacky Lacey. 

  Emma zas len prekrútila očami. Nech žije ľudská prostota, ale za vlastné. Prečo tu vôbec stráca s ňou čas?! Pre neho. Ak s ním nič nemá, možno ...je ešte nádej... 

  - Cesty do minulosti už boli realitou dávnejšie. Kdesi, čosi si z nej vziať, bolo bežné, aj keď už od počiatku regulované a prísne kontrolované. Ale nestačilo to. Nemôžeš si len tak nabehnúť niekam, vziať niečo z poživne či artefaktov, tobôž už ľudí. Narušila sa kontinuita vývoja a celé sa to začínalo rúcať. Pred očami sa strácali mnohé dovtedajšie vymoženosti, akoby nikdy ani neboli vyvinuté a používané. Vidíš aj tieto monštrá? - ukázala na predpotopné PC systémy, akoby vystrihnuté zo steam punkového sci-fi.  - Na dvadsiate druhé storočie trápne zastarané. Je to tak. Skladáme si ich tu doslova na kolene. Zostali nám vedomosti, vynálezy v hlavách vyvolených, ale pokrok sa nielenže zastavil. On šiel pospiatky. Táto loď je jednou z posledných konzerv. Nájazdy na konvoje s ľuďmi ustali, jedlo sa množí genetickou modifikáciou a o iných obmedzeniach ani nehovorím... - nabrala vzduch do pľúc Emma a pomaly ho vypúšťala.

  Chvíľu sa točila na stoličke a vyzerala, že jej je zle. Bledá, strhaná, občas inzultovaná nekoordinovanou triaškou. Vedela, čo ju každú chvíľu čaká, ak sa nenapojí na systémový ovládač. Prečo je tu ona a nie on?! On by jej možno vedel pomôcť, keď ten sviniar zahesloval všetky prístupy. S čím nepočítala.

  - Čo, čo... sú tie konvoje? Hej, už som o tom dosť počula, ale...- ani nevedela, ako správne položiť otázku.

  - Toto bola vojnová loď. Čiže samí chlapi. Keď došlo k transformácii, bolo potrebné zabezpečiť... Znelo to veľkohubo: Záchrana civilizácie. Prvé nájazdy dovážali ženy z iných časových pásiem. Tu jednu, tam jednu. Žiadna veľká strata pre matičku Zem. Stále sa niekto stráca...a nenachádza. Vymyli im mozgy a popárili s vojačikmi. Ale prirodzené rodinné jednotky nestačili. Priveľa strateného času na ďalšiu generáciu bojovníkov. A sme pri koreni veci. Korporácia navrhla, aby každý vojak v produktívnom veku nemal rodinu, ale bol iba ploditeľom. Šup žena na pár dní, po oplodnení oddeliť a dať mu ďalšiu. Medzitým, samozrejme, obom deaktivovať pamäť. Produktivita mala stúpnuť o stovky percent. Geometrickým radom. Mala...ale... Zo sedemdecky liter nevyleješ. Poruchy plodnosti, druhotné následky deaktivácií pamätí. Zase raz zrútené vzdušné zámky. Navyše, čo s oplodnenými samičkami? Čo s deckami?! Aj to dokázali poriešiť. - usmiala sa a ukázala na seba.

  - Ty si to poriešila? - nepochopila celkom Lacey.

  - Hovno, ja som riešenie, moja! Uskladniť, znie to sprosto, ale pre názorné pochopenie sa vyhnem pojmom, teda uskladniť telá, nie je problém. Lode sú obrovské, už teraz  poloprázdne obludy. To, čo dokázali, bol prelom. Vytvorili nás. Homografické klony, ktoré sú schopné samostatného života v podstate kdekoľvek. Holograficky upravili zničenú zem a presunuli tam životy jednotlivcov. Najmä ženy s deťmi. Tam ich vychovávali a po dovŕšení dospelosti  ich o ne zas obrali. Späť na loď a vycvičili. Když mně brali za vojáčka... - asi rozpráva priveľmi rýchlo, lebo Lacey rovnako rýchlo krúti nesúhlasne hlavou. - Nebolo ti nikdy čudné, Lacey, že nemáš príbuzných? Rodinu? Zväzky? Že si nepamätáš na detstvo? Skrátka skoro na nič...?! Asi ani nie. Keď si nezažila nič podobné, nemá ti byť za čím ľúto. - nechala jej čas a priestor na zamyslenie sa.

  Naozaj sa nemala nad čím. Ako málo má zážitkov z... Odkiaľ?!

   - Ale ja nie som...ten...holo... hologram, či ako si to pomenovala! - skúsila brániť svoju ľudskosť.

  - Teraz a tu, nie si. Tu je tvoj odraz spojený s reálnym telom. Si ľudská bytosť. Ale tam dolu. Tam na Zemi ...vieš si predstaviť, že to tam, je len film? Len ilúzia. Nič z toho nie je skutočné, hmatateľné, reálne! Stačí, aby tu hore niekto vypol pár čudlíkov a stmavnete ako obrazovka telky! - ťukla do Pc.

  Tma. A zas svetlo. V jeho chabom trasľavom blikaní videla hrôzu v očiach Lacey.

  - Ty si vzduch? - zadrela bez rozmyslu.

  - No, díky ti, to si ma teda vyznamenala. Ale hej. Ja som "vzduch" Som len umelo vytvorená, ale mám všetko, ako ty. Telo, ducha, vlastnú hlavu, dokonca city! - vykrivila ústa Emma. Mohla som prísť k tebe dolu na Zem na návštevu a pobaviť sa na tvoj účet. Aj s Robertom. Blázon, chcel, vidieť, ako sa má jedna zo žien, ktoré... s ktorou má decko! Sranda. Mal to byť len nevinný výlet...- driapala krehkú dôveru Lacey drsnou pravdou. 

  - Nemám decko s mimozemšťanom! - skríkla tá.

  Emma vyťukala a spustila záznam z jaskyne.

  - A toto ho akože učíš po francúzsky, moja? Nejaký recept na Parfait de foie de volaille?! Vyzerá to chutne...- neokolkovala sa jej propomenúť.

  - Nemám rada paštéty. Z kuracích pečienok.- zamrmlala žena vedľa nej.

domiceli